Pane, ty si velebený; *
nauč ma svoje ustanovenia. R.

V tvojich ustanoveniach mám záľubu, *
na tvoje slová nechcem zabúdať. R.

Otvor mi oči, *
aby som pozoroval divy tvojho zákona. R.

Daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov, *
a budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch. R.

Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám *
a celým srdcom sa ho budem pridŕžať. R.

priveď ma na chodník svojich príkazov, *
lebo som si ho obľúbil. R.

Tvoje slovo, Pane, je pravda;
posväť nás pravdou.

Milý brat, sestra!

Práve včera večer som si uvedomil, ako málo chýba človeku k tomu, aby prestal kontrolovať jazyk a myšlienky. Ale pozrime sa na to podrbonejšie.

Dnesšný svet je prepojený internetom. Rozličné sociálne siete spájajú ľudí k tomu, aby si mohli popísať. Pôvodne boli možno určené k tomu, aby sa mohli medzi sebou kontaktovať známi, ktorí sú od seba ďaleko, neskôr vznikala teória zdieľania sa, a neskôr vznikli vzťahy a priateľstvá aj medzi úplne neznámymi ľuďmi, ktorých spájal hoci len jeden záujem. A tak sa stane, že napríklad na sociálnej sieti Facebook mám v súčasnosti zaregistrovaných 261 priateľov, ale - koľkých poznám osobne? Možno s 10% priateľov sa stretávam pravidelnejšie, s ďalšími 60% sa poznám z minulosti (škola, rehoľa, práca), a s ďalšími 30% sa poznám len cez sieť. Dakedy sme si popísali, dobre sa nám písalo a tak sme sa našli na Facebooku, a hneď sme si potvrdili priateľstvá. Na pokeci mám tiež okolo 45 priateľov, ale z nich som stretol možno piatich. Ostatní sú mi neznámi.

Čo nás spojilo? Nazýva sa to priateľstvo? Má taký vzťah naozaj hodnotu priateľstva? Ale naopak - priateľstvo stráca na hodnote? Je už akýmsi každodenbným slovom, ktoré si už prestávame vážiť? Keby si sa mal zamyslieť, koľkých máš aj Ty na Facebooku, Pokeci alebo iných sieťach označených ako priateľov, a dal s nimi do súvisu naše dnešné prvé čítanie, čo myslíš, koľkých z tých ľudí by si označil ako skutočných priateľov?

Priateľ - slovo, ktoré akosi dnes v tomto svete stráca cveng. Prečo? Lebo namiesto osobného stretnutia si len popíšeme. Vyjadríme náklonnosť jedného druhému, zoznamujeme sa s neznámymi ľuďmi, ale často ani nevieme, kto vlastne sedí za počítačom z druhej strany. Slepo dôverujeme. Vytárame aj naše tajnosti, odkrývame svoje hodnoty; a to všetko preto, lebo niekto na druhej strane si získal našu "dôveru". A tak z nás, dospelých ľudí, sa stávajú deti, ktoré túžia vykecávať sa, písať si, dôverovať... A pravých, skutočných priateľov si prestávame vážiť. Mnoho razy súťažíme o to, kto má viac označených priateľov, vytešujeme sa z toho, keď nám píšu... Ale niekedy je to i otravné, lebo tí ľudia si zvyknú na to, že si s nimi píšeme, a zrazu nemáme čas, a oni nemajú pochopenie, že niekto nemôže sedieť celý deň len za počítačom. A urážajú sa... No môže sa takéto "priateľstvo" vyrovnať skutočnému, hodnotnému, osobnému priateľstvu???

Dôsledkom takýchto "priateľstiev", brat, sestra, sú narušené skutočné vzťahy. Ľudia sa už nechcú stretávať, a stačí im popísať si. Budem citovať teraz jedného neveriaceho mladého muža, ktorý si začal niekde uvedomovať, akou hrozbou je sociálna sieť pre medziľudské vzťahy:

"Celý FB stojí za hovno... Na čo je dobrý? Iba kazí medziľudské vzťahy... Lajkujeme, statusujeme, hádžeme fotky...no na čo je to dobré? ...dnes sa už človek nedokáže normálne stretnúť a porozprávať sa...A nielen FB...ale celý internet...metla ľudstva...ešte väčšia ako alkohol, cigarety, drogy, televízia..."

Úprimne, nemá ten mladý muž pravdu?

Preto dnešný deň venujme skutočným vzťahom. Majme čas na svoju rodinu, na svojich priateľov. Namiesto oného "lajkovania" - označovania, že sa nám niečo páči, namiesto písania si s kamarátmi a známymi poďme sa dnes s nimi stretnúť. Buďme spolu osobne, nie cez internet. Pretože inak skutočné vzťahy podľahnú vzťahom na nete. Venujme čas človeku, nie počítaču. Tam, kde sú dvaja alebo traja zídení v Ježišovom mene, tam je medzi nimi Ježiš. Ale zídení - to neznamená virtuálne, ale srdcom, osobne. Je to o spoločenstve, nie o virtualite.