Rodina Luigiho a Lujzy Menni v Miláne mala celkove pätnásť detí. Piaty z nich - Angelo Ercole - sa narodil 11. marca 1841.

Angelo dostal v rodine dobrú výchovu a keďže bol nadaný, rodičia mu umožnili študovať na gymnáziu. Po matúre (r. 1859) dostal zamestnanie ako bankový úradník. Avšak nie nadlho. Keď videl nečestné bankárske praktiky, dal výpoveď.

V tom období prebiehali na Apeninskom polostrove boje za utvorenie jednotného talianskeho štátu. V ich rámci sa v r. 1859 odohrala veľká bitka pri Magente (na západ od Milána). Ranených privážali vlakom do Milána. Angelo pomáhal ako dobrovoľník prevážať ranených zo železničnej stanice do nemocnice milosrdných bratov, ktorých plné meno je Nemocničná rehoľa sv. Jána z Boha.

V nemocnici potom pomáhal pri ošetrovaní chorých. Keď videl príkladný život a obetavú službu rehoľníkov, rozhodol sa, že aj on sa k nim pripojí. Stalo sa tak 1. mája 1860. Dňa 13. mája prijal rehoľné rúcho a s ním rehoľné meno Benedikt. Tak sa odvtedy volal. O rok, v máji 1861, zložil jednoduché a o tri roky neskôr slávnostné rehoľné sľuby.

Predstavení rozhodli, že bude študovať za kňaza. Filozofiu a teológiu študoval v meste Lodi, kde sa zároveň zdokonaľoval v medicíne a chirurgii v tamojšej nemocnici milosrdných bratov. Teológiu dokončil v Ríme na Gregoriánskej univerzite, kde bol v októbri 1866 vysvätený za kňaza.

Generálny predstavený vkladal do mladého rehoľného spolubrata veľké nádeje. Hneď po vysviacke ho poveril úlohou obnoviť rehoľu milosrdných bratov v Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike, kde zanikla vplyvom revolúcií a proticirkevných zákonov. K tejto úlohe ho povzbudzoval aj pápež Pius IX., ktorý pri audiencii 14. januára 1867 mladému rehoľníkovi pred odchodom z Ríma povedal: "Choď, syn môj, s požehnaním nebies do španielska a obnov reholu v jej rodnom kraji". A pápež mu naznačil aj hlavné línie želanej obnovy: "Dokonale spoločným životom, veľmi chudobným, veľmi čistým a veľmi poslušným".

Páter Benedikt sa cestou do Španielska zastavil na tri mesiace v kláštoroch a nemocniciach milosrdných bratov v Lyone a Marseille, aby načerpal ducha a skúsenosti z týchto ústavov, ktoré sa tiež museli znovu organizovať po Francúzskej revolúcii a nasledujúcom búrlivom období.

Do Barcelony v španielsku prišiel v apríli 1867 bez znalosti miestnej reči a bez peňazí. Spočiatku narazil aj na odpor miestneho arcibiskupa, ale o krátky čas si ho získal a mal v ňom účinného pomocníka. Keď si vytvoril aké-také zázemie, koncom r. 1867 mu prišli na pomoc dvaja spolubratia, s ktorými otvoril útulok s nemocnicou pre rachitické a opustené deti.

Avšak v nasledujúcom roku ťažko ochorel. Prejavila sa uňho vyčerpanosť z nadmernej námahy. Predstavení ho poslali na istý čas do Marseille. Tam sa zviechal a vrátil sa do Barcelony.

No nemal dlho pokoj. V španielsku vypukla občianska vojna medzi dvoma politickými prúdmi. V r. 1872 revolucionári uväznili Benedikta aj s jedným spolubratom a chceli ich zabiť. Napokon ich však prepustili. Neúnavný rehoľník dosiahol, že mu dovolili vykonávať pomocné akcie v spolupráci s Červeným krížom. Takto barcelonskí milosrdní bratia pomáhali raneným a chorým bez ohľadu na ich politickú príslušnosť.

