Sobota

Milý brat, sestra!

Mnohí z nás, hlavne generácia skôr narodených, má vypestované predstavy o trestajúcom Bohu, ktorého sa treba báť a preto neslobodno nehrešiť. Pred Bohom máme istý odstup. Spomínam si na jednu babičku, ktorá poučovala svoje vnúčatká, ako sa majú správať. Neraz som počul od slová: "Ježiško ťa vidí, a uvidíš, že keď budeš zlý, potrestá Ťa." Konflikt medzi postojom k Bohu u skôr narodených, ktorí sa boja Boha ako spravodlivého sudcu, a u mladého človeka, ktorý zase tresty neakceptuje a chce vnímať Boha ako milosrdného a všetko odpuúšťajúceho, vyriešia rodičia detí, ktorí ich prinášajú k Ježišovi. A ako možno vieš, že vtedy ženy a deti nemali také postavenie v spoločnosti ako muži (a práve tieto vzťahy potom upravuje sám Ježiš svojím postojom k ženám a deťom). Preto učeníci okrikujú rodičov aj všetkých, ktorí privádzajú k Ježišovi deti, a bránia im v tom. A čo urobí Ježiš? Naopak, pokarhá ich. A čo urobí deťom? Evanjelista hovorí: "Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich." Teda prejavuje im náklonnosť a lásku Boha.

Objatím im vyjadril prijatie. Kladením rúk a požehnávaním ich obdaroval.

Toto je nádherný obraz vzťahu, ktorý chce Boh mať s človekom. Keď som pred rokom bol na plese Viera a svetlo, ktorý sa poriadal pre postihnutých v Trenčíne, bolo tam aj veľa postihnutých detí. Stretol som tam malého chlapca, ktorý bol veľmi živý... Bežne by asi rodičia prišli k nemu a snažili sa ho utíšiť a upokojiť. Ale oni to neurobili. Sledoval som to celé, ako sa situácia vyvinie. Prišiel k nemu kňaz, zohol sa k nemu, usmial sa na neho, pohladil ho, a povedal mu pár istotne milých slov. Chlapec sa usmial. A bolo vidieť, že bol šťastný. Čo mu povedal kňaz? Neviem. Viem len, že od toho okamihu som pochopil, ako náš dospelácky svet je plný príkazov, zákazov, pravidiel, zákonov, čo sa patrí, a čo nie. A tu deti mohli slobodne behať, blázniť sa, tancovať, spievať aj do mikrofónu, aj keď sa to počúvať nedalo... q:o) A boli šťastné. Zrazu nebolo pravidlo: "Toto je kňaz, k nemu sa musíš správať s úctou!" Bolo iné pravidlo: "Buď šťastný!" Deti, ale dospelí zobrali kňaza medzi seba do tanca, spolu sa veselili. Na chvíľu som stratil dojem, že je vlastne medzi nami nejaký kňaz. Tá duchovnosť bola v inom - v krásnom spoločenstve, ktoré vyslovene dýchalo radosťou a zábavou. A ja som si vtedy uvedomil, že som si ešte nezatancoval. Tak som sa išiel natriasať aj ja... Ako mi bolo trápne na začiatku - veď sa strápnim, ja ani tancovať neviem... Ale po pár minútach som na ten pocit zabudol. Zobrali ma do kola, a tancovalo sa.

Aké úžasné! Ani v dnešnom evanjeliu Ježiš nie je ďaleko od maličkých. Naopak - práve ich berie, objíma, kladie na nich ruky, požehnáva ich. A to je tá jednoduchosť, detinská dôvera, radosť, s ktorou malé deti pribiehajú k Ježišovi. Toto je to čarokrásne, čo v nás, dospelých chýba... Chýba nám uvoľnenosť vo vzťahu k Bohu. Vnímame Boha ako Pána a sudcu, ale zabúdame, že je aj naším Priateľom!

Dnes Ťa teda, brat, sestra, pozývam k zamysleniu nad vlastným postojom k Bohu. Či patríš medzi deti, ktoré bez zábran a hraníc pribiehajú k Bohu a túžia byť s ním; alebo patríš medzi tých, ktorí sa stránia prejaviť svoju prirodzenosť Ježišovi? Boh Ťa miluje. Jeho láska k Tebe, brat, sestra, nemá hraníc. Neboj sa prísť k Ježišovi, nech si akýkoľvek. Dovoľ mu položiť svoje ruky na Teba. Dovoľ mu objať Ťa. Nebráň sa Jeho láske, a nebráň sa jeho požehnaniu. Iba tí, ktorí k Bohu majú nestrojený, úprimný, otvorený vzťah, sú ako deti, ktorým patrí Božie kráľovstvo.