Mgr. Anton Balogh
(niečo o mne)

Volám sa Anton Balogh. Narodil som sa 3. januára 1978. Navštevoval som Základnú školu na Gessayovej 2 V štúdiách som pokračoval na Gymnáziu na Einsteinovej 13. Po skončení štúdií som sa v septembri 1996 zamestnal v Domove sociálnych služieb ROSA (predtým Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež. Od septembra 1997 do augusta 1999 som v tomto Domove odslúžil aj civilnú službu. Po jej skončení som sa opäť zamestnal ako sanitár v tomto ústave, kde som pracoval až do augusta 2005. Nakoľko ma práca s mentálne postihnutými deťmi veľmi oslovila, ešte v roku 2000 som začal externé - dištančné štúdium Špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a v roku 2005 som ho úspešne ukončil štátnicami zo Špeciálnej pedagogiky, Pedagogiky mentálne postihnutých a Patopsychológie mentálne postihnutých a 21. júla 2005 mi bol udelený titul "Magister".

V tom čase som bol u saleziánov ašpirantom a neskôr kandidátom na vstup do rehole, avšak vďaka citlivému vedeniu formátora v kandidátke som pomerne rýchlo (vo februári 2007) zistil, že moje miesto nie je tejto reholi.

Od 1. septembra 2005 ma prijali na Špeciálnej základnej škole na Dúbravskej ceste za učiteľa. Práca učiteľa ma veľmi oslovovala, no prišiel 10. september 2007 a ja som prijal pozvanie do postulátu ku kapucínom, a tak som ukončil pracovný pomer so ŠZŠ a 4. októbra som nastúpil do postulátu na Hriňovej, a o rok, 20. augusta 2008 do noviciátu v Kremnických Baniach. Avšak aj tu som mal citlivého duchovného formátora, ktorý vnímal, že moje miesto je inde, medzi mentálne postihnutými.

A tak 19. decembra 2008 som sa z noviciátu vrátil domov, a 21. januára 2009 ma prijali do Domova sociálnych služieb pre deti a dospelých na Javorinskej, kde dodnes vykonávam funkciu sociálneho terapeuta ("vychovávateľ" pre mentálne postihnutých dospelých).

Bol október roku 1992. Ja, prvák na gymnáziu, sedel som vedľa spolužiaka, ktorý bol niečím zvláštny: Vždy bol dobre naladený, pokojný, a čo ma na ňom najviac fascinovalo: Nevedel som pochopiť, prečo je ochotný urobiť dobre aj tým, ktorí mu urobili zle a zneužívali jeho dobrotu. Nedalo mi to pokoja. Vždy, keď som sa ho pýtal, prečo tak robí, sa ma opýtal: "Naozaj to chceš vedieť?" Samozrejme, chcel som. "Keď príde čas..." - hovorieval... Až prišiel jeden deň, a on mi povedal: "No ak teda to chceš vedieť tak: Robím to z lásky k Bohu."

Tieto slová boli pre mňa akoby "bleskom z jasného neba". Ostal som ako omráčený. Boh? Aký Boh? Čo za Boh? To čo je za nezmysel? Doma mi síce rodičia na Vianoce povedali, že darčeky mi priniesol Ježiško, ale mne bol Ježiško ako Mikuláš, Dedo mráz a pod., proste - nevedel som, kto to je. Nasledujúci rozhovor si pamätám, ako by sa bol včera stal. V okamihu mi vyletelo z úst: "O čom, prosím Ťa, hovoríš?" A on ešte dodal: "A ak môžeš, nadávaj hocijako škaredo, vulgárne, ale na Boha nenadávaj, ja som veriaci." A ja mu na to: "Ty si blázon!"

V ten deň som sa mu nevedel prihovoriť... Na jednej strane som vieru pokladal za hlúposť a výmysel, ale na druhej strane - bol to môj najlepší kamarát, takého verného kamaráta som nemal nikdy predtým. Bolo mi veľmi ľúto, že som sa s ním pohneval, a ešte k tomu kvôli blbosti. A k zamysleniu ma nútilo, čo to môže byť za viera, ktorá ho viedla k takému hlbokému presvedčeniu a konaniu dobra z hĺbky srdca.

