Sv. Izidor Sevillský pochádzal z poprednej rodiny, ktorá dala Cirkvi niekoľkých svätých. Ako svätí sa uctievajú jeho dvaja starší bratia Leander a Fulgentius, ako aj sestra Florentína. Všetci si zvolili duchovné povolanie: Florentína bola mníškou, Fulgentius bol biskupom v Astigi (Ecija) a Leander bol Izidorovým predchodcom na sevillskom arcibiskupskom stolci.

Izidor sa narodil v Seville v južnom Španielsku niekedy okolo roku 560. Ešte bol dieťaťom, keď mu zomreli obaja rodičia. Po ich smrti vedenie rodiny sa Izidorovu výchovu prevzal najstarší syn Leander, ktorý bol asi o 20 rokov starší od Izidora. Je možné. že Izidor navštevoval i niektorú kláštornú, prípadne biskupskú školu, kde získal základy svojich neskorších rozsiahlych vedomostí. Sevillským arcibiskupom sa stal krátko pred rokom 600.

Z jeho života poznáme málo podrobností. Vieme, že bol dobrým a starostlivým duchovným pastierom. V treťom diele spisu Sententiae (Myšlienky) prezrádza svoje predstavy o biskupovi. Podľa nich má biskup začínať program svojho povolania od seba: sebazaprením, poníženosťou a vzorným životom. Veriacim má vedieť vykladať pravdy kresťanskej viery a má sa o nich starať ako dobrý pastier. ktorý opatruje svoje ovce, alebo ako lekár, ktorý sa stará o svojich pacientov.

Izidorovi veľmi ležala na srdci asketická a vedecká výchova kňazov spolu s dodržiavaním cirkevnej disciplíny. V tomto zmysle vystupoval i na viacerých provinciálnych a národných synodách v Seville a Tolede. Na zvyšovanie duchovných vedomostí podporoval budovanie kláštorných a biskupských škôl.

Európske sťahovanie národov v piatom storočí vyvolalo zmätok i na Pyrenejskom polostrove. Medzi porímštenvch Hispánov sa prisťahovali germánski Góti. Suevi a Vandali. K národnej roztrieštenosti pristúpila aj roztrieštenosť náboženská. Kým pôvodné obyvateľstvo vyznávalo pravoverné kresťanstvo, Góti sa pridŕžali Áriovho bludu, ktorý popieral božstvo Ježiša Krista. Zmena k lep-šiemu nastala práve Izidorovou zásluhou. Veľký sevillský arcibiskup rozhodujúco prispel k návratu ariánov do katolíckej Cirkvi a bol inšpirátorom aj španielskej národnej jednoty.

Viac ako Izidorov život sú známe jeho početné spisy.

Jeho dielo De officiis ecclesiasticis (O cirkevných službách) bolo príručkou liturgiky, v ktorej vysvetľoval sv. omšu, cirkevný rok, význam liturgických modlitieb a cirkevných funkcií. Spis Regula monachorum (Mníšske pravidlo) predstavuje dobre premyslený a rozvážny súhrn najlepšej mníšskej tradície Východu a Západu. Význam pre španielske dejiny a pre utváranie národného povedomia malo dielo Historia Gothorum (Dejiny Gótov) s osobitným úvodom Laus Spaniae (Chvála Španielska).

Izidorov spis Chronica maiora je akousi svetovou kronikou a neskôr patril medzi jeho najpoužívanejšie diela. Dejinám cirkevnej literatúry slúži kniha De viris illustribus (O slávnych mužoch). O splnení starozákonných proroctiev v Kristovi a Cirkvi hovorí spis Contra ludaeos ad Florentinam sororem (Sestre Florentíne proti Židom). Dve knihy synonyma sú asketickým spisom na povzbudenie hriešnych a trpiacich duší.

Jeho hlavným teologickým dielom sú tri knihy sentencií: Sententiarum libri tres. V prvej knihe podáva náuku o Bohu a v ďalších dvoch sa zaoberá základnými otázkami mravnosti. Viacej menších spisov venoval vysvetľovaniu Svätého písma, pričom sa často zaoberal Starým zákonom.

Najväčším Izidorovým dielom bola 20-zväzková encyklopédia s názvom Etymologiae alebo Origines (Počiatky). Encyklopédia obsahovala súhrn vtedajších náboženských i nenáboženských vedomostí.

Pri hodnotení Izidorovho literárneho diela niektorí kritici zastávajú mienku, že v jeho spisoch (okrem niektorých historických) je málo originálneho; že ide väčšinou o súhrny alebo prepracované reprodukcie. Všetci sú však zajedno v náhľade, že Izidor bol mimoriadne plodný literát a že má veľkú zásluhu na záchrane antických kultúrnych hodnôt. Stredovek až do 12. storočia ho pokladal za svojho učiteľa, za obnoviteľa ľudskej múdrosti.

Hoci Izidorovi súčasníci a neskoršie generácie obdivovali viac jeho encyklopedické vedomosti ako jeho svätosť, zachovalo sa dosť dôkazov i o nadpriemernom stupni jeho cností. Izidor príkladne žil, neúnavne pracoval v Božej službe pre dobro Cirkvi a duší a hlboko nábožne i zomrel.

Po celý život pestoval dobročinnosť, ktorú ešte vystupňoval pred smrťou. Vtedy rozdal všetko, čo mal. Potom si žiadal robiť verejné pokánie podľa vizigótskeho obradu. Na Veľkonočnú nedeľu 31. marca 636 ho preniesli do kostola sv. Vincenta mučeníka. Sprevádzali ho jemu podriadení biskupi, duchovenstvo i ľud. Jeden z biskupov ho v kostole obliekol do kajúceho rúcha a iný mu zasa posypal hlavu popolom. Vtedy arcibiskup verejne vyznal svoje poklesky, prejavil nad nimi hlbokú ľútosť a prosil prítomných o modlitby a odpustenie. Potom prijal Eucharistiu pod oboma spôsobmi. Napokon sa rozlúčil bozkom pokoja so všetkými okolostojacimi. Nato ho zaniesli naspäť do cely, kde zomrel o štyri dni - vo štvrtok 4. apríla.

Svätého arcibiskupa pochovali najprv v Seville. Roku 1063 preniesli jeho telesné pozostatky do mesta León v severnom Španielsku. Odvtedy sa veľmi rozšírila jeho úcta medzi španielskym ľudom, ktorý ho uctieval ako národného svätca a divotvorcu. Predtým bol sv. Izidor Sevillský známy viac duchovenstvu, ktoré si v ňom ctilo vzorného duchovného pastiera a cirkevného učiteľa. Úradne mu titul cirkevného učiteľa priznal pápež Innocent XIII. roku 1722.