Dobroreč, duša moja, Pánovi; *
Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký.
Odel si sa do slávy a veleby, *
do svetla si sa zahalil ako do rúcha. R.

Všetko to čaká na teba, *
že im dáš pokrm v pravý čas.
Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; *
otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami. R.

Odnímaš im dych a hneď hynú *
a vracajú sa do prachu.
Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené *
a obnovuješ tvárnosť zeme. R.

Tvoje slovo, Pane, je pravda;
posväť nás pravdou.

Milý brat, sestra!

Z prvého čítania sa nám môže zdať, že Boh chcel človeka udržať v nevedomosti. Ako keby nechcel, aby človek rozoznal dobro od zla. "Odmenou" za neposlušnosť v tejto veci je smrť. Ale prečo Boh chcel človeka držať v nevedomosti?

Kým som si nevedomý zla a hriechu, nemôžem robiť niečo úmyselne zle. Úmysel konať zlo začína niekde tam, kde začína vedomie, že to, čo robím, je zlo. Do jedenia ovocia zo stromu poznania dobra a zla boli Adam a Eva nahí. Ale za zlo to nepovažovali. Nebolo to preto, že by chceli predvádzať striptíz. Naopak - ani len netušili, že by toto mohlo byť niekedy hriechom. No zjedli to ovocie. V ďalších dňoch budeme čítať o uvedomení si skutku, ktorý učinili. Totiž prečo sa skryli pred Bohom? Pretože sa za seba hanbili. Adam sa nehanbil ani tak za svoju neposlušnosť, ako skôr za to, že je nahý. V človeku sa začína objavovať pocit (ne)cudnosti a (ne)spokojnosti so sebou. A tu je kameň úrazu. Hriech totiž ide ruka v ruke s hanbou za seba. A potom záleží na človeku, či sa bude snažiť žiť tak, aby sa nehanbil, alebo naopak - začne hriešnou výstrednosťou upútavať na seba pozornosť a poškvrňovať seba i druhých.

Teda vedomie a rozlišovanie dobra a zla v konečnom dôsledku znamená aj zodpovednosť za rozhodnutie medzi dobrom a zlom. Keď totiž prarodičia nerozlišovali medzi dobrom a zlom, nebol ani hriech. Žili vo vyrovnanosti s Bohom. No vedomie hriechu a zodpovednosť za čistotu - to je to, čo si človek dobrovoľne vyvolil v neposlušnosti voči Bohu.

Opäť to bola dlhá teória. Pre nás ale rozhodne znamená už to, že vieme, čo je dobro a čo zlo a dobrovoľne sa prikloníme ku konaniu dobra alebo zla, podľa toho, aký cieľ si v živote stanovíme. Ježiš sám hovorí, že nie je dôležité, čo do človeka vchádza ústami, pretože rozhodne nebezpečnejšie sú myšlienky a úmysly nášho srdca, ktoré sú iným ľuďom neznáme, ale Boh ich vidí a vie. A pozri sa, čo všetko človeka poškvrňuje:

"Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť."

A keď si poriadne prečítaš tieto slová, zistíš, že všetko, naozaj všetko je o vnútornom postoji, o úmysle človeka ako tvora v spoločnosti, v ktorej niekto prichádza o hmotné alebo duchovné bohatstvo len preto, že iný človek koná zlomyseľne. A od tohoto nás Boh chcel uchrániť. Nechcel, aby sme niečo konali so zlým úmyslom. Nechcel, aby sme vedeli byť zlí. Chcel, aby sme boli dobrí. Ale nemohol nás urobiť neslobodnými. A preto staval do stredu záhrady strom, ktorého ovocie zakázal jesť, aby človek mohol byť vždy slobodný a sám sa rozhodnúť. Niet hriechu, kde niet príležitosti. Ale kde niet príležitosti, niet ani slobody. Je len otázkou, na čo svoju slobodu využijeme.

Polož si ruku na srdce a odpovedz si: Aký si Ty? Čo z toho, čo Ježiš označil ako poškvrňujúce, je charakteristické pre Teba? V čom zlyhávaš? Pouvažuj nad svojou slabosťou. Nemôžeme sa vyhovárať, že sme nevedeli, že konáme zlo. Vieme rozlíšiť dobro od zla, len pred ľuďmi máme fajn výhovorku, že "Nevedel som, že..." Vieme mnoho vecí, len - aby sme vyšli čistí, pokúšame sa to zatajiť...