Pán je môj pastier, nič mi nechýba: *
pasie ma na zelených pašienkach.
Vodí ma k tichým vodám, *
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, *
verný svojmu menu. R.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, †
nebudem sa báť zlého, *
lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica, *
tie sú mi útechou. R.

Prestieraš mi stôl *
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu *
a kalich mi napĺňaš až po okraj. R.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať *
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom *
mnoho a mnoho dní. R.

Moje ovce počúvajú môj hlas, hovorí Pán;
ja ich poznám a ony idú za mnou.

Milý brat, sestra!

Nádherné je prinášať obetu chvály. Nádherné je spomínať si na to všetko, čo Boh pre mňa, pre Teba, pre nás urobil. Je nádherné ďakovať Bohu za život, za zdravie, za rodinu, za pokoj, za jeho požehnanie. Tým nielen ďakujeme, ale aj vyznávame, že Boh sa o nás stará a miluje nás.

Občas prídu aj chmúrnejšie dni, keď máme pocit, ako keby Boh na chvíľku odhliadol od nás. Vtedy nás prenikne nepokoj, neistota, strach, ale niekedy aj výčitky voči Bohu, či v našom živote nespí. Až sa tieto chmúrne dni pominú, zrazu zbadáme, ako dôležitú úlohu hral v našom živote ten čas, keď sme sa cítili na dne.

Niektorí ľudia majú pár takýchto dní, a sú ľudia, ktorí s týmto pocitom bojujú celý život. Matka Tereza zanechala po sebe denníček, v ktorom písala o vnútornom suchu a o boji, ktoré prežívala s výnimkou pár dní celý život. A predsa dôverovala Bohu. Odkiaľ na to brala? Z modlitby. Navonok nikdy neprejavila svoj nepokoj. Naopak, každý, koho prijala, ošetrovala, každé dieťa nosené na jej rukách cítilo bezpečie ako pri matkinom srdci. Ale ona sama bola v nepokoji a v bojoch. Predsa neustávala v modlitbách.

Brat, sestra, chváliť Boha sa môžeme učiť od Matky Terezy, ktorá celý život prežila na kolenách. Modlitbou bol charakteristický aj nás Svätý Otec Ján Pavol II., o ktorom už na konci jeho života sa hovorilo ako o svätcovi. Myslíš si, že oni nikdy nemali starosti? Naopak - a nesmierne starosti. Ale v modlitbe, v pokore, v túžbe po Bohu prežívali svoj život. Tk sa totiž dá vyrovnať s problémami. Ak s trónu svojho života zosadím seba a svoje túžby po úspechu (v akomkoľvek smere), a na trón dovolím sadnúť si Ježišovi, môj život, nech je akýkoľvek ťažký, prevezme On. A ak verím, že sa o mňa stará, nieto toho, čo by ma pripravilo o pokoj. A vtedy sa začínam učiť chvále Boha. Chváliť Boha v časoch ľahkých je jednoduché. Ale naučiť sa chváliť Boha stále - tak to ide ruka v ruke s pokorou a naozaj úprimnou detinskou dôverou, že Boh ma miluje. Jediná podmienka tejto Božej ochrany a lásky je, aby som sa snažil v život žiť tak, aby som Boha čo najmenej urážal hriechmi.