Milujem ťa, Pane, moja sila; *
Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj.
R.

Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; *
ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca.
Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, *
a budem zachránený pred nepriateľmi.
R.

Obkľúčilo ma smrtiace vlnobitie *
a vydesili zlostné prívaly.
Ovinuli ma povrazy záhrobia, *
zovreli ma osídla smrti.
R.

V úzkosti som vzýval Pána *
a volal som ku svojmu Bohu.
Zo svojho chrámu počul môj hlas *
a moje volanie pred jeho tvárou
preniklo k jeho sluchu.
R.

Tvoje slová, Pane, sú Duch a život.
Ty máš slová večného života.

Milý brat, sestra!

Vo svojej učiteľskej praxi sa stretávam s tým, že veľmi túžim po tom, aby sa moji žiaci menili k lepšiemu. A do veľkej miery sa mi to aj darí. Ale sú určité veci, ktoré deťom bránia urobiť pokrok vo všetkých smeroch. Môže to byť práve to postihnutie, ktoré mu v pokroku bráni. A ja aj napriek tomu sa snažím prekonávať tieto prekážky a vediem ich k väčšej usilovnosti. No - to by nebolo zlé, veď to je dôležité, aby boli vedení k prekonávaniu sa. Ale niekde vnútri často prežívam nepokoj a nervozitu, keď sa mi môj cieľ nesplní.

Dnes som sa v zamyslení ocitol v pozícii Ježiša: Ako keby mi samotní farizeji a zákonníci kládli otázku: "Kýmže sa robíš? Hoci si človek, robíš sa Bohom!" Ježišovi tieto slová nepatrili, pretože Ježiš už svojimi skutkami dokazoval, že je Božím Synom. Konal zázraky, ktoré dokáže robiť iba Boh. No ja som obyčajný človek, a často beriem zodpovednosť na seba aj za to, čo nie je v mojej kompetencii. Kdesi v srdci mám túžbu zmeniť veci od základu. A keď sa ma raz opýtal kamarát, prečo sa robím "spasiteľom sveta", nerozumel som mu. A teraz už chápem jeho slová. Všetko by som chcel zmeniť k lepšiemu; aj to, čo nezáleží na mne. Chcel by som byť v strede diania - ako keby ten najdôležitejší človek. Možno ani nie preto, aby ma chválili, ale skôr, aby som dokázal tie veci meniť. A ak sa tak nestane, som smutný s sklesnutý. Dokonca voľakedy som považoval za svoju osobnú chybu napríklad i to, ak som niekoho chcel upozorniť na niečo nesprávne, a ten človek ma neposlúchol. Považoval som za problém, že som ho neprehovoril, a cítil som sa za jeho rozhodnutie zodpovedný. Neustále som si vyčítaval, že som neurobil dostatočne veľa pre to, aby som toho človeka zachránil. Áno, človek býva smutný, keď niekto, na kom mu záleží, sa rúti do nebezpečia a neposlúchne, ale je to jeho slobodná vôľa. Na druhej strane nemôžeme si pred určitými vecami "umývať ruky ako Pilát", že to sa ma netýka a riešiť to nemusím.

Našiel si sa v mojom zamyslení? Aj Tebe sa stáva, že sa občas cítiš spasiteľom sveta?

Tak z tohto zamyslenia nám vyvstávajú tieto poučenia:

1. Robme to, čo robiť máme, a robme to poriadne. Nechcime robiť zázraky. Nechcime meniť svet, chcime zmeniť seba. Nerobme zo seba spasiteľov. Nerobme sa niekým, kým nie sme. Pozrime sa do zrkadla vlastnej duše a pokúsme sa uvedomiť si, na čo máme, a na čo nie.

2. Jediný, kto môže urobiť zázrak, je Boh. Možno aj prostredníctvom nás, a možno úplne inak, ako si to predstavujeme my. Dôležité je, aby sme sa na Boha obracali s dôverou v modlitbe za seba či za druhých.

3. To ale neznamená, že sa máme zriekať akejkoľvek zodpovednosti, ako keby absolútne nič nezáležalo od nás. Tak by sme sa skôr podobali Pilátovi, ktorý si umýva ruky a tak sa snaží naznačiť, že za to, ako on rozhodol, nesú zdopovednosť tí druhí. Svoje chyby si uznajme a na čo máme dary, to robme poriadne.