Po skončení bojov v r. 1876 sa konečne mohol páter Benedikt naplno venovať úlohe, pre ktorú prišiel do Španielska. S očividnou Božou pomocou sa mu podarilo založiť 14 domov s nemocnicami v Španielsku, Portugalsku a Mexiku. Medzi nimi boli viaceré ústavy pre duševne chorých, s ktorými sa nik nechcel zaoberať. V r. 1885 vypukla v Španielsku epidémia cholery. Páter Benedikt poslal malé skupiny spolubratov do najviac postihnutých oblastí. Sám tiež naplno pomáhal. V jednom mestečku dokonca zastupoval za istý čas aj chorého lekára.

Už v r. 1884 bolo v Španielsku a Portugalsku toľko milosrdných bratov, že mohli utvoriť samostatnú provinciu. Páter Benedikt sa stal prvým provinciálom. Zvolili ho niekoľkokrát jedno za druhým, takže ostal v tomto úrade až do r. 1903.

Milosrdní bratia ošetrovali vo svojich ústavoch iba mužov. Ale tak jednoduchí ľudia ako aj občianski a cirkevní predstavitelia naliehali na pátra Benedikta, aby podnikol niečo aj pre ženy. Skúšal získať pre spoluprácu jestvujúce ženské rehole, ale neúspešne. Napokon sa zoznámil s jedným dievčaťom a mladou nábožnou vdovou, ktoré sa chceli venovať ošetrovaniu žien podľa príkladu milosrdných bratov. Benedikt sa modlil a skúmal vážnosť i stálosť charakteru obidvoch kandidátok.

Napokon tu videl primeranú odpoveď na naliehavé potreby žien. Hlásili sa ďalšie záujemkyne. 31. mája 1881 prijali rehoľné rúcho prvé novicky, ktoré o rok neskôr skladali prvé sľuby. Vznikla tak Kongregácia nemocničných sestier Ježišovho Božského Srdca. Sv. stolica jej dala konečné schválenie v r. 1901.

Ženské rehoľné združenie sa dobre uchytilo. On sám založil trinásť ústavov určených prevažne pre duševne postihnuté ženy.

Roku 1909 povolali pátra Benedikta do Ríma. Sv. stolica ho vymenovala za apoštolského vizitátora svojej rehole. Bola to vážna a delikátna úloha: mal prešetriť stav a rehoľnú disciplínu všetkých provincií a domov, a kde bolo treba, tam mal urobiť patričnú nápravu. Benedikt zvládol za dva roky zverené mu poslanie. Nato bol 21. apríla 1911 vymenovaný za generálneho predstaveného rehole.

Tu ho však čakala ťažká skúška. Niektorí nespokojní spolubratia, ktorých sa dotkla jeho horlivosť a žiarlili na neho pre dôveru Sv. stolice, sa usilovali rozličnými intrigami pošpiniť jeho meno u Rímskej kongregácie pre rehoľníkov. Benedikt nechcel vyvolávať rozpory, a preto sa už po roku, v júni 1912, vzdal úradu generálneho predstaveného. Pri audiencii mu pápež sv. Pius X. láskavo povedal: "Teraz sa môžete venovať modlitbe a rozjímaniu".

Jeho protivníci mu však ani potom nedali pokoj. Dosiahli, že sa nesmel zdržiavať ani v Ríme ani v Španielsku. Takisto nesmel udržiavať nijaký, ani písomný styk s nemocničnými sestrami, ktoré založil.

Preto v septembri 1912 odcestoval do Paríža. Tam ho v marci 1913 postihla mozgová porážka. Previezli ho do rehoľného domu v Dinan, kde po druhom záchvate mozgovej mŕtvice zomrel 24. apríla 1914. Previezli ho a pochovali v Ciempozuelos pri Madride, kde založil jeden z prvých domov mužskej vetvy a prvý dom ženskej vetvy ošetrovateľskej rehole.

Po dôkladnom prešetrení života a činnosti pátra Benedikta Menniho z rehole milosrdných bratov ho vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. v júni 1985.