Streda

Kráľ Nabuchodonozor povedal: „Je to pravda, Sidrach, Mizach a Abdenago, že neuctievate mojich bohov a neklaniate sa zlatej soche, ktorú som postavil? Ste ochotní teraz, hneď ako počujete zvuk trúby, píšťaly, citary, sambuky, harfy, symfónie a iných hudobných nástrojov, padnúť na zem a klaňať sa soche, ktorú som urobil? Ak sa nebudete klaňať, v tú hodinu vás hodia do rozpálenej pece; a ktorý boh vás vyslobodí z mojej ruky?“

Sidrach, Mizach a Abdenago odpovedali Nabuchodonozorovi: „Na toto ti nemusíme odpovedať; totiž či nás náš Boh, ktorého uctievame, môže zachrániť z rozpálenej pece a či nás vyslobodí z tvojej ruky, kráľ. Aj keby to neurobil, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaniame.“

Vtedy Nabuchodonozor vzkypel zlosťou a tvár sa mu znetvorila pre Sidracha, Mizacha a Abdenaga. Preto rozkázal, aby pec rozpálili sedemkrát viac ako zvyčajne, a najsilnejším mužom zo svojho vojska rozkázal, aby Sidracha, Mizacha a Abdenaga zviazali a hodili do rozpálenej pece.

Vtedy kráľ Nabuchodonozor užasol, rýchle vstal a povedal svojim dvoranom: „Nehodili sme do ohňa troch poviazaných mužov?“

Oni kráľovi odpovedali: „Tak je, kráľ.“

A on povedal: „Ja vidím štyroch mužov bez pút; chodia uprostred ohňa bez ujmy a štvrtý sa výzorom podobá synovi bohov.“

A Nabuchodonozor vykríkol: „Nech je zvelebený Boh Sidracha, Mizacha a Abdenaga, ktorý poslal svojho anjela a vyslobodil svojich služobníkov, čo v neho dôverovali, prestúpili kráľov rozkaz a obetovali svoje telá, aby nemuseli slúžiť a klaňať sa inému bohu okrem svojho Boha.“

Zvelebený si, Pane, Bože našich otcov, *
hoden chvály a vyvýšený naveky.
R.

Zvelebené je tvoje meno, slávne a sväté, *
hodno chvály a vyvýšené nad všetky veky.
R.

Zvelebený si v chráme tvojej svätej slávy, *
hoden chvály a slávy nad všetky veky.
R.

Zvelebený si na tróne svojho kráľovstva, *
hoden chvály a vyvýšený nad všetky veky.
R.

Zvelebený si, čo prenikáš pohľadom priepasti †
a tróniš nad cherubmi, *
hoden chvály a vyvýšený naveky.
R.

Zvelebený si na nebeskej oblohe; *
hoden chvály a slávy naveky.
R.

Blahoslavení sú tí, čo zachovávajú Božie slovo
v dobrom a šľachetnom srdci
a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.

Ježiš povedal Židom, ktorí mu uverili: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“

Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: ‚Budete slobodní?!'“

Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.

Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; a chcete ma zabiť, lebo sa moje slovo vo vás neujíma.

Ja hovorím o tom, čo som videl u Otca. Aj vy robíte to, čo ste počuli od otca.“

Odpovedali mu: „Naším otcom je Abrahám.“

Ježiš im povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove. No vy ma chcete zabiť, človeka, ktorý vám povedal pravdu, čo som počul od Boha. To Abrahám nerobil. Vy robíte skutky svojho otca.“

Povedali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme len jedného otca, Boha.“

Ježiš im odvetil: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal.“

Milý brat, sestra!

Oddanosť a bezhraničná dôvera troch Božích služobníkov Sidracha, Mizach a Abdenaga. Kráľ Nabuchodonozor sa im vyhráža smrťou v peci, a hoci oni nevedia, či ich Boh zachráni alebo nie, predsa rozhodnutí ostať vernými pravému Bohu prijmú utrpenie v peci. A tak práve táto ich bezhraničná vernosť, dôvera, a napokon aj z nich vyplývajúci zázrak spôsobia u kráľa zmenu. Veriť a primknúť sa k nejakému Bohu tak verne, ako to urobili traja mládenci - to svedčí o pravej viere a o pevnom rozhodnutí človeka za Boha aj zomrieť.

Dnes netreba, aby sa nám niekto vyhrážal, že nás upáli alebo zabije, ak sa viery nevzdáme. Často stačí na popretie základných kresťanských hodnôt aj to, keď sa dostaneme do spoločnosti kamarátov, známych, kolegov alebo spolužiakov, ktorí vieru odmietajú, a keďže si ich pre niečo vážime, radšej o viere mlčíme, prípadne dokonca sa pridávame do ich spôsobu vyjadrovania a konania. A tak sa stane dokonca i to, že aj dobrý kresťan sa vzdá svojej slušnosti a čistoty len preto, že je medzi kamarátmi a hanbí sa tam prejaviť ako veriaci. Povedzme to na rovinu - hanbí sa za svoju vieru. Keby to tak totiž nebolo, tak by mal odvahu zastať sa Boha, ak ho kamaráti urážajú. Ale on mlčí, aby nebol kamarátom na smiech, prípadne sa pridáva k nim a hreší s nimi.

Brat, sestra, dajme si dnes ruku na srdce, či nepatríme aj my k takým ľuďom. Totiž to je dôsledok nášho slabého, prípadne žiadneho rozhodnutia vytrvať vedľa Boha. Čo sme to potom za "veriaci"? V čo vlastne veríme? Alebo vzývame Boha vtedy, keď sme "v peci"? Len v ťažkostiach si spomenieme na Boha. Len v utrpení sa k nemu priznávame?

Ak Ti Tvoja duša na tieto otázky odpovedala po akomsi "spytovaní svedomia" slovkom "áno", tak to znamená, že tu treba niečo zmeniť. Buď sa vedieť rezolútne zastať Boha a vyjadriť mu dôveru vždy, alebo zmeniť spoločnosť. Nie je dobrou spoločnosťou tá, v ktorej sa hanbíme priznať k pravým morálnym, mravným a duchovným hodnotám.

Pane, ďakujem Ti za Tvoju blízkosť vždy, keď sa zrazu cítim opustený alebo keď mi je ťažko. Prosím, nedopusť, aby som Teba alebo hodnoty, ktoré si pestoval vo mne, zaprel len pre pozemské túžby. Pomôž mi vždy pevne a isto sa priznať ku svojej viere a k pravým hodnotám, aby som tak vydával svedectvo o Tebe. Amen.