Celý nasledujúci proces obrátenia trval tri dni... Nespával som poriadne, lebo stále som myslel na to, že môj najlepší kamarát koná dobro z lásky k nejakému Bohu. A vlastne - prečo bol môj najlepší kamarát? Pretože to dobro konal. Bol vlastne ideálnym vzorom kresťana, ktorý miluje Krista a svedčí o ňom skutkami.

Po troch dňoch som sa ho začal pýtať, kto je Boh, kto je Ježiš, na čo sa chodí do kostola, a pod. A on, namiesto nadšenia, že môže mi hovoriť o viere, sa ma vždy pýtal: "Naozaj to chceš vedieť?" A to ma ešte viac motivovalo vypytovať sa ho... A môj tretí deň hľadania sa skončil rozhodnutím: Chcem toho Boha spoznať. Netrvalo dlho, a vďaka priateľovmu krásnemu kresťanskému príkladu som mu povedal: "Mám pocit, že verím v toho Boha."

Myslím si, že hlavne dnes mladým ľuďom chýba takýto vzor vo viere. Počujú okolo seba veľa slov o viere, o Bohu, o duchovnom živote, ale keď sa pozrú na kresťana, nevidia nič iné ako bežného človeka, ktorý sa mnoho razy správa ešte horšie ako neveriaci... Môže byť takýto "veriaci" vzorom? Sme zodpovední za to, ako svedčíme o Ježišovi.

Bol november 1992. Mesiac po obrátení. Sen. Vlastne - sen "rozstrihaný" na sedem nocí. Každú noc záblesk "na pokračovanie". Vidím Jeho tvár. Vidím Jeho ruky držiace jabĺčko s krížikom. A On mi to jabĺčko podáva...

Veľa premýšľam, čo to môže byť. Možno krst... Ale vtedy mi mamka prezradila, že keď som mal dva a pol mesiaca, pokrstili ma v kostole Blumentál. Tak teda - čo to môže byť? Možno prvé sväté prijímanie? Birmovka?

Noc z 24. na 25. decembra 1992. Znova sen, tentoraz celý, a s vysvetlením... Keď preberám jabĺčko od Neho, zaznejú slová: "Toto nie je jabĺčko krstu ani inej sviatosti. Je to jabĺčko kresťanstva. A Ty ho mas rozdelit na milióny častí a rozdať ho ľuďom, ktorí ho ešte neochutnali." A potom akoby z diaľky znova zaznie hlas: "Nezabudni, je to jabĺčko kresťanstva!"

Prebudil som sa... Nevedel som sa zbaviť pocitu, že ma Boh povolal. Chce mať zo mňa kňaza... Toto "prebudenie sa" do reality ovplyvnilo celý môj nasledujúci život.

Naďalej som študoval na gymnáziu. Bol som rozhodnutý v 4. ročníku podať prihlášku na bohosloveckú fakultu. Keď som ešte v prvom ročníku spoznával vieru, kamarát, skrze ktorého si Boh našiel cestu ku mne, sa nestačil čudovať. Stále sa pýtal, či som čítal už niekedy Sväté Písmo. Vraj keď niekto zo spolužiakov robil niečo zlé, poučoval som ich nejaký citátom z Písma... Ako keby som Písmo poznal doslovne... Lenže kde by som sa tak ľahko dostal k Písmu?! (Prvý raz som sa dostal k Písmu, keď som si ho kupoval v 5-zväzkovom vydaní v roku 1995)

Čoskoro na to, od októbra 1994, som sa začal pripravovať na prvé sväté prijímanie v kláštore Kapucínov. Pripravoval ma brat Gabriel. Zaujala ma aj možnosť ísť miništrovať. Dlho som však nemal odvahu. Až vo februári 1995 som sa prvý raz odvážil postaviť sa k oltáru v oblečení miništranta. Môj veľký deň nastal 28. júna 1995, keď som v kostole Kapucínov prvý raz prijal Sviatosť Oltárnu.

Prišiel 4. ročník. Duchovná formácia pokračovala ďalej. Pod starostlivým vedením brata Gabriela som od októbra 1995 pokračoval v príprave, tentoraz už na Sviatosť birmovania. I dnes si brat Gabriel spomína na tie chvíle. Kládol som veľa otázok, a niektoré odpovede som nevedel pochopiť... Keby ma vraj nebol poznal, myslel by si, že som "zarytý ateista"...

