Utorok

Milý brat, sestra!

Pri rozhovoroch s našimi kolegami, spolužiakmi, susedmi sa občas zmienime aj o našej viere. Často ani nie s úmyslom, aby sme prezentovali svoju vieru alebo aby sme druhého človeka išli presviedčať o pravosti našej viery. Často nám ide len o to, aby sme vyjadrili len to, že sme veriaci. Tiež podobne som sa nedávno rozprával s jedným pánom o jeho ekonomických záležitostiach, avšak neskutočne nadával a bral meno Božie nadarmo, až mi to trhalo uši. Nuž som mu povedal, že všetko je o.k., ale nemusel by tak nadávať na Boha, lebo ja som veriaci a dotýka sa ma to. Prekvapene na mňa pozrel a začal hovoriť, že aj on bol voľakedy veriaci, dokonca miništroval, ale potom sa oženil a prestal chodiť do kostola, lebo zistil, že kňazi sú boháči, ktorí vodu kážu a víno pijú. Nasledoval monológ o tom, ako Cirkev v stredoveku upaľovala bosorky. Pochvíli prebral tému o tom, ako Cirkev kradne a zneužíva dnes, a potom to zaklincoval slovami: "Takže proste - áno, viera v Boha áno, ale v Cirkev nie!" Ja som to len s úžasom počúval, lebo som ani nemal kedy povedať čo i len slovo. A zase hádať sa s niekým, kto je skalopevne presvedčený o svojej pravde a nie je pripravený na vypočutie názoru druhého človeka, nemá veľký zmysel. Keď však skončil, povedal som mu: "Mladý pán, ja som vás len poprosil, aby ste nenadávali na Boha, lebo som veriaci; a vy ste spustili spŕšku nadávok na Cirkev. Čo mi tým chcete dokázať?! Pozrite sám na seba, sám ste hovorili o svojich obchodoch, ako využívate slabosti a nevedomosť druhých. Je to vari iné, ako to čo robí podľa vás Cirkev?! Vyčítavate Cirkvi niečo, čo sám robíte? Ste iný človek ako my, ktorí veríme aj v Cirkev? Ste lepší? Sám nám ukážte vzor, aby ste mohli kritizovať Cirkev! Vám boli zverení tí, ktorí potrebujú pomoc v ekonomickej oblasti, a vy namiesto toho, aby ste im pomáhali, ich zneužívate!"

Iste, brat, sestra, neukázal som v danom okamihu Cirkev v tom dobrom svetle, len som poukázal na falošnosť a nesprávnosť postoja k duchovenstvu od človeka, ktorý sám robí horšie veci ako ktorýkoľvek kňaz, o ktorom hovoril. A možno som nemusel reagovať tak prudko... Ale nahnevalo ma to. Chlapík sa zahanbil, nepovedal ani slovo, a keďže zrazu ako keby už nebolo o čom hovoriť, tak sme lúčili. No videl som ho odchádzať úplne zarazeného, znechuteného, vážne zamysleného... Potom som sa aj sám pýtal seba, prečo som tak reagoval. No v danom okamihu proste som začal len hovoriť...

Neslobodno zatvárať oči pred zlom, ktoré sa dialo, prípadne sa deje v Cirkvi. Neslobodno sa tváriť, že o ničom nevieme. Neslobodno popierať aj zlé skúsenosti niektorých ľudí s duchovnými predstavenými, či už pri spovedi, pri vybavovaní záležitostí, alebo dokonca aj pred horšími vecami. Áno, aj toto sa deje. Ale hovoríme o možno 5 % duchovenstva, ktorí prepadávajú svetskému zmýšľaniu. Nehovorme o Cirkvi, ale hovorme o jednotlivcoch. Diabol totiž spoločenstvo okolo Ježiša Krista rozbiť nevie. Ale dokáže zničiť jednotlivca, pokiaľ sa od spoločenstva odtrhne a pôjde vlastnou cestou. Hovorme o tom, ako jednotlivec upadá do túžby po zisku, majetku, a nechá sa zlákať vidinou lepšieho zabezpečenia fary či kostola, a nakoniec peniaze nevyužije na to, čo chcel, ale na niečo úplne iné. Prečo? Lebo Cirkev je spoločenstvo okolo Ježiša Krista, ktoré nasleduje učenie Krista. Ani sám Kristus nepovedal, že Cirkev bude vždy čistá od hriechov a neprávostí. Veď len čo zveril Petrovi kľúče od brány do neba, Peter ho začal odhovárať od cesty do Jeruzalema. A všetci vieme, ako to dopadlo: "Odíď odo mňa, Satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!" A krátko na to bol to práve Peter, ktorý zaprel, že Ježiša vôbec pozná. A to už mal primát medzi apoštolmi! A toto sa dialo, deje a aj sa bude diať v Cirkvi.

Ale nezabudni, brat, sestra, že Cirkev sme v prvom rade my, veriaci, nie len kňazi. Ak teda chceme vyčítavať Cirkvi jej chyby, teda ak nevieme niekde v hĺbke srdca odpustiť Cirkvi jej minulosť, stačí sa pozrieť na vlastné vnútro a uvedomiť si, koľko škody sme my svojím nezodpovedným prístupom v práci, v škole, medzi ľuďmi učinili. Koľkých sme sklamali, keď sme niečo sľúbili a nedodržali. Koľko razy sme našli nejakú vec pohodenú na ulici, a nepátrali sme po majiteľovi, hoci sme mali aj tú možnosť! Koľko razy sme navonok niečo na druhých pranierovali, a pritom nás pichalo svedomie, že sme úplne rovnakí! A koľko razy sme bezcitne odsudzovali interrupciu, nedeľné obchody, homosexualitu, nečistotu, eutanáziu, a predsa mnohí z nás v nedeľu idú nakúpiť, niektorí prežívajú ťažkosti s dcérou, ktorá ostala v mladistvom veku v požehnanom stave a naše myšlienky ubiehajú aj k tejto možnosti; a niektorí z našich radov žijú s pocitom viny, lebo spoznali svoju orientáciu a nevedia to zmeniť... A my len súdime, odsudzujeme...

Nuž, brat, sestra - Cirkev sme my! A vedie nás Duch Boží cez pápeža. Dnešný deň teda, ak môžeš, venuj pozornosť Cirkvi učiacej, ktorá potrebuje naše modlitby. Modli sa a ďakuj za svojich kňazov. Podporuj ich v dobrom. Pomáhajme im nie tým, že im budeme stále vytýkať chyby... Vezmime si príklad sv. Františka z Assisi, ktorý nápravu Cirkvi začal od seba - obrátil svoju pozornosť nie na chyby Cirkvi, ale na Božie slovo a začal ho žiť. Vlastným príkladom vnášal zmenu do Cirkvi. A napokon - Cirkev nie je tak zlá, ako o nej mienia ľudia... Treba veľmi úzkostlivo rozlišovať medzi pravdou a kamuflážou narafičenou na Cirkev. Cirkev - to sú aj milióny a milióny chorých, opustených, postihnutých, malomocných, vojnou zničených ľudských duší, o ktoré už nikto iný nejaví záujem, len Cirkev. Ale na toto sa akosi pri veľkej kritike dnes zabúda!