|
1. ČÍTANIE - Hebr 6, 10-20
|
Bratia, Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali - a ešte posluhujete - svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.
Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie.
Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.
|
ŽALM - Ž 111, 1-2. 4-5. 9+10c
R.: Pán má svoju zmluvu stále na mysli.
|
Z celého srdca chcem oslavovať Pána *
v zbore spravodlivých i v zhromaždení.
Veľké sú diela Pánove; *
nech ich skúmajú všetci, čo majú v nich záľubu. - R.
Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky; *
Pán je milosrdný a milostivý.
Pokrm dal tým, čo sa ho boja; *
svoju zmluvu má stále na mysli. - R.
Vykúpenie poslal svojmu ľudu, *
zmluvu uzavrel naveky.
Jeho meno je sväté a vzbudzuje hrôzu; *
jeho chvála ostáva naveky. - R.
|
|
ALELUJA - Porov. Ef 1, 17-18
|
Otec nášho Pána Ježiša Krista nech osvieti oči nášho srdca, aby sme vedeli, aká je nádej z nášho povolania.
|
|
EVANJELIUM - Mk 2, 23-28
|
V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: "Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?"
On im odvetil: "Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?"
I povedal im: "Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou."
|
| ZAMYSLENIE |
"Syn človeka pánom aj nad sobotou."
Milý brat, sestra!
Dnešné evanjelium nám ukazuje veľký rozdiel medzi ľahostajnosťou či sebeckosťou a nutnosťou. Učeníci Ježiša bola akiste hladní. Preto trhali klasy. Nešli s kosami, nešli žať či mlátiť obilie a nasypávať do vriec na uskladnenie. Len trhali klasy, roízmieľali v rukách a jedli. A keď sa farizeji vypytovali Ježiša, prečo svojim učeníkom dovolí toto robiť, Ježiš sa postavil na ich obranu. Vysvetlil, že ide o núdzu. A vtedy je dovolené robiť aj to, čo inak v sobotu nie.
Pre nás je sviatkom nedeľa, lebo v ten deň Ježiš premohol smrť a vstal z mŕtvych. Mohlo by sa zdať, že si môžeme aj my dovoliť "mlieť obilie" aj my. Teda - že napríklad máme málo peňazí, tak si nájdeme nejakú brigádu aj na nedeľu, aby sme si zarobili. A - vlastne - je to aj výhodné, lebo za nedeľu má človek dostať aj príplatok.
Treba však rozlíšiť nedôveru voči Bohu od núdze. Učeníci boli naozaj hladní. Nešli pracovať, potrebovali sa trochu najesť. A to je rozdiel. Ježišova odpoveď nedovoľuje ľahostajnosť voči Pánovmu dňu. Chce len naznačiť, že predsa len nutnosť potrebná k prežitiu je dôležitejšia ako prikázanie. Ak však túto nutnosť začneme bagatelizovať a pripisovať ku všetkému, čo budeme robiť aj v nedeľu, tak potom nejde o nutnosť, ale o ľahostajnosť a prejav nedôvery voči Bohu.
Zvážme teda, kedy naozaj je nutné narušiť nedeľný pokoj, a kedy je to len prejav našej nedôvery voči Bohu.
|
|
MODLITBA
|
Ježišu, nedovoľ, aby som sa stal ľahostajným voči Tebe. Uč ma zachovávať nedeľný pokoj; veď ma k hlbšiemu duchovnému životu, aby som vnútorne pochopil a precítil potrebu voľna a duchovnej obnovy v deň, ktorý si dal Ty ľuďom. Amen.
|
|