„Zhromaždite mi mojich svätých, *
čo zmluvu so mnou spečatili obetou.“
A nebesia zvestujú jeho spravodlivosť, *
veď sudcom je sám Boh.
R.

„Počuj, ľud môj, chcem hovoriť; †
teba, Izrael, idem usvedčiť *
ja, Boh, čo tvojím Bohom som.
Neobviňujem ťa pre tvoje obety *
veď tvoje žertvy stále sú predo mnou.
R.

Obetuj Bohu obetu chvály *
a Najvyššiemu svoje sľuby splň.
Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; *
a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“
R.

Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme,
že si zjavil maličkým tajomstvá Božieho kráľovstva.

Milý brat, sestra!

Raz, keď som bol v reholi, nás predstavený učil: "Keď ideš prinášať Pánovi obetu pôstu, môže byť nebadateľná. Nemusíš odmietať jesť preto, aby si sa postil. Skús to inak: Keď si vždy zvykneš nabrať tri naberačky polievky, tak teraz naber len dve. Ľudia ani nezabdajú, že si sa zaprel, ale Božím očiam to neunikne. Je to cennejšie, ako keby si nejedol nič a roztruboval, že sa postíš a preto nič neješ..."

Obeta... Dnes tak nemoderné a s nevôľou prijímané slovo. Kto chce prinášať obetu?! Kto chce zapierať sám seba?! Vie vôbec niekto z mladšej generácie, čo je to obeta?

Nuž brat, sestra, spravodlivá obeta je prinášaná z lásky a s láskou. Spravodlivá obeta je tá, o ktorej nevie nik, iba obetujúci a prijímateľ. Ježiš hovorí: "Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6, 3-4) Ďalej hovorí: "Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6, 17-18)

Obeta je vtedy hodnotná, keď sa prináša s radosťou. Milovanému človeku dokážeme prinášať veľké obety. Avšak na Pána Boha akosi času ani energie nezostáva. Keď sa učeníci v dnešnom evanjeliu pýtajú Ježiša, či dostanú vôbec niečo za to, že všetko zanechali a išli za ním, je to už o inej forme obety. Toto je o zasvätení. Toto je o obete človeka na celý život. Je to o obete, ktorú človek prináša z toho, čo má, a prináša ju stále. Prináša svoju slobodu, voľnosť. Je to výborné, ak sa človek cíti slobodný. Vtedy mu obeta nevadí. Horšie je napríklad, keď si povedzme nejaký rehoľník alebo kňaz uvedomí, že dnes už mohol mať krásnu rodinu, deti, peknú prácu, dom,... no namiesto toho opustil všetko a šiel za povolaním. A ak práve vtedy nežije životom modlitby a nemá človeka, ktorý by ho podržal, z rehole skôr či neskôr odíde. A to aj napriek sľubom, ktoré dávnejšie zložil. Lebo človek si kladie otázku: "Čo z toho mám, že som tu? Čo z toho mám, že robím to, čo robím? Má to zmysel?" A niekto mu ten zmysel ukázať musí. Ježiš učeníkom sľubuje stonásobne viac a potom nebeské kráľovstvo. A je na človeku samotnom, či tomu verí alebo nie.

Brat, sestra, chcel by som Ťa dnes povzbudiť k dvom veciam:

Prvou myšlienkou je tiché a radostné prinášanie obiet. Obeta patrí k životu človeka, ktorý miluje. A ak miluješ Boha, prinášaš mu obety z lásky a kladieš mu ich do Jeho rúk v modlitbách.

Druhou myšlienkou je potreba modlitby za kňazov a zasvätené osoby, ktorí prinášajú celoživotnú obetu, aby sa nebáli a vytrvali. Oni potebujú našu modlitbu viac ako kedykoľvek inokedy. Dnešný svet je veľkým lákadlom k opusteniu modlitby, pôstu, almužny. Nie ten je kresťan s láskou, kto prináša obety v prostredí viery. Ten môže o sebe povedať, že je kresťan, kto prináša obetu tam, kde prostredie viery nie je. Tam sa viera ťažko žije. Ale, ako hovorí Ježiš: "Ale kto vytrvá do konca, bude spasený." (Mt 10, 22)