Sv. Bernadeta pochádzala z početnej chudobnej rodiny. Narodila sa 7. januára 1844 v juhofrancúzskom meste Lurde ako najstaršia z deviatich detí. Pri krste dostala meno Mária Bernarda, ale volali ju Bernadeta (Bernadette) a pod tým menom je i všeobecne známa. Jej otec bol vyučený mlynár, ale nebol veľmi podnikavý a dlhý čas bol bez práce. Preto žila rodina veľmi chudobne, bez pravidelného zárobku a neraz i bez riadneho domova. Tak bývala za istý čas v chatrči a od roku 1856 v hygienicky nevyhovujúcej miestnosti starého lurdského väzenia.

Keď mala Bernadeta 11 rokov, prekonala choleru. Odvtedy ostalo jej zdravie citeľne oslabené.

Až do dvanástich rokov Bernadeta nechodila do školy, či už pre slabé zdravie, alebo preto, lebo sa musela starať o mladších súrodencov. V júni 1856 odišla k istej rodine do Bartrés, kde mala chodiť do školy a učiť sa katechizmus. V skutočnosti sa však musela venovať deťom a ovciam rodiny, u ktorej bývala.

V januári 1858 sa vrátila do Lurdu, pretože veľmi túžila pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Na túto významnú udalosť jej života ju pripravovali v škole milosrdných sestier z Nevers rehoľné sestry a katechéta abbé Pomian. I túto školu nemohla navštevovať sústavne, lebo sa musela starať o súrodencov a z času na čas musela chodiť zbierať drevo na kúrenie. A práve pri takejto práci ju zastihlo prvé zjavenie Panny Márie v massabiellskej jaskyni pri rieke Gave. Bolo to vo štvrtok 11. februára 1858.

Neostalo pri jednom zjavení. Panna Mária sa ukázala Bernadete celkove 18 ráz v časovom rozmedzí od 11. februára do 16. júla 1858. Po prvý raz sa jej prihovorila v treťom zjavení (18. februára): "Chceš mi urobiť láskavosť a chceš sem prichádzať po pätnásť dní? Nesľubujem ti, že budeš šťastná v tomto živote, ale v druhom." V ďalších zjaveniach Panna Mária žiadala od Bernadety - a jej prostredníctvom aj od iných - modlitbu a skutky pokánia. Pri šestnástom zjavení 25. marca jej prezradila, kto je, slovami: "Ja som Nepoškvrnené Počatie". Dovtedy ju Bernadeta označovala iba slovom "pani".

Zjavenia neostali utajené a vyvolali veľký záujem nielen jednoduchých ľudí, ale aj úradov, polície a cirkevnej vrchnosti. Záujem zvyšovali mimoriadne udalosti, najmä náhle uzdravenia, ktoré sa začali diať pri massabiellskej jaskyni. Svetskí i cirkevní predstavitelia viac ráz vyšetrovali Bernadetu a polícia sa usilovala prekaziť navštevovanie jaskyne, kam prichádzali tisíce ľudí. Nakoniec však musela svetská vrchnosť kapitulovať a zodpovedné cirkevné osobnosti na čele s biskupom Laurenceom boli nútené priznať, že všetky starostlivo overené fakty svedčia o hodnovernosti zjavení.

Netreba zdôrazňovať, že ľudia každého druhu sa zaujímali o Bernadetu. Preto od októbra 1858 bývala u rehoľných sestier, kde mohla i pravidelne chodiť do školy. Koncom marca 1862 ochorela na ťažký zápal pľúc, takže jej udelili i sviatosť pomazania chorých, ale potom náhle vyzdravela.

V tom istom roku začala vážne myslieť na vstup do rehole, nevedela však do ktorej. Konečne sa roku 1866 rozhodla pre milosrdné sestry v Nevers. 3. júla sa ešte posledný raz pomodlila pri jaskyni a 4. júla prijala rehoľné rúcho a rehoľné meno Sestra Bernarda.

Jej slabé zdravie sa čoskoro ohlásilo i v noviciáte. 14. augusta ochorela tak, že musela ležať v kláštornej ošetrovni, kde potom strávila väčšinu svojho noviciátu. 25. októbra bol jej stav taký vážny, že jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých a predstavení jej dovolili predčasne zložiť rehoľné sľuby.

Od 8. decembra sa jej zdravotný stav zlepšil.

Toho istého 8. decembra sa konala v Lurde prvá riadna procesia k jaskyni zjavení. Zároveň v tom istom dni zomrela aj Bernadetina matka.

Bernadeta skončila noviciát 30. októbra 1867 riadnymi rehoľnými sľubmi. No jej predstavení nevedeli, čo s ňou robiť. Generálna predstavená vyhlásila: "Nie je súca na nič!" Vtedy neverský biskup Forcade povedal Bernadete pred celou komunitou sestier: "Dcéra moja, dávam vám za úlohu modliť sa!"

Keď jej to zdravie dovoľovalo, Bernadeta (Sestra Mária Bernarda) mohla byť predsa len užitočná svojim spolusestrám. Najprv bola pomocníčkou kláštornej ošetrovateľky a od jesene 1871 hlavnou ošetrovateľkou. V januári 1873 ju prepadol ťažký záchvat astmy. Na Veľkú noc sa cítila lepšie, ale potom sa jej tak priťažilo, že 3. júna prijala - už po tretí raz - sviatosti ťažko chorých. Aj táto zdravotná kríza prešla a Bernadetu určili za pomocníčku sakristiánke. Nerobila ju dlho.

V októbri 1875 Bernadeta znovu ochorela a viac sa už neuzdravila. Okrem astmy a reumatizmu postupovala i tuberkulóza kostí a rakovina pravého kolena. Kým sa v tom istom čase pri lurdskej jaskyni mnohí uzdravovali aj z tých najťažších chorôb, Bernadeta prijímala s oddanosťou všetky choroby a utrpenia, z ktorých pozostávala jej veľká životná obeta. K telesným bolestiam sa pripájali aj duševné, najmä pre nepochopenie niektorých jej predstavených, ale Bernadeta prijímala všetky nespravodlivosti a poníženia s pokojnou mysľou.

Na začiatku roku 1879 bolo vidieť, že jej už neostáva veľa života. 28. marca prijala so živou vierou sviatosti umierajúcich. Napokon 16. apríla sa skončilo jej telesné utrpenie a jej duša išla v ústrety Panej, ktorá jej sľúbila šťastie v druhom živote.

Bernadetu pochovali pri kláštore neverských milosrdných sestier. Roku 1908 sa začal jej proces blahorečenia, ktorý sa skončil vyhlásením Bernadety za blahoslavenú roku 1925 a jej svätorečením roku 1933. Počas procesu dva razy exhumovali jej telo a vždy ho našli neporušené. A také sa uchováva i naďalej v kaplnke materinského domu neverských rehoľných sestier.