V januári 1996 som mal pripravenú prihlášku na bohosloveckú fakultu. Ešte mi chýbalo odporučenie od miestneho farára. Vtedy ním bol don Marián Bielik, SDB. Keďže som chodil miništrovať ku kapucínom a u saleziánov som bol neznámy, a tiež nebol som ešte na vojenčine, don Marián mi odporučenie nedal, medzi inými aj preto, že len tri roky som veriaci a moja túžba za kňazstvom môže byť len dôsledkom veľkého nadšenia. Odporučil mi, aby som najprv vykonal základnú vojenskú službu, a keď aj vtedy ostanem verný svojmu ideálu, mám za ním prísť a on mi odporučenie dá. A tak sa moja duchovná dráha oddialila o jeden rok.

V apríli 1996 som bol na odvodovej komisii, kde mi bolo oznámené, že nakoľko mám problémy so zrakom a chrbticou, nepôjdem na vojenčinu, ale dostanem "modrú knižku". A tak som sa rozhodol, že sa po skončení gymnázia niekde na rok zamestnám, a potom sa znovu pokúsim vybaviť odporučenie od miestneho farára.

Končila sa duchovná príprava na ďalšiu sviatosť. Veľký deň "D" prišiel 19. mája 1996, keď som prijal v Dóme sv. Martina Sviatosť birmovania. Prijal som meno Kristián a birmovnou mamou sa mi stala mama môjho priateľa - miništranta, s ktorým sme spolu slúžili pri oltári - pani Klára.

A končil sa aj školský rok... Ako obvykle posledné roky, tak aj teraz cez letné prázdniny nejaké tie brigády, a od septembra som nastúpil do prvého trvalého zamestnania. Bol som sanitár v Ústave sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež na Dúbravskej ceste.

Pripravoval som si opäť prihlášku na bohosloveckú a bol som rozhodnutý ísť opäť za pánom farárom, keď 6. októbra prišiel list. Rozhodnutie odvodovej komisie postúpilo do Trenčína a tam ma uznali za hodného vykonať základnú vojenskú službu. Rozhodol som sa pre civilnú službu. Vykonal som ju v ústave, kde som pracoval (len som musel dať výpoveď) v rokoch 1997-1999. A keď som civilnú službu ukončil, v septembri 1999 som opäť nastúpil do ústavu (vtedy už pod názvom Domov sociálnych služieb pre deti ROSA) pracovať ako sanitár.

V auguste 1999 som bol s kapucínom bratom Róbertom na letnom tábore s jeho spoločenstvom - chlapcami. Keďže brat Róbert sa pripravoval na na prijatie sviatosti kňazstva, rozhodol sa odovzdať mi stretko. V októbri 1999 mi odišiel do večnosti otecko, a ja som to bral ako jeho "vykúpenie", pretože posledné týždne trpel v nesmiernych bolestiach, a ja som vedel, že jeho životnú púť už nebude trvať dlho. Mal 60 rokov, keď si ho Pán povolal. A ja som bol s jeho odchodom relatívne vyrovnaný. Až keď so stretkom sme boli na letnom tábore vo Vlkolínci (2000), mal som veľmi ťažké obdobie. Akosi to na mňa všetko doľahlo. A vtedy chlapec, o ktorom som si to najmenej vedel predstaviť, stal sa mi veľkou oporou. Vtedy som začal veľmi silno túžiť po niečom, čo som slovami nevedel opísať, ale ovplyvnilo ma to na nasledujúce roky (Toto stretko som potom viedol ďalšie tri roky, keď v roku 2002 som pravidelné stretká z pracovných dôvodov musel ukončiť).

Znova som chcel dať prihlášku na bohosloveckú fakultu. Všetko bolo prichystané, keď to prišlo... prvá láska... A s prvou láskou možno i túžba mať vlastnú rodinu, vlastné deti.

Ale v duchovnom živote začal akýsi úpadok. Nebol som spokojný so svojím duchovným životom, ale - akoby to nebolo v mojej moci zmeniť to. Medzitým kolegyňa sa rozhodla študovať špeciálnu pedagogiku, a keďže sa jej nechcelo študovať samej, navrhla mi, či sa k nej nepridám... Zvláštne, ale pohrával som sa opäť s myšlienkou, čo chce mať zo mňa Boh. A tak som prosil Pána, nech mi dá znamenie: "Ak chce mať zo mňa kňaza, nech ma na pedagogickú fakultu neprijmú, a ja hneď ďalší rok podám prihlášku na bohosloveckú fakultu. Ak chce mať zo mňa učiteľa, tak nech ma na fakultu prijmú..."

