Je to svätec, ktorého poznáme v cirkevnej spisbe pod menom sv. Anzelm Canterburský, lebo zomrel ako canterburský arcibiskup a anglický prímas. Nepochádzal však z Anglicka, ale z Aosty v Piemonte, v dnešnom Taliansku. Tam sa narodil roku 1033 alebo začiatkom roku 1034.

Anzelmovi rodičia mali veľmi rozdielne povahy. Otec Gandulf bol tvrdý, pôžitkársky a márnotratný lombardský šľachtic. Matka Ermenberga bola zasa jemná, ušľachtilá a hlboko nábožná. V detských rokoch bol Anzelm prevažne pod jej vplyvom, čo iste prispelo aj k jeho túžbe stať sa benediktínskym rehoľníkom. Benediktínov poznal už ako chlapec, keď im ho matka zverila na výchovu. No keď 15-ročný Anzelm požiadal o prijatie do benediktínskej rehole, opát ho odmietol, lebo vedel, že jeho otec si to neželá. Anzelm bol totiž najstarší syn a otec v ňom videl dediča a pokračovateľa rodu.

Po tvrdom odmietnutí upadol Anzelm do opačnej krajnosti: celkom sa mravne spustil. Jeho počínanie sa znepáčilo i jeho otcovi. Keď sa s ním Anzelm niekoľko ráz ostro pohádal, napokon sa zriekol dedičstva a odišiel do sveta. Po troch rokoch tuláckeho života sa usadil pri benediktínskom opátstve Bec v Normandii, v terajšom severozápadnom Francúzsku. Tam študoval pod vedením slávneho benediktína Lanfranca z Pavie. V tom období v ňom znovu ožilo i rehoľné povolanie a požiadal o prijatie do benediktínskeho rádu. Bol prijatý roku 1060. Keďže už predtým študoval filozofiu a teológiu, o krátky čas bol vysvätený za kňaza.

V reholi Anzelm horlivo pokračoval v štúdiu a v prehlbovaní duchovného života. Keď sa jeho učiteľ a prior Lanfranco stal opátom v Caen, becský opát Erluin vymenoval Anzelma za priora. To vyvolalo žiarlivosť a nepriateľstvo starších mníchov. Anzelm si ich potom postupne získal vzorným rehoľným životom a vysokou inteligenciou, ktorú spájal so skromnosťou.

Anzelm sa stal Lanfrancovým nástupcom aj na profesorskom stolci. Hlbokou učenosťou a taktným prístupom si celkom získal študentov, takže čoskoro sa povesť o ňom rozšírila i ďaleko za hranice. Na žiadosť študentov začal vydávať svoje prednášky písomne. Tak vznikli jeho prvé spisy De veritate (O pravde), De libero arbitrio (O slobodnom rozhodovaní), De casu diaboli (O diablovom páde) a i.

Popri intenzívnom štúdiu a vedecko-výchovnej činnosti sa Anzelm usiloval o čoraz väčšiu duchovnú a rehoľnú dokonalosť. Viedol prísny asketický život a veľa času venoval rozjímavej modlitbe. Jeho životopisci uvádzajú viaceré extázy a iné mystické stavy.

Anzelm sa však neuspokojil iba s prehĺbením vlastného duchovného života, ale účinne spolupracoval i na vtedajšej celocirkevnej obnove rehoľného a náboženského života, ktorá vyšla z francúzskeho benediktínskeho kláštora Cluny.

Po smrti becského opáta Erluina roku 1078 všetci rehoľníci kláštora sa zhodli na zvolení Anzelma za jeho nástupcu. Anzelm iba veľmi nerád prijal túto hodnosť a po jej prevzatí zveril administratívne starosti iným, aby sa čo najväčšmi mohol venovať vyučovaniu a reformnej činnosti.

Krátko po zvolení za opáta pozval Anzelma do Canterbury v Anglicku jeho bývalý učiteľ Lanfranco, ktorý bol od roku 1070 canterburským arcibiskupom. Obidvaja priatelia boli po vzájomnom odlúčení v pravidelnom listovom styku. V Canterbury bola aj skupina rehoľníkov, ktorí prešli Anzelmovou školou a s radosťou privítali medzi sebou niekdajšieho učiteľa. Na ich žiadosť im urobil niekoľko prednášok o mníšskom živote. S Lanfrancom a niektorými inými vážnymi záujemcami mal učené teologické debaty. Anzelmovi vtedy prejavili pozornosť i viacerí anglickí šľachtici, ba aj sám kráľ Viliam Dobyvateľ.

