Pochádzal z južnej Itálie z kraja Campania. 0 jeho mladosti sa nezachovali spoľahlivé správy. Zdá sa, že mal priateľské vzťahy s pápežom Inocentom I. (bol pápežom v r. 401-417) a pravdepodobne už od r. 390 aj so sv. Augustínom, od ktorého dostal niekedy v r. 416-418 priateľský list.

Keď 4. septembra 422 zomrel pápež Bonifác I., o šesť dní zvolili Celestína za jeho nástupcu. Vošiel do dejín pod menom Celestín I.

Bol pápežom 10 rokov. Bolo to obdobie teologických sporov tak na Západe ako aj na Východe. Celestín energicky vystupoval proti bludným náukám.

Tak v Ríme dal zatvoriť kostoly bludárov novaciánov, ktorí hlásali veľkú prísnosť voči hriešnikom a upierali Cirkvi právo rozhrešiť od niektorých ťažkých previnení. Ďalej obraňoval cirkevnú náuku proti pelagiánom, ktorí popierali dedičný hriech a tým aj absolútnu potrebu milosti v duchovnom a mravnom živote. Naopak, zdôrazňovali schopnosť človeka dosiahnuť vlastnou vôľou večnú spásu.

Bojoval aj proti zmiernenému pelagianizmu (semipelagianizmus), ktorý chcel obrániť dôležitosť ľudskej vôle v askéze a v ľudskom živote. Bola to reakcia na učenie sv. Augustína o absolútnej potrebe Božej milosti a o predurčení. Niektoré výroky sv. Augustína pôsobili ťažkosti aj neskorším teológom a protestanti ich používali pri odmietaní katolíckej náuky o užitočnosti dobrých skutkov a pri zdôvodňovaní náuky o predurčení. No semipelagiáni zachádzali v zavrhovaní Augustínovej náuky priďaleko. Pápež Celestín sa v máji 431 naplno zastal Augustína, ktorý zomrel necelý rok predtým. Tak mu pomohol zaistiť popredné miesto medzi cirkevnými učiteľmi.

Na Východe vtedy vrcholil boj proti carihradskému patriarchovi Nestóriovi, ktorý hlásal, že v Ježišovi Kristovi sú nielen dve prirodzenosti, ale aj dve osoby: božská a ľudská. Dôsledkom tejto náuky bolo odmietanie titulu Bohorodička Panne Márii. Podľa Nestória bola matkou iba Kristovej ľudskej osoby.

Pápež Celestín zvolal v auguste r. 430 do Ríma synodu, ktorá jednoznačne potvrdila cirkevnú náuku o jednej osobe v Ježišovi Kristovi. Nestórius mal do desiatich dní po oznámení rozhodnutia synody odvolať svoje bludné náhľady. Pápež poveril vybavením tejto veci alexandrijského patriarchu Cyrila.

Cisár Teodózius 11. však chcel, aby sa k týmto otázkam vyjadril všeobecný cirkevný snem, ktorý zvolal do maloázijského mesta Efezu r. 431. Pápež Celestín poslal na snem dvoch biskupov a jedného kňaza ako svojich legátov. Keď tí však prišli do Efezu, bolo už po hlavnom zasadaní, pri ktorom zhromaždení biskupi pod vedením sv. Cyrila Alexandrijského odsúdili Nestória a pozbavili ho patriarchálnej hodnosti. Jeho nástupcom v Carihrade sa stal Maximius. Po návrate delegátov pápež poslal 15. marca 432 list koncilovým otcom, cisárovi, novému patriarchovi a carihradským veriacim. Vyjadril v ňom radosť nad obhájením pravovernosti v Efeze.

Okrem boja proti vieroučným úchylkám Celestín I. sa usiloval upevniť vnútornú jednotu Cirkvi tým, že bránil právo Apoštolskej stolice prijímať apelácie duchovných a veriacich celej Cirkvi a rozhodovať v ich sporných prípadoch.

Celestín venoval pozornosť tiež cirkevným stavbám a zariadeniam. V Zátiberí obnovil starú baziliku (terajší chrám S. Maria m Trastevere), ktorá bola silno poškodená pri vyplienení Ríma Vizigótmi pod vedením Alaricha v r. 410. Okrem toho dal postaviť na Aventíne baziliku sv. Sabíny.

Pápež Celestín I. zomrel 27. júla 432. Pochovali ho na Priscillinom cintoríne v osobitnom mauzóleu. V ňom boli maľby vzťahujúce sa na rozhodnutia Efezského koncilu. Niekedy okolo r. 817 pápež Paschal I. dal preniesť jeho telesné pozostatky do baziliky sv. Praxedy. Avšak aj Mantovčania (v severnom Taliansku) tvrdia, že ich majú vo svojej katedrále.