Na fakultu ma bez ťažkostí prijali. Malo to byť dištančné štúdium, bez prednášok. Na začiatku semestra sme mali dostať sylaby, a potom sme si mali dohodnúť len termíny skúšok. Študovali sme z literatúru, akú sme zohnali. ...

Takže má byť zo mňa učiteľ... No napriek tomu som mal dojem, že začínam strácať spred očí duchovné hodnoty, a že blúdim. A raz pri čítaní úryvku z evanjelia o tom, ako Ježiš kráča po mori, som sa našiel v postave Petra. Ešte som nerozumel niektorým veciam v živote, ale mal som pocit, že som sa rozbehol po mori za Ježišom, a teraz, keď už som blízko neho, klesne mi pohľad z Ježiša na rozbúrené vlny života, a ja mám pocit, že sa začínam topiť... Stále som sa zaoberal s tým, či slúžim Pánu Bohu tak ako by som mal. A úpadok pokračoval... Keď už som mal pocit, že nevládzem, prosil som Pána, aby mi dal jasné znamenie, čo chce mať zo mňa... Duchovný úpadok som považoval za dôsledok "dohliadnutia z Ježišovej tváre". Otvoril som si Sväté Písmo "náhodne" (náhody neexistujú, a veril som, že tam, kde otvorím Sväté Písmo, bude odpoveď pre mňa). Na moje obrovské počudovanie otvoril som tam, kde bola prázdna strana, oddeľujúca od seba dva spisy Starého zákona... Vari Boh mlčí? A keďže som si nezvykol otvoriť druhý raz Sväté Písmo, nechal som celú vec tak... Úpadok však pokračoval... Prestával som chodiť cez týždeň do kostola. Ani na spoveď som už nechodil pravidelne. Celá situácia s Písmom sa navlas zopakovala zhruba po pol roku. Opäť sa Boh nevyjadril.... A samozrejme, ďalšiu dobu som duchovne blúdil... Pár razy sa stalo, že som nebol ani v nedeľu na sv. omši... Pamätám si, že ani na Nanebovstúpenie Pána som nebol, a následne asi po týždni som bol na spovedi, a páterko na mňa vtedy veľmi nakričal, ako si môžem dovoliť neísť v prikázaný sviatok na sv. omšu. Zo spovede som odchádzal viac skormútený, ako som prišiel...

Ale Boh chystal zmenu... Po príchode domov zo spovede mi bolo veľmi ťažko... Slzy sa mi tisli do očí... A vtedy som povedal Bohu: Pane, chcem byť Tvoj, chcem sa vrátiť na duchovnú dráhu, chcem byť Tvojím služobníkom... (už si nepamätám, či som použil vtedy slovo "služobník" alebo "kňaz").

Vtedy prišla zmena. Ako keby mi nejaký obrovský bavlan padol zo srdca. Veci sa začali meniť. Hneď na druhý deň som šiel znova na spoveď, ale už s novým srdcom. Rozhodol som sa doštudovať špeciálnu pedagogiku a urobiť všetko preto, aby som sa stal kňazom. A niekde tu sú aj korene túžby po akejsi poslušnosti.

Bol som v treťom ročníku. Študoval som Teóriu výchovy. O každom pedagógovi z histórie boli napísané dlhé články, ale to, čo ma oslovilo a do budúcnosti ovplyvnilo, bola veta charakterizujúca pedagogický prístup istého Jána Bosca. Vraj: "V každom, aj v tom najskazenejšom mladom človeku sa nachádza niečo dobré, čo treba objaviť, zachytiť a rozvíjať." Veľmi dlhom som premýšľal nad touto vetou. Začal som teda študovať množstvo materiálov o Jánovi Boscovi a o reholi, ktorú založil (o saleziánoch). Pred očami sa mi vynoril chlapec na tábore, v ktorom som objavil citlivú a vnímavú dušu. A vtedy mi svitlo: "Presne toto je to, čo chcem robiť - objavovať v problémových mladých niečo pekné, a pomáhať im to dobré rozvíjať, aby sa z nich stali dobrí ľudia. Teraz som dokázal scharakterizovať to, čo som slovami nevedel opísať na tábore v roku 2000.

