Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných †
a nechodí cestou hriešnikov, *
ani nevysedáva v kruhu rúhačov,
ale v zákone Pánovom má záľubu *
a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. R.

Je ako strom zasadený pri vode, *
čo prináša ovocie v pravý čas,
a jeho lístie nikdy nevädne; *
darí sa mu všetko, čo podniká. R.

No nie tak bezbožní, veru nie; *
tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.
Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, *
ale cesta bezbožných vedie do záhuby. R.

Prijmite Božie slovo, nie ako ľudské slovo,
ale – aké naozaj je – ako slovo Božie.

Milý brat, sestra!

Pri čítaní prvého čítania mi prišlo na um, ako som pred takmer dvoma rokmi otáľal so svätou spoveďou. Obvykle chodievam raz za mesiac na spoveď, niekedy som chodieval i častejšie,... ale vtedy to bolo iné. Mal som na svedomí ťažký hriech. Iste - tak ako mnohí z vás, čo čítate tieto riadky, máte problém s túžbou po dokonalosti, tak aj ja... Teoreticky viem, že nikto nie je, nebol a nebude dokonalý, kým nevojde do večného života. No prakticky niekde hlboko v srdci chce byť každý človek najlepší, dokonalý, múdry,... a prípadné prehrešky ťažko znáša... a už vôbec vtedy, ak ide o ťažký hriech. Pýcha ovládla aj moje srdce. Ako to začalo?

Veľmi jednoducho: urobil som drobný hriech - v čomsi som raz nepovedal celú pravdu. Nič by sa nebolo stalo, ale zrejme som nedomyslel situáciu, slovo dalo slovo, a zrazu vznikol problém už vážnejšieho charakteru. Mohol som sa priznať: "Je to moja chyba." Ale nestalo sa tak, ostal som ticho... a vo svojom srdci som cítil výčitky svedomia. Šiel som domov (pravda, celá situácia vo mne neutíchala, bol som nervózny), a pohádal som sa s mamou. Vytkol som jej veci, ktoré som naozaj tak ani nemyslel. Na druhý deň som išiel do práce, bol som stále nervózny a vedel som, že nebude to jednoduchý deň... Cítil som napätie a kŕče v žalúdku. Zrejme mladík, s ktorým som individuálne pracoval, cítil môj nepokoj, no nevedel vykomunikovať, a ako to už autisti vtedy prežívajú - začal byť aj on nepokojný a trochu vyvádzal. Opäť som sa nahneval, skríkol som na neho. Vnímal, že je zle; stíchol, ale nemal som pocit, že je pokojný. Bol v napätí. A ja tiež. A bolo mi ho nesmierne ľúto, lebo vedel som, že on za to nemôže... Kolobeh hriechov pokračoval, napokon prišiel aj ťažký hriech a ja som sa začal sám za seba hanbiť: ten, kto chce byť svetlom sveta a soľou zeme, teraz padá do hriechov a zla; ten, kto poučuje a povzbudzuje ľudí okolo seba, aby boli šťastnejší, cíti hnev, roztrpčenosť a bolesť nad tým, že padol. Hanbí sa za seba... (takže - opäť pýcha a sklamanie zo seba).

Povedal som si - idem na spoveď... Ale večer mi do toho zavolal kamarát, či by som pre neho nemohol urobiť nejakú službičku. Mohol som to odložiť... ale nestalo sa tak. Odložil som spoveď. Na druhý deň som chcel ísť na spoveď, no mama ma poprosila, či by som neurobil nákup... Urobil som (hoci obchody sú do neskorého večera otvorené...). Odkladal som, odkladal som spoveď týždeň, dva, tri; medzitým ďalšie a ďalšie hriechy... a celý život sa mi uberal veľmi zlým smerom.

Prečo sa to tak stalo?

Pretože zlyhal som niekde na začiatku, a nevedel som si to sám sebe odpustiť. Chcel som byť dokonalý, no zničil som čistotu svojho srdca. Chcel som byť svetlom, no v mojom srdci zhasínalo svetielko radosti...

Brat, sestra, táto veta z Knihy Sirachovho syna, ktorou som uviedol dnešné zamyslenie, ma oslovila v tom, ako sa rýchlo treba vysporiadať s hriechom a nečistotou. Nesmieme nechať hriech dlho panovať v srdci. Nesmieme dovoliť, aby pýcha a túžba po dokonalosti ovládla naše srdce natoľko, že prestaneme poslúchať svoje svedomie, a namiesto dokonalosti pred Bohom sa budeme snažiť byť dokonalí pred ľuďmi. V tom totiž tkvie pýcha. Pýcha ide ruka v ruke s dokonalosťou pred ľuďmi (ale nielen pred ľuďmi - viď podobenstvo modlitby farizeja a mýtnika). Dôležité je, aby, ak spoznáš svoj hriech, okamžite sa s ním vysporiadať. V pokore priznať svoju chybu aj vtedy, keď sa obávam, že to môže mať ťažké následky.

Ak si niekto myslí, že k životu Boha nepotrebuje, nuž nech sa pozrie na naplnenosť svojho života. Ak si niekto myslí, že nepotrebuje spoveď, nech sa pozrie na hriechy a ublíženia, ktoré učinil... Aj ja sa pozriem, a hovorím si: