Nedeľa

Milý brat, milá sestra!

Rodičia, ktorí sú verní kresťanským hodnotám, vychovávajú svoje deti rovnako v intenciách tejto viery. Aj napriek tomu všetkému keď dieťa dosiahne obdobie puberty, začína uvažoval vlastným rozumom. Už sa nepýta otázkami "Čo je to?" alebo "Aké je to?", ale pýta sa: "Prečo je to tak?" Je to obdobie určitého duchovného ochladenia. Vyvíja sa ich osobnosť, dozrievajú mentálne i sociálne, a domáce prostredie im začína byť tesné. Čoraz častejšie sa stretávajú s kamarátmi, túžia po dobrodružstvách, sem-tam aj niečo vyvedú; no je to obdobie, keď ich zodpovednosť k povinnostiam, veciam a hodnotám sa nám zdá byť omnoho menšia. Rodičia v tomto období majú obvykle o svojich dorastencov strach, lebo je to obdobie, keď dochádza z prirodzených dôvodov k začleňovaniu do istej sociálnej skupiny (alebo aj viac skupín). A táto skupina začína ovplyvňovať jeho život viac ako hodnoty, ktoré dieťa dostalo pri výchove. Dôležitejší sú kamaráti, ktorým viac akosi veria ako rodičom. Nie vždy sa to naše dieťa dostane do dobrej skupiny. A rodičia sa niekedy pýtajú sami seba, kde urobili chybu. Časté sú konflikty adolescentov s rodičmi, vzájomné nepochopenie. Rodičia by ich najradšej držali doma, oni však by najradšej slobodne lietali... A kedy si uvedomia hodnoty, ktoré im rodičia dali? Až niekedy začiatkom dospelosti... A hlavne vtedy, keď už majú vlastné deti. Ale tento vývoj osobnosti dieťaťa v puberte je potrebný, aby sa vyvíjala samostatnosť dieťaťa; aby naberal skúsenosti, poučil sa z nich a dokázal obstáť na vlastných nohách...

Podobne sa správame niekedy aj my. Veríme Bohu, kým "nedorastieme" do obdobia "dospelosti". Totiž každý človek túži byť samostatný a nezávislý. Každý človek má určitú dávku ctižiadosti a túžby po úspechoch. Tie ho poháňajú ďalej. Kresťan si plne uvedomuje, kto je za týmito úspechmi - totiž je ním požehnanie Boha. Keď sa človek detinsky oddáva do rúk Boha a prosí ho o pomoc a požehnanie, pričom si uvedomuje svoju malosť, Boh ho požehnáva a dáva mu aj úspechy. Človeka to, prirodzene, poháňa vpred. Na vlastnej skúsenosti viem, že niekedy rastie prudko ctižiadosť a chce ďalšie a ďalšie úspechy. Vtedy však prestáva jednať s Bohom. Začína si všetko vydobýjať sám. Očakáva všetko podľa svojich predstáv. Je to akési obdobie "puberty". Vtedy sa vzďaľujeme od Boha. Obklopujeme sa hlukom, naháňame sa za úspechmi, plánujeme zajtrajšok, plánujeme celý mesiac, "tlačíme na pílu", aby sme "vyžmýkali čo najviac". Až zrazu zistíme, že síce sa veľmi snažíme, ale akosi úspechy nie sú. Prečo?

Lebo sme zabudli na to, kto nám tie úspechy dáva a žehná. Všimni si, brat, sestra, že keď sa človeku začína dariť mimoriadne dobre v práci či v škole, prestáva sa modliť a prosiť či ďakovať Bohu. Ako náhle však prídu veľké prekážky a neistota, obraciame sa na Boha. A často chceme odpoveď hneď! A keď nie, povieme si: "Boh nás nepočúva! Boh na nás zabudol!" Čo urobíme? Obraciame sa na veštcov, zoberieme do ruky horoskopy. Dokonca dnes nám aj internet či dokonca na to určený televízny kanál ponúka možnosť zistiť svoj denný horoskop alebo spoznať vlastnú budúcnosť. Staráme sa o to, ako bude zajtra, máme strach z budúcnosti, a potrebujeme pocit istoty. Sme ako puberťáci, ktorí hľadajú pomoc, avšak nie vždy na správnom mieste. Namiesto, aby sme sa obrátili na Boha, ktorý nás miluje a nezabúda na nás, stará sa o nás, a my mu ani nepoďakujeme, sa obraciame na veštkyne a horoskopy, aby sme mali pocit istoty. Brat, sestra, to je urážka Boha! Takéto správanie je prejavom absolútnej nedôvery voči Bohu, voči jeho starostlivosti, voči jeho láske. A potrebujeme sa zrejme poriadne popáliť, aby sme zbadali, že sme vedení za nos. Potrebujeme ako mladí puberťáci zistiť, že nám tento svet nedokáže dať istoty a pokoj, ktorý môže dať jedine a jedine Boh. Hovoríme si "kresťania", ale - naozaj veríme Ježišovi? Naozaj veríme, že sa o nás Boh stará? Čo sme to za kresťania, keď potrebujeme okrem láskavej ruky Boha, ktorý nás pomaly, v súlade s naším duchovným vekom vedie po ceste múdrosti? Prečo si radšej nekľakneme a nepoprosíme Boha, aby nás viedol on? Prečo hľadáme iné "cesty" na dosiahnutie vlastného šťastia? A keby sa vrátime späť?

Až sa dobre popálime...

Nuž, brat, sestra, Ježiš Ti dnes ponúka, aby si nepridával k starostiam každého dňa ďalšie. Chce Ti povedať, že On o všetkom, čo Ty skutočne potrebuješ, vie, a dá Ti to. Samozrejme, že v spolupráci s Tvojimi snahami. To, čo Ti nedá, buď vôbec nepotrebuješ, alebo teraz nepotrebuješ. Ak sa obraciaš za takým cieľom inam, prejavuješ Bohu, že mu neveríš. Dávaš Bohu najavo, že Ti nepostačuje to, čo Ti dáva. A vyhľadávaním toho zbytočného cieľa sa iba sám zaťažuješ a znepokojuješ.

Nemá to však byť pozvánka k pasivite - "veď načo sa snažiť, aj tak mi Boh všetko dá!" Nie, to nie. Má to byť pozvanie k snahám ísť vpred a rásť, ale predovšetkým s modlitbou a dôverou v Božiu lásku a prozreteľnosť.

Preto dnes Ťa pozývam k dôvere v starostlivosť a prozreteľnosť Boha. Pozývam Ťa vzbudiť a prežívať pokoj a istotu, ktoré pramenia z Ježišových slov "Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete." Pozývam Ťa k tomu, aby si si celý týždeň pripomínal slová z dnešného prvého čítania:

"Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa
a nezľutuje sa nad synom svojho lona?
A keby aj ona zabudla,
ja na teba nezabudnem."