Okamžite vzrástla túžba viesť opäť stretko. 4. októbra 2004 vzniklo nové stretko, ktoré sa postupne vyformovalo na mládežnícke miništrantsko-turistické stretko Pozoruhodní (www.pozoruhodni.wz.sk). Viedol som ho do septembra 2007, kedy som ho odovzdal svojmu spoluvedúcemu Michalovi... (Stretko funguje až podnes, cez letné prázdniny r. 2009 som sa zúčastil ich letného tábora)

Vznikla veľká túžba vstúpiť do rehole saleziánov. V decembri 2004 som sa hlásil cez don Slávka Švihru do ašpirantky. Vopred ma však upozornil, že je dosť pravdepodobné, že ašpirantku si budem musieť zopakovať, lebo sa hlásim neskoro (bolo treba od septembra). Aj sa tak stalo... Formátor don Dušan však povedal, že podľa neho nie som dosť pripravený na vstup do rehole a že chce mi dať odklad ašpirantky až o dva-tri roky. Napokon však predsa som mohol v ten rok (2005) pokračovať v ašpirantke. Zároveň som ukončil aj štúdium špeciálnej pedagogiky a nastúpil som ako učiteľ - psychopéd do nového zamestnania, do Špeciálnej základnej školy. Veril som, že po skončení ašpirantky môžem ísť do postúpiť kandidátky... (kandidátka sa chápe v inej reholi ako postulát - prednoviciát). Aj sa tak stalo.

SALEZIÁNI

V septembri 2006 som sa nasťahoval do domu saleziánov v Petržalke. Predstaveným sa mi stal don Pavol - formátor. Naďalej som však pracoval ako učiteľ na ŠZŠ. Spočiatku som sa cítil dobre, ale... Cítil som, že to nie je to "pravé orechové". Necítil som sa tam veľmi šťastný, ale bral som to tak, že to je normálne, keď Boh človeka oslobodzuje od závislosti na niektorých veciach, osobách alebo zvykoch a zabehnutom živote. Boli však závislosti, ktorých som sa akosi nevedel vzdať. Medzi nich patrilo vyučovanie postihnutých detí. Stretko, ktoré som ešte stále viedol, pokračovalo u saleziánov, ale ako som veľmi rýchlo pochopil, môj prístup k stretku nebol "saleziánsky". Nevedel som, v čom to síce spočíva, ale tak si to mysleli i ostatní bratia.

Prišiel február 2007. Už som bol pol roka v kandidátke. Čakal ma rozhovor s formátorom. Bol veľmi ťažký. Formátor totiž povedal, že z desiatich bratov len jeden sa vyjadril, že si ma veľmi dobre vie predstaviť ako farára, ktorý spravuje svoju faru a robí aktivity pre farníkov, hlavne pre decká a mládež. Ale naznačil mi, že ak už takmer 11 rokov som sa aktívne venoval postihnutým deťom, zrejme tade povedie Božia cesta životom. Ale ak sa predsa len rozhodnem pre rehoľný život, moja duchovnosť je veľmi blízka františkánskej spiritualite. (už aj tu, keby som nebol tvrdohlavý, pochopil by som, kde je moje miesto. Ale asi to celé bolo potrebné pre môj duchovný život).

A tak v prostriedku februára 2007 som sa s bratmi saleziánmi rozlúčil. Vrátil som sa miništrovať ku kapucínom, u ktorých som duchovne "vyrastal". V rozhovore s provinciálom bratom Fidelom som sa však dozvedel, že je možnosť i tu vstúpiť do rehole.

