Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných †
a nechodí cestou hriešnikov, *
ani nevysedáva v kruhu rúhačov,
ale v zákone Pánovom má záľubu *
a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.
R.

Je ako strom zasadený pri vode, *
čo prináša ovocie v pravý čas,
a jeho lístie nikdy nevädne; *
darí sa mu všetko, čo podniká.
R.

No nie tak bezbožní, veru nie; *
tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou.
Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, *
ale cesta bezbožných vedie do záhuby.
R.

Robte pokánie, hovorí Pán;
priblížilo sa nebeské kráľovstvo.

Milý brat, sestra!

Spomínam si, ako sa nám na tábore stalo, že sme na túre do Starých hôr prehliadli odbočku (mimochodom - zle označenú) smerom na Staré hory, a pokračovali sme v ceste smerom na sedlo Dolný Šturec. Široká bežkárska dráha a naša nepozornosť boli príčinou, že sme hodnú chvíľu spokojne kráčali, až kým jednému z nás nenapadlo, že sme už dlho nevideli značku. A tak sme ju začali hľadať. Po hodnej chvíli sme sa vracali naspäť. Prišli sme na to, že hneď za drevenicou, pri ktorej sme oddychovali, bolo treba odbočiť z bežkárskej dráhy a tam bola cestička s modrou značkou.

V duchovnom živote je to podobne. Boh pred nás predkladá život i smrť, šťastie i nešťastie, oheň i vodu, a požehnanie i kliatbu. Sami sa musíme vedieť rozhodnúť, čo vlastne chceme. Nemôžeme sa však na Boha hnevať, ak si vyvolíme to, čo my sami považujeme za šťastie (a pritom vieme, že pred Bohom to nie je správne), a Ježiš nám potom povie, že nás nepozná. Nemôžeme sa hnevať na Boha, že nedosiahneme to, čo disoahnu tí, ktorí sú mu verní.

No i tak sa môže stať, že máš jasný cieľ - nebo (alebo napríklad na túre Staré Hory), máš prostriedky - milosti (na túre mapu), teda trafil by si, no vplyvom svetských túžob z Božej cesty odbočíš. Možno ani nie je treba odbočiť, aby si zablúdil. Na Starých Horách nám nebolo treba odbočiť k tomu, aby sme zablúdili. My sme si mysleli, že po ceste, po ktorej sme šli doteraz, máme pokračovať. Široká cesta, ktorá nás odviedla od cieľa... A tak aj v duchovnom živote sa stáva, že máme cieľ aj prostriedok, ktoré nás budú môcť viesť, ale v treba nám sledovať aj to, či naozaj ideme správnym smerom, či nám svedomie niečo nevyčíta, či sme neurobili niečo, čím by sme zišli z Božej cesty. Ak vnímame, ak zistíme, že v našom srdci chýba pokoj, láska, radosť, potom zrejme blúdime. A pôst je obdobím, kedy sa vraciame a hľadáme miesto, kde sme pokoj stratili. Je to čas milostí, keď hľadáme správnu cestu. Je to čas, keď na chvíľku prerušímu onú "každodennú vravu a hluk", aby sme mohli počúvať svoje svedomie.

Brat, sestra, nech totot pôstne obdobie je i pre Teba (i pre mňa) darom. Nevnímajme len ako čas neustáleho prekonávania sa, smútku, zriekania sa. Naopak - vnímajme ho ako dar k tomu, že môžeme spoznať svoje slabosti a chyby, a môžeme sa vrátiť na správnu cestu, ktorá istotne povedie do neba.