Milý brat, sestra!

Všetci sme hriešni, všetci sme náklonní k zlu, a je pre nás často veľkou námahou, aby sme ostali verí Bohu a jeho vôli. O to viac v dnešnom svete.

Dovolím si opäť trochu zafilozofovať. Pri čítaní týchto slov, ktorými uvádzam dnešné zamyslenie, som vnímal, že Ježiš v dnešnom evanjeliu delí ľudí do dvoch skupín: V jednej skupine je oné "cudzoložné a hriešne pokolenie". Povedal by som, že všetci, naozaj všetci patríme do tejto skupiny. Avšak Ježiš hovorí: "Kto sa bude hanbiť..." Teda cítiť, že hovorí o inej skupine ľudí. Hovorí o tej skupine, ktorá Ježiša prijala do svojho života ako svojho Učiteľa, Majstra, Spasiteľa, a ktorá má za úlohu uvádzať život s Kristom do každodenného života. A tu sa stretávajú dva svety: svet Kristov, ktorého členmi sú kresťania, a druhý svet nemravnosti, bezuzdnosti, nečistoty a hriechu. Svet s Bohom verzus svet bez Boha. Svet s nadvládou Božích prikázaní verzus svet, ktorý prikázania otvorene zavrhuje.

A Ty, priateľ môj, žiješ v tomto prostredí. Ide o to, ktorý svet Ťa ovplyvňuje viac: či ten kresťanský život, ktorý je cudný, čistý, smelý a nebojácny ohlasovať Boha slovom i skutkom, alebo naopak, svet, ktorý je plný hriechu a odboja proti Bohu. V praktickom živote to znamená otázku, či som schopný odolávať pokušeniam, akými sú napríklad ohováranie, osočovanie, nadávanie, krádež, smilné myšlienky, pýcha, lakomstvo, nenávisť, závisť, prílišná ctižiadostivosť, sebeckosť... Alebo naopak - i keď viem, čo je správne, nekonám tak a nechám sa strhnúť davom. Lebo Ježiš hovoril o pokolení, nie o jednotlivcoch. To značí, že ide o dav, ktorého morálne a mravné hranice sa niekam veľmi posúvajú. Ide možno aj o väčšinu ľudí. No nie sme tu od toho, aby sme tú väčšinu posudzovali, ale od toho, aby sme sa sami seba pýtali, čoho sa bojíme, keď sa na verejnosti, medzi priateľmi, kolegami, spoložiakmi nesprávame ako kresťania. Je to otázka pre naše svedomie, či je nám prednejšie uznanie falošných kamarátov ako Boží prísľub. Je to otázka pre nás samotných, pretože mnoho razy cítime vo svojom srdci, že toto alebo tamto by sme už povedať alebo urobiť nemali, no predsa to urobíme či povieme, a potom zistíme, aké škody sme urobili v dobrých vzťahoch.

Keď z hanby pred hriešnym pokolením, ktoré si zasluhuje pre svoju zatvrdnutosť pád do večného ohňa, nebudeme hovoriť a konať ako kresťania, zapadneme do oného davu, ktorý nás zničí. Ale ak to, čo vyznávame v modlitbách a na omši, budeme aj žiť, staneme sa akousi loďou, ktorá sa bude plaviť proti prúdu rieky, ale dostane sa do svojho cieľa. A počas cesty istotne nasadne na tú loď mnoho ľudí. Budú to ľudia, ktorých oslovil náš život, naše presvedčenie, naša nebojácnosť, naša prirodzenosť, naša radosť, náš pokoj. To budú praví priatelia, to budú tí, ktorí nám budú robiť radosť. To budú tí, ktorým sa naozaj oplatí veriť, a kvôli ktorým Ježiš nenadarmo zomrel na kríži.