KAPUCÍNI

Prvý raz som sa na ašpirantskom stretnutí zúčastnil v apríli 2007 (dva mesiace po odchode od saleziánov). Na moje veľké prekvapenie, brat Fidel ma listom, doručeným 10. septembra 2007, pozval do postulátu. A vtedy som opustil úplne všetko: mamičku, prácu, stretko, stránku Katolík, ... úplne všetko. V srdci mi ostalo veľké prázdno a ja som to vnímal, že je to normálne, pretože človek, ktorý sa vzdá niečoho, pociťuje prázdnotu dovtedy, kým ho nezačne niečo napĺňať. Myslel som si, že ma bude postupne napĺňať bratský život. Brat Gabriel, vtedy predstavený v kláštore na Hriňovej, ma požiadal, či by som neurobil nejaké aktivity pre deti, aby mali miništrantov. Rozbehol som preto Miništrantskú univerzitu. Na začiatku sme mali denne 18 miništrantov, ale postupne sa to "vyčistilo", a zostalo asi 8 verných miništrantov, ktorí chodili celý rok na stretká a miništrovať. Pre nich sme zorganizovali veľmi vydarený letný tábor. Ale cítil som, že viac ma napĺňa práca s deťmi ako bratský život. Bolo mi niekedy veľmi ťažko. Ale vnímal som to tak, že je to normálne.

Po roku postulátu brat Fidel rozhodol spolu s ostatnými spolubratmi, že môžem pokračovať do noviciátu. A tak 20. augusta 2008 som po dvoch týždňoch dovolenky prišiel na Kremnické Bane. Spolu s nami boli v noviciáte aj dvaja českí novici. Boli sme piati. 22. augusta sme mali obliečku. Obliekol som si kapucínsky habit. Bol som nesmierne šťastný. Cítil som, ako keby konečne Boh začal plniť to, čo mi prisľúbil - že sa stanem jeho služobníkom. Opäť však som cítil, že nie som šťastný. Mal som však vynikajúceho predstaveného, vnímavého a pozorného, ktorému neušlo nič, čo bolo dôležité. Vnímal, že potrebujem často samotu. Po večeri sme mali vždy voľný program, a obvykle bratia hrali nejakú hru. Ale ja som túžil po samote. Veľmi som po nej túžil. Brat Norbert mi dovolil využiť tento čas na modlitbu mimo domu. A tak, keďže už bola tma, chodieval som sám po ceste do Krahúl alebo na okolité lúky. A vedel som, že ma nikto nepočuje. Preto som si dovolil modliť sa aj nahlas. Myslím že toľko požehnaného času na modlitbu a na osobný rozhovor s Bohom som nikdy v živote nemal. Zamiloval som sa do modlitby. Keď bolo možné, hovoril som Bohu o svojich trápeniach. A hoci som robil všetko preto, aby som zapadol medzi bratov, nedarilo sa mi. Jednak - bol som iný, nemal som s bratmi veľa spoločného (oni boli technické typy, a ja som skôr pedagóg a rád som robil domáce práce). Niekedy som túžil byť ako oni - rozumieť autám, kotlom a všetkej technike, ale rozumel som skôr praniu, žehleniu, upratovaniu. A preto kým oni obvykle mohli na niečom spolupracovať, lebo tomu rozumeli, ja som mal skôr pocit, že tam zavadziam. Preto som ostával často sám. A nakoniec - samota sa mi aj zapáčila, lebo to bola možnosť, aby som sa stretával s Bohom v modlitbách. Aj sám novicmajster mi povedal, že "sú novici, a si Ty". Teda - bol som iný...

Obvykle, keď bola nejaká akcia, cestovali sme dvoma autami. Ale raz (bolo to koncom októbra) sa jedno z áut pokazilo. A 1. novembra mala byť púť na Raticov Vrch v Hriňovej. Veľmi som túžil vidieť spolubratov, ale nezatajujem - aj miništrantov. Veľmi som sa na to tešil. No keď nám brat Norbert oznámil, že jeden z nás nepôjde, a že budeme losovať, kto ostane, prenikol ma veľmi silný pocit, že to budem ja. Hneď som šiel do kaplnky, modlil som sa a ponúkol som Bohu, že ak to už musí byť tak, teda ostanem doma. A na druhý deň sme losovali... Čo myslíš, brat, sestra, na koho padol los? ... Od ľútosti mi bolo až do plaču. V ten večer som na Boha kričal, hádal som sa s ním,... Mal som pocit, že som už úplne vysilený. Bolo mi na odpadnutie. Ale premáhal som sa, šiel som ďalej. A ani neviem - asi v zlosti alebo v hneve som vyslovil slová: "Otče, som, kto som. Som, aký som. Kašlem na to, či bude zo mňa kňaz, kapucín, salezián, učiteľ, otec... ja chcem, Bože, slúžiť tam a vtedy, kde a kedy ma potrebuješ! Prosím, urob ma nástrojom svojho milosrdenstva k tomuto svetu!".