Anzelmove styky s Anglickom ostali aj naďalej živé, takže po Lanfrancovej smrti roku 1089 ho mnohí pokladali za najvhodnejšieho kandidáta na canterburský arcibiskupský stolec. Anzelm sa proti tomu tuho bránil. Mal na svojej strane i mníchov becského kláštora, ktorí nechceli stratiť vzácneho opáta. Napokon kráľ Viliam II., podporovaný duchovenstvom, vymenoval v marci 1093 Anzelma za canterburského arcibiskupa a tým aj za anglického prímasa. Opát sa bránil kráľovmu rozhodnutiu už aj preto, lebo práve v tom období Cirkev bojovala proti udeľovaniu cirkevných úradov a hodností svetskými pánmi (boj o investitúru). Napokon Anzelm ustúpil a v decembri 1093 prijal od anglických biskupov biskupskú vysviacku.

Najväčšie Anzelmove ťazkosti s kráľom Viliamom a jeho nástupcami nastali až po prevzatí arcibiskupského úradu. Nový arcibiskup rešpektoval kráľa, ale bránil sa proti jeho zasahovaniu do cirkevných vecí. Ich vzťah sa zvlášť vyostril, keď si kráľ nárokoval právo rozhodnúť, či je pravým pápežom Urban II. alebo protipápež Klement III. Kráľ dokonca bránil Anzelmovi ísť do Ríma a navštíviť pápeža. Až roku 1098 mohol Anzelm uskutočniť plánovanú cestu, ktorá bola vlastne trojročným dobrovoľným vyhnanstvom.

Pri stretnutí s Urbanom II. mu Anzelm osvedčil svoju vernosť a radil sa s ním o reforme anglického duchovenstva. Okrem toho sa na pápežovu žiadosť zúčastnil na synode v Bari, v južnom Taliansku, kde teologicky dokazoval nesprávnosť učenia gréckych schizmatikov (pravoslávnych) o vychádzaní Ducha Svätého iba z prvej božskej osoby. Išlo o jeden zo sporných bodov (Filioque), ktoré oddeľujú pravoslávnych od katolíckej Cirkvi. Anzelm bol prítomný aj na rímskej synode, kde Urban II. vyhlásil oddelenie laickej moci od cirkevnej a stanovil prísne cirkevné tresty za laickú investitúru.

Roku 1100 sa Anzelm vrátil do Anglicka na žiadosť nového anglického kráľa Henricha I. Ich počiatočné priateľstvo netrvalo dlho. Keď Anzelm odmietol kráľovo úsilie dosadzovať duchovných a zasahovať do cirkevných vecí, Henrich ho prinútil roku 1103 odísť znovu na tri roky do vyhnanstva. Anzelm vtedy navštívil pápeža Paschala II. Potom sa zdržiaval vo Francúzsku. Roku 1106 konečne anglický kráľ pristúpil na pápežove požiadavky a dovolil Cirkvi väčšiu nezávislosť od svetskej moci. Anzelm sa vrátil do Anglicka radostne pozdravovaný duchovenstvom a veriacimi.

Posledné tri roky života sa venoval mravnému povzneseniu duchovných a teologickému štúdiu. Zomrel 21. apríla 1109.

Anzelma pochovali v canterburskej katedrále. Roku 1492 pápež Alexander VI. dovolil jeho uctievanie a pápež Alexander VIII. ho zaradil do všeobecného cirkevného kalendára. Napokon pápež Klement XI. vyhlásil roku 1720 sv. Anzelma za cirkevného učiteľa.

Cirkevní historici pokladajú sv. Anzelma Canterburského za otca filozoficko-teologického hnutia a systému, ktorý poznáme pod menom scholastika. Sv. Anzelm poznal grécku Aristotelovu a Plato-novu filozofíu. Viac mu zodpovedalo platónske myslenie, najmä ako sa prejavovalo v kresťanstve zásluhou sv. Augustína. Popri tom všetkom však bol Anzelm originálny mysliteľ, ktorý sa usiloval zjavené a zdedené teologické pravdy podoprieť rozumovým uvažovaním. Usiloval sa dospieť aj k Čisto rozumovému dôkazu Boha. No jeho filozofický pojem Boha ako "niečoho, od čoho sa väčšie nedá myslieť" ("id quo maius cogitari nequit") neskorší scholastici veľmi kritizovali. Napriek niektorým nedostatkom vo svojom filozofickom systéme Anzelm dal silný podnet k ďalšiemu filozoficko-teologickému rozvoju a k spresneniu mnohých základných pojmov.

Sv. Anzelm Canterburský zanechal početné spisy. Za hlavné dielo sa pokladá jeho spis Cur Deus homo? (Prečo sa boh stal človekom?) Anzelm v ňom zvlášť vyzdvihuje zadosťučinenie, ktoré Kristus ponúkol nebeskému Otcovi ako zástupca hriešneho ľudstva.