Štvrtok

Milý brat, sestra!

Už asi tretí deň ma pohýna k tomu, aby som sa zamyslel sám nad sebou, nad svojím životom a nad svojím prístupom k duchovnému životu. Pohýna ma k tomu spor medzi Ježišom a farizejmi. Ježiš hovorí o tom, odkiaľ prišiel, kým je a čo je jeho úlohou na tomto svete, a farizeji mu odporujú a jeho slová neprijímajú. Je nebezpečné bez akýchkoľvek kritických postojov prijať takéto mesiánske reči niekoho, kto si o sebe myslí a aj druhých ľudí o tom presviedča, že on je niekým. Farizeji sú možno i právom opatrní, lebo už do času Ježiša Krista vystúpilo veľa falošných prorokov. Komu teda môže človek veriť?

Toto ale nie je téma, ktorú som chcel rozoberať. Bude to moja akási malá spoveď, ale možno sa v niektorých veciach nájdeš aj Ty.

Farizeji v Ježišovi nespoznali Božieho Syna. Naopak, myslia si, že je posadnutý. A ja si kladiem otázku: Ako by som reagoval, keby niekto prišiel dnes za mnou a povedal by, že je Božím Synom? Uveril by som mu? A z tohto pramení aj moje zamýšľanie sa nad sebou. Totiž na to, aby sme spoznali v niekom Božieho služobníka, potrebujeme byť pokorní, čistí a duchovne silní. A čo moja pokora? Čo moja čistota? A čo duchovná sila?

A na toto už kladiem negatívne odpovede. Pokora - pravda o sebe. Niektoré veci mi je ťažké prijať sám na sebe. Sú veci, ktoré by som veľmi rád zmenil, ale nedokážem. A musím sa s nimi naučiť žiť, alebo v modlitbách túžiť po tom, aby ma Pán uzdravil. Ale v prvom rade - prijať seba samého.

Čistota? Ak padám do hriechu, prežívam nepokoj po páde. Niekedy však nenachádzam silu k spovedi. Sám povzbudzujem druhých k sviatostiam, ale sú situácie, keď ja sám potrebujem nájsť silu, aby som sa vyspovedal. Vnútorný pokoj, ktorý je dôsledkom akejsi istoty, že ma Boh miluje, sa hriechom vytráca. Nastáva rozorvanosť, neistota, nepokoj, nervozita.

Duchovná sila? Nuž niekedy je problémom, že mám svoje povinnosti, ale neplním si ich poriadne. Poviem si - potom to spravím. A to "potom" odkladám. Až kým nie je neskoro... Potom robím všetko rýchlo-rýchlo. Nuž a prečo? Pretože sa niekedy venujem veciam, ktorým by som sa venovať nemusel - veciam, ktoré by mohli mať čas "potom". Zrazu zisťujem, že mi ostáva veľmi málo času. Dal som si do denného plánu čítanie Písma. Nuž zatiaľ sa mi to veľmi nedarí naplniť. Chcel som sa venovať duchovnej literatúre a čítavať náboženské knihy. Nuž - akosi som toho veľa neprečítal. A zrazu mám pocit, že som duchovne prázdny, strácam orientáciu v duchovnom živote. A uvedomil som si to, keď som sa s kamarátom bavil o istej osobe, ktorú som po mene nepoznal, a zrazu vysvitlo, že ide o (čo sa týka postavenia) veľmi silnú a známu osobnosť Cirkvi. A ja to meno nepoznám... Aká to hanba?! A vtedy som si uvedomil, že môj duchovný život akoby strácal svoje rozmery. Zahlcujem sa prácou, nepotrebnými vecami, a na to duchovné "nemám čas". Nuž a na všetko nemožno povedať, že "ak Pán Boh nedá milosť..." Lebo On aj dáva, ale treba s tou milosťou spolupracovať.

Nuž a ak vnútorne prežíva človek takúto rozorvanosť, ktorá trvá možno už dlhší čas, ako potom môže spoznať znamenia, ktoré prichádzajú od Boha?! Ako môže svojím materiálnym zmýšľaním vnímať Božiu vôľu?! Ako môže spoznať v druhom človeku Božieho služobníka? A ako by som ja mohol v takejto situácii spoznať (nielen nekriticky uveriť!) Ježiša, keby zrazu stál predo mnou?

Takže - ak Ťa, brat, sestra, povzbudzujem v duchovnom živote, vnímam to možno ako dar Ducha Svätého pre Teba. Ale ja sám prežívam mnohé veci presne tak, ba i horšie, ako Ty. Tiež mám obdobia duchovnej prázdnoty a neistoty. A možno je tu čas, aby sme z tej prázdnoty vstali. Nemyslime si, že v duchovnom živote možeme všetko riadiť my - je tu i Boh, ktorý nám k tomu dáva svoje milosti. Ale zase nemyslime si, že nemusíme intenzívne spolupracovať s Bohom v jeho milosti.

A toto dnešné evanjelium ma vyzvalo k takejto spolupráci. Teraz už len túto výzvu "premeniť na drobné" - na jednotlivé činy, skutky, modlitby, ktoré rozvinú môj duchovný život. Pripomína mi to slová jedného z prorokov - "Vstaň a zažiar, Jeruzalem!"

Je čas vstať!!!