Budem ťa velebiť každý deň †
a tvoje meno chváliť *
navždy a naveky.
Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden, *
tvoju veľkosť nemožno preskúmať. R.

Z pokolenia na pokolenie ide chvála tvojich skutkov *
a všetky pokolenia ohlasujú tvoju moc.
Hovoria o vznešenosti tvojej slávy a veleby *
a rozprávajú o tvojich zázrakoch. R.

Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela *
a tvoji svätí nech ťa velebia.
Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva *
a o tvojej moci nech hovoria. R.

Otvorilo sa nebo a zaznel Otcov hlas:
Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.

Milý brat, sestra!

Istotne si sa aj Ty stretol s otázkou človeka, ktorý uvažuje o Bohu a o jeho láske a milosrdenstve, ktorá znela takto nejako: "Predstav si veľmi dobrého človeka, ktorý nikdy nikomu nič zlé neurobil, ale naopak - pomáhal každému, robil dobré skutky,.. akurát že nebol veriaci. Nemôže byť takýto človek spasený?"

Či Boh môže spasiť takého človeka, ktorý neverí? Môcť môže určite... A či bude spasený? Nuž... na to myslím že dosť jasne odpovedal už sám Lukáš v Liste Hebrejom... ale nielen on, lebo sám Ježiš hovorí na konci, keď odchádza do neba: "Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený." A na inom mieste evanjelista Ján hovorí: "Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna." (Jn 3, 18)

Niekedy som nevedel odpovedať na túto otázku, a inokedy som hovoril, že toto je vecou Boha, ktorý sa sám rozhodne, koho prijme do neba a koho nie. Treba si však uvedomiť, že aj nedôvera človeka voči Bohu odkiaľsi pramení. A hlavne - ak je tvrdošijná a Boha nielenže nepozná, ale dokonca odmieta.

Dnes Ťa chcem trochu povzbudiť v pochopení zmyslu našej viery, ktorá sa koniec koncov prejavuje v skutkoch... Boh je náš Nebeský Otec a my sme jeho deti, ktoré prijal za svoje. Miluje nás a požehnáva nás. No často sa stáva, že my si jeho lásku nevážime. Odvraciame sa od Neho, mysliac si, že dokážeme ustáť v tomto svete aj sami. Chceme si dokazovať svoju samostatnosť, nezávislosť. Robíme často enormne veľa toho, čo nazývame "dobrom". Ale často to robíme preto, aby ľudia o nás hovorili, aby nás chválili. Až budeme robiť dobro a ľudia budú voči nám nevďační, bude to jednak obraz našej nevďačnosti voči Bohu, a jednak otázkou, ktorá sa vynorí, bude: Aký zmysel má konanie dobra medzi ľuďmi, keď nemáme z toho úžitok?

A už sme pri našom motíve. Iste, človek potrebuje cítiť svoju spoločenskú potrebnosť a dôležitosť, avšak ak koná vždy len účelovo, potom nemôže hovoriť o dobrom skutku v pravom slova zmysle, lebo ten vychádza v prvom rade z nezištnosti.

Práve mi napadol akési podobenstvo o svetle. Je tma. Nikde nič nevidno. V miestnosti s úplnou tmou sa sa pohybujeme len veľmi opatrne, lebo nevieme, kde čo sa nachádza. No stačí zažať jednu sviečku, aby sme mohli uvidieť okolie.

Teda - čo je tma? Je to nedostatok, neprítomnosť svetla. A čo je zlo? Neprítomnosť alebo nedostatok dobra. Robiť skutky, ktoré nazývame "dobré" znamená len mať sviečku, ale tá sviečka nehorí. Potrebuje zdroj, potrebuje zapálenie. Potrebuje niečo, čo ju zapáli... Niečo, čo je počiatkom svetla plameňa. A aj my potrebujeme niekoho, kto stojí na začiatku nášho konania, a kto nás zapáli opravdivou láskou. A to je Boh. Vtedy, ak sám Boh naše srdce zapáli, budeme konať dobro. Lebo my máme horieť dobrom aj vtedy, keď nám nikto nepovie "ďakujem". Naša láska sa má podobať na tú Božiu lásku. Boh sa nepýta, či sa mu poďakujeme. Ježiš ponúkol uzdravenie desiatim malomocným, hoci len jeden sa vrátil a poďakoval.