Blažený, komu sa odpustila neprávosť *
a je oslobodený od hriechu.
Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta *
a v ktorého mysli niet podvodu.
R.

Vyznal som sa ti zo svojho hriechu *
a nezatajil som svoj priestupok.
Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ *
A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.
R.

Preto každý nábožný bude sa modliť k tebe *
v čase tiesne.
A záplavy veľkých vôd *
sa k nemu nepriblížia.
R.

Ty si moje útočište, ochrániš ma pred súžením; *
zahrnieš ma radosťou zo spásy.
R.

Ježiš Kristus, hoci bol bohatý, stal sa chudobným,
aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.

Milý brat, sestra!

Pri čítaní dnešného evanjelia by človek dospel k názoru, že je úplne zbytočné snažiť sa o spravodlivosť a vstup do kráľovstva Božieho, lebo je to nemožné. Každý človek má predsa majetok, dobré bývanie, dobrú prácu a kariéru, rodinu, priateľov... A vari chceme rozdávať to, čo sme si ťažkou prácou našetrili? Chceme sa vzdať niečoho, za čo sme sa tak obetovali?

Vnímame, že sme naviazaní na tieto hodnoty. A nejedná sa len o ne, ale často aj o určité kultúrne a spoločenské dedičstvo, o život v minulosti, ba často aj o tie naše slabosti, ktoré nám ale v niektorých situáciách dokonca vyhovujú. Vzdali by sme sa ich, ale - bojíme sa, hanbíme sa, často prežívame neistotu, či nám bude naozaj odpustené, a či sa toho hriechu nedopustím znovu a znovu. Považujeme za nezmyselné chodiť k spovedi, lebo na druhý deň padneme znovu do hriechu a mohli by sme ísť k spovedi znovu...

Prečo sa ťažko vchádza do Božieho kráľovstva?

Preto, lebo nemáme skutočný záujem o Božie kráľovstvo. Viac sú nám cennejšie naše vydobyté hodnoty a "česť" pred ľuďmi ako veľkosť pred Bohom. Viac sú nám bližšie hodnoty vášní a užívania si ako hodnoty sebazáporu a čistoty. Držíme sa často hesla: "Keď už žijem na tomto svete, treba si poriadne užiť!"

No potom príde obdobie, keď sa pozrieme retrospektívne na svoj život a budeme si klásť otázky: Čo tu za sebou zanechávam? Aké dobré hodnoty som vybudoval? Čo si nesiem so sebou? A ako sa cítim vo svojom vnútri? Som spokojný so svojím životom? Dosiahol som, čo som chcel? A napĺňa ma to? Alebo cítim, že síce mám všetko, no predsa nemám nič, lebo som kŕmil telo, no na dušu som zabudol?

Rozdávať to, čo sme si našetrili, vzdať sa svojich zlozvykov - to nie je o tom, že by sme museli ostať chudobní ako kostolné myši, alebo že by sme mali stopercentnú istotu, že odteraz už budeme žiť bez hriechu. Nie! Je to však o snahe človeka na prvé miesto v živote položiť Boha a všetko podriadiť Jemu. Boháč sa stáva boháčom skutočne až vtedy, keď začne z toho, čo má, podporovať takého, čo nemá. Čistým sa stane ten človek, ktorý zažil pocit špinavosti duše a rozhodol sa s tým skoncovať. Veľkým sa stáva človek až vtedy, keď sa postaví medzi maličkých a pozdvihuje ich.

Bohu nič nie je nemožné. A ani nám nebude nemožné nič, ak sa necháme Bohom dotknúť, posilniť, viesť. Počúvajme teda hlas svojho svedomia, neutlmujme ho, nebuďme smutní, že na niečo nemáme odvahu. Naopak - rozhodnime sa konať podľa svedomia, naberme odvahu na spoveď, ak cítime, že sme smutní preto, lebo nás Boh pozýva k vernosti a my sa hanbíme vyznať nevernosť...