Sv. Hugo, dlhoročný biskup v podalpskom francúzskom meste Grenoble, patril medzi výrazné a významné osobnosti 12. storočia. Spájal sa v ňom vnútrocirkevný reformátor s bojovníkom za práva Cirkvi.

Narodil sa r. 1053 v Chateauneuf d'Isére v kraji Dauphiné v juhovýchodnom Francúzsku. Jeho otec, šľachtic, slúžil pri vojsku a bol dvakrát ženatý. Hugo sa narodil z druhého manželstva. Mal niekoľko súrodencov, s ktorými mala matka dosť práce, aby udržala v medziach únosnosti ich živosť a ich nadšenie pre vojenčinu. Otec sa údajne dožil sto rokov, z ktorých posledných osemnásť strávil utiahnutý v kartuziánskom kláštore Odilon.

Hugo sa veľmi rád učil. Preto ho veľmi skoro dali do katedrálnej školy v meste Valence. Učitelia s ním mohli byť spokojní, lebo okrem toho, že mal bystrý rozum, bol aj usilovný. Túžba po vedomostiach ho viedla na istý čas do Remeša, kde bol žiakom slávneho arcibiskupa Hinkmara a riaditeľa katedrálnej školy Bruna, neskoršieho zakladateľa kartuziánov.

Vo vystupovaní bol Hugo taký diskrétny a zároveň elegantný, že upútal pozornosť pápežského legáta - lyonského arcibiskupa Huga de Die. Ten si ho vyžiadal do svojej služby ako tajomníka. V tejto funkcii Hugo sprevádzal svojho arcibiskupského zamestnávateľa a menovca r. 1080 na synodu do Avignonu. Tam mladý sekretár zapôsobil tiež dobrým dojmom, takže ho zvolili za biskupa pre mesto a diecézu Grenoble. 27-ročný Hugo iba s veľkým zdráhaním prijal túto cirkevnú hodnosť.

Pod vedením reformných pápežov, zvlášť Gregora VII., prebiehala v tom období vnútrocirkevná obnova zameraná predovšetkým proti simonii (svätokupectvu) a proti konkubinátu kňazov. Obidva tieto neporiadky sa vyskytovali aj v grenoblianskom biskupstve. Aby ich odstránil, Hugo prešiel celú diecézu. Všade kázal, napomínal, privádzal k náprave, rozhrešoval z minulých hriechov a žehnal do lepšej budúcnosti. Kajúcich kňazov zhromažďoval do komunít podobných spoločenstvám regulárnych kanonikov a zakladal pre nich kolégiá v St. Martin-du-Miseré, Chalais, Aix a inde.

Medzitým jeho niekdajší učiteľ Bruno zanechal vedenie remešskej katedrálnej školy a hľadal vhodné miesto, kde by sa mohol celkom zasvätiť Bohu v odlúčenosti od sveta, v modlitbe a sebazapieraní. Najprv sa chcel s niekoľkými druhmi pripojiť k vznikajúcej cisterciánskej reholi v Séche-Fontaine pri Molesmes. Ale napokon sa rozhodol založiť osobitnú prísnu reholu. S týmto cieľom sa vybral za svojím bývalým žiakom Hugom, biskupom v Grenoble, o ktorom počul veľa dobrého. Hugo veľmi rád prijal Bruna a jeho spoločníkov do svojej diecézy a pridelil im pozemok v pustom horskom údolí asi 25 km na sever od Grenoblu. Miesto sa volalo Chartreuse, po latinsky Cartusia (č. Kartuzia), z čoho vzniklo meno novozaloženej rehole - kartuziáni. Darovacia listina s Hugovým podpisom sa zachovala. V marci 1085 Hugo posvätil Brunovi a jeho spoločníkom kostol zasvätený Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi.

Ako bol Hugo horlivý v uskutočňovaní duchovnej obnovy, tak bol dôsledný v obrane cirkevných práv a vo vymáhaní cirkevných nárokov. Pri obrane pápežských práv sa neváhal postaviť ani proti francúzskym kráľom a nemeckým cisárom. Preto na zásah cisára Henricha V. musel ísť na istý čas do vyhnanstva. To mu získalo sympatie medzi ľuďmi a medzi duchovenstvom oddaným Cirkvi.

Menej sympatické bolo, že Hugo zápasil s miestnymi pánmi o rešpektovanie aj tých najmenších práv biskupstva a neústupčivo vymáhal príjmy z cirkevných majetkov a zariadení. Dostal sa do sporu aj so svojím metropolitom arcibiskupom Guidom Burgundským, neskorším pápežom Kalixtom 11. o kostol sv. Donáta, ktorý bol na rozhraní obidvoch biskupstiev. Treba priznať, že vo všetkých sporných prípadoch bol v práve, ale jeho priatelia pokladali takéto počínanie za nedôstojné biskupa, ktorý sa má zameriavať predovšetkým na duchovné potreby svojich kňazov a veriacich.

Peniaze, ktoré Hugo nagazdoval prísnym hospodárením, použil pre náboženské, hmotné a sociálne dobro svojich diecezánov. Tak v meste Grenoble dal vybudovať kamenný most cez rieku, ústredné trhovisko, ďalej tri nemocnice, z toho jednu pre malomocných. Z cirkevných zariadení dal obnoviť katedrálu a kostol sv. Vincenta ako aj kryptu sv. Vavrinca.

Okolo r. 1125 sa rozhodol, že sa zriekne vedenia biskupstva. Písomne o to žiadal pápeža Honória II., ale márne. Napriek pokročilému veku a podlomenému zdraviu sa vydal peši do Ríma, aby osobne dosiahol to, na čo nestačili listy. Avšak pápež ostal neoblomný. Hugo musel ďalej niesť ťarchu, ktorá už priveľmi tlačila jeho plecia. Jeho postavenie mu aspoň trocha uľahčovali významní ludia, ktorí ho podporovali v tomto období. Osobne ho navštívil sv. Bernard z Clairvaux. Povzbudzovaním i modlitbou mu pomáhal Brunov nástupca v kartuziánskom stredisku Grande Chartreuse - Guigo. Priateľstvo s ním nadviazal aj gróf Amadeus Savojský, ktorý v biskupovi Hugovi uznával cenného radcu a duchovného vodcu.

Napriek ťažkej reume sa Hugo v r. 1130 vybral navštíviť pápeža Inocenta II., keď tento prišiel do mesta Valence. Sprevádzal pápeža aj do Le Puy, ale nemohol od neho dostať súhlas k tomu, aby odovzdal biskupstvo inému a aby sa utiahol medzi kartuziánskych mníchov. Inocent mu však dovolil zvoliť si svojho nástupcu a vysvätiť ho za biskupa. Hugo tak urobil a hneď zveril mladšiemu spoločníkovi vedenie diecézy. Tak sa mu mohla aspoň na krátky čas splniť túžba žiť ako mních medzi mníchmi. Tam striasol zo seba všetky pozemské starosti a venoval sa čisto duchovným veciam.

Do biskupského sídla sa vrátil krátko pred smrťou. Zomrel v piatok 1. apríla 1132. Dva roky po smrti, v apríli 1134, ho pápež Inocent II. vyhlásil za svätého. Jeho telesné pozostatky uchovávali v striebornej schránke v grenoblianskej katedrále. V 16. stor. (r. 1562) ich zneuctil autunský gróf, pán mesta, keď ich dal rozhádzať po námestí. To však neoslabilo úctu, ktorú doteraz prejavujú svätému biskupovi jeho krajania a kartuziánski mnísi v materskom stredisku Grande Chartreuse, ktoré vzniklo jeho pričinením.