Brat, sestra, stala sa neuveriteľná vec. Druhý raz mi v živote padol zo srdca obrovský balvan. Mal som pocit, že chcem lietať... Prenikol ma pocit obrovského šťastia a radosti. Tak som utekal naspäť do kláštora, lebo som si uvedomil, že meškám, a aj preto, lebo som bol nesmierne šťastný. Po modlitbe Kompletória som ešte vždy ostal nejaký čas v kaplnke. Teraz to bolo na veľmi dlho... (A veľmi často sa stávalo, že som sa z modlitby "prebudil" až okolo polnoci, alebo dokonca i neskôr. Miloval som tie chvíle).

Prišiel 1. november, bratia šli na Hriňovú, a mne to akosi skoro vôbec nevadilo. Ale Boh si našiel spôsob, ako ma opäť potešiť. Priniesli z Hriňovej akordeón, na ktorom som v postuláte s veľkou obľubou hrával, keď mi bolo veselo, alebo naopak, ťažko.

Od toho okamihu som bol omnoho veselší. Bolo mi zrazu jedno, čo si o mne bratia myslia (predtým ma to veľmi trápilo). Ako keby som sa začal správať prirodzene, s pocitom, že mi je jedno, či ma bratia medzi seba prijmú alebo nie. A k veselosti mi pridávalo, že som si mohol občas zahrať aj svoje ľudovky na harmonike.

No čoraz častejšie ma prenikalo niečo ako "Boží hlas", ktorý mi naznačoval: "Čo keď sa rozhodnem povolať Ťa inde ako ku kapucínom?" A keď som mal dojem, že sa to opakuje, prosil som Boha, aby mi to nepovedal cez takýto vnútorný hlas, lebo sa obávam, že neviem rozoznať, čo sú moje myšlienky, a čo pochádza skutočne od Boha.

Povedal mi to. Cez môjho predstaveného. Bol utorok 16. december. Mali sme ísť k sestričkám "Španielkam" do Zvolena pomôcť vydávať obedy bezdomovcom. Predtým si ma však brat Norbert zavolal a rozprávali sme sa. Bol to veľmi ťažký rozhovor. Naznačil mi, že Boh nechce, aby sme boli nešťastní. Je lepšie byť veselým svetákom s vierou v srdci, ako byť smutným rehoľníkom. A postupne mi pomohol poukázaním na jednotlivé momenty v mojom živote pochopiť, že kým ja si myslím, že Boh ma 16 rokov formoval, aby som sa stal dobrým kňazom, tak v skutočnosti mi Boh 16 rokov bránil, aby som sa stal kňazom. Chce ma inde. Poukázal mi rad-radom na momenty v mojom živote, keď som bol pripravený podať prihlášku na bohosloveckú fakultu, a vždy do toho niečo prišlo - či vojenčina, či láska, čio prijatie na fakultu...

Vtedy sa mi začali otvárať oči. Prosil som, aby mi dal chvíľu času na odpoveď. Potreboval som to "premodliť". Šli sme potom k sestričkám do Zvolena.

V tú noc som nespal. Takmer celú noc som sa modlil v kaplnke. Až nad ránom som zdriemol. Ale padlo rozhodnutie: vo štvrtok 18. decembra odchádzam domov. Bratovi Norbertovi som povedal, že spolubratom to chcem povedať až vo štvrtok ráno na raňajkách. Tak sa aj stalo. Brat Norbert ma však chcel odviezť domov. A o 14:00 sme vyrážali...

Veľmi silný rozhovor nasledoval v aute. Bol som veľmi povzbudený z brata Norberta, a mal som trochu dojem, že aj on sám bol z nášho rozhovoru povzbudený.

Z rehole som teda prišiel domov vo štvrtok 18. decembra 2008. Začal som si hľadať prácu. Chcel som sa zamestnať ako učiteľ - špeciálny pedagóg na špeciálnej základnej škole, alebo aj učiteľ na bežnej základnej škole. No zaujímavé bolo, že všetky inzeráty, ktoré som našiel, už boli neplatné, a v celej Bratislave som nevedel nájsť prácu. Bol som z toho už poriadne znechutený. Bolo mi jedno, akú prácu budem robiť. Našiel som prácu "dokladanie tovaru" v Kauflande (blízko môjho bydliska). Už som sa načiahol za telefónom, keď mi zrazu zazvonil mobil (náhoda, však?). Volal mi známy, ktorý mi tiež pomáhal hľadať prácu. Vraj v DSS na Javorinskej majú voľné miesto, hľadajú tam chlapa. Bol by som vychovávateľom. Rozhodol som sa pokúsiť sa o tú prácu. Bol som s okamžitou platnosťou prijatý. Nastúpil som 21. januára 2009 a som tam doteraz. Dostal som medzi inými na starosť jedného mládenca - autistu. Pán riaditeľ však po niekoľkých dňoch povedal, že chce mať zo mňa (citujem) "odborníka na autizmus pre náš ústav".

A vtedy mi opäť začínalo svitať. Pán Boh ma potreboval k tomu mládencovi, aby som mu nejako pomohol aspoň čiastočne včleniť sa do kolektívu. Okrem toho v tomto školskom roku som tam viedol krúžok nemčiny, muzikoterapie, speváckeho krúžku a loptových hier. Takže vnímam to tak: Mám byť teraz tu, lebo tu ma Pán Boh potrebuje. Dokedy? Hádam mi sám Pán Boh ukáže, kedy kde mám byť...

Veľa razy sa stretávam s najhanlivejšími názormi na Cirkev. Osobne sa s nimi nestotožňujem, lebo problémy nie sú celocirkevné, ale sú to problémy jednotlivca v Cirkvi. A ľudia zvyčajne kvôli jednému kňazovi alebo biskupovi "hádžu do spoločného vreca" všetkých kňazov, rehoľníkov - celú Cirkev.

Pochopil som, že keby som sa niekde objavil ako rehoľník alebo kňaz, okamžite by vznikli voči mne predsudky, a aj keby som akékoľvek skutky činil, tých ľudí, ktorí sú zameraní proticirkevne, by som o Bohu a jeho láske k tomuto svetu nepresvedčil. Teda možno ma Pán Boh potrebuje v civilnom živote... Možno chce, aby som svojím príkladným životom ukázal ľuďom okolo seba krásu a hodnotu viery. Možno si ma Pán Boh pripravil na oslovenie mnohých duší, ktoré by cirkevného predstaveného s istotou odmietli. Možno chystá obrátenie niektorých duší... A možno mňa si chce urobiť nástrojom svojho milosrdenstva pre tento svet.

A myslím že začínam chápať ďalšiu vec. Veľa chcem urobiť pre Ježiša, ale len málo robím s Ježišom. A pritom možno robiť veci s Ježišom je dôležitejšie ako pre Ježiša. Pri čítaní Nového Zákona často rozjímam nad tým, že ani Ježiš nevyhľadával ľudí, aby im kázal, ale samotní ľudia vyhľadávali Ježiša, aby ho mohli počúvať. Vnímam a verím, že Ježišovým cieľom bolo vykúpenie sveta na kríži. A k tomu bola potrebná aj kázeň, ale pre ňu ľudia vyhľadávali Ježiša, a nie naopak.

Raz som stál pri Dunaji s priateľkou a dívali sme sa, ako tečie voda... A na chvíľu som sa ponoril do rozjímania. Môj život sa môže podobať na rieku. Ani rieka sa nekľukatí k mestám. Nie mestá, ale rieka bola prvá, a tiekla si svojím smerom. No ľudia pochopili, že rieka je užitočná, a tak oni sami prichádzali k rieke, aby si tam vystavali obydlia. A ja môžem byť tiež taký - mám ísť životom vlastným smerom, taký ako som, lebo Boh ma miluje takého, aký som. A ľudia, ktorí budú chcieť, sami prídu za mnou. Ja možno ani nebudem vedieť, koho som kedy oslovil buď svojím príkladom života, alebo aj slovami... To sa možno dozviem až v nebi. Ale dôležité je, že Boh možno práve cezo mňa osloví niekoho, kto sa potom rozhodne prijať Ho do svojho života. A bude zachránený.

A ešte jedna veľmi silná veta. Kolegyňa Helenka raz pri rozhovore povedala nádhernú myšlienku, nad ktorou často premýšľam: "Mojou úlohou nie je týchto klientov zmeniť, ale pomáhať im v tom, čo sami nezvládajú."

Možno si zo mňa naozaj chce Boh urobiť nástroj svojho milosrdenstva k tomuto svetu.