Ján sa narodil asi v roku 1200 v Penne San Giovanni v Maceratskej provincii. Patrí k prvej františkánskej generácií, ktorá preslávila región Marky. Všeobecne sa ráta medzi žiakov svätého Františka, aj keď jeho vzťahy so zakladateľom františkánskeho rádu presne nepoznáme.

V 45. kapitole Kvietkov svätého Františka opisuje vrúcnosť svojej duše, františkánske povolanie, dlhý apoštolát v Provensalsku i v jeho vlastí, mystické zážitky a tvrdé skúšky, ktorým bol podrobený zlým duchom na konci svojich dní.

Keď mal Ján asi pätnásť rokov, k rodiacej sa františkánskej rodine ho priťahovali kázne brata Filipa, jedného z prvých učeníkov, ktorých poslal svätý František evanjelizovať Marky. Vo svojej mladosti mal videnie vo sne a počul vetu: "Čaká na teba dlhá cesta, ale potom prídeš ku mne." Veľmi skoro a potom takmer po celý život pri každej dlhšej ceste očakával skoré vyplnenie sna. Prvá dlhšia cesta bola potom čo poprosil františkánskeho kazateľa v kostole sv. Štefana, aby ho vzal k sebe do poriadku. Ten odpovedal, že má za ním prísť do Recanati. Jan tam vykonal púť a bol prijatý v kláštore. Habit menších bratov si obliekol v Recanati. Neskôr sa stal kňazom. Začal veľmi horlivo, s pokorou a poslušnosťou žil mesiace a roky v chudobe. Nebeský cieľ sa neobjavil ani pri ďalšej podstatne väčšej ceste.

Jeho meno je zviazané s prvou františkánskou misiou do Provensalska. Tú konal do juho francúzskej provincie, kde pôsobil ako misionár. Bol trpezlivý, láskavý, priateľský, snažil sa o prostotu a úprimnosť s ktorými hlásal evanjelium a získaval priateľov. Tam ani po mnohých rokoch jeho cesta nekončila. Ešte bol svojim prestavanými poslaný späť do Marek, aby tam v rodisku pokračoval vo svojom pôsobení. Stal sa predstaveným kláštora a úrad vykonával s veľkou prezieravosťou a láskou. Medzi tridsiatimi bratmi, ktoré určil svätý František na kapitule v roku 1217 v Galií Narbonese, a pod vedením brata Jána Bonelliho z Florencie má svoje miesto náš "Frater Joannes de Pinna Picena" . O jeho službe v tejto oblastí, ktorá sa predĺžila asi na dvadsaťpäť rokov, pramene nič zvláštne nehovoria. Vieme, že vynikal apoštolskou horlivosťou a výrečnosťou, že ho pokladali za "kazateľa hodného úcty a obdivu". Spolu s ostatnými rehoľníkmi sa snažil zastaviť a premôcť blud albigencov, ktorí v tomto období pôsobili po celom Francúzsku. Rovnako sa venoval aj obnove zvyklosti a obnoveniu svornosti medzi regiónmi a povstalcami.

V Kvietkoch svätého Františka sa o ňom píše takto: " Žil vo veľkej počestnosti, svätosti a vzorovo. Neustále vzrastal v čnosti a v Božej milosti, bol veľmi obľúbený u bratov i u svetských." Je možné, že poznal svätého Antona Paduánského v rokoch, keď svätec kázal v Limoges a v Toulouse, a že sa zúčastnil na kapitule v Arles, známej prítomnosťou samého svätca zjavením sa svätého Františka bratom.

Po dvadsiatich piatich rokov apoštolátu v Provensalsku sa vrátil do svojho rodného mesta, kde prežil posledných tridsať rokov svojho dlhého pozemského putovania. V jeho rodisku ho jedného dňa sklátila choroba a vtedy si uvedomil, že dochádza na koniec svojej cesty, ktorou bol celý jeho život. Došiel k cieľu, ku ktorému smeroval deň po dni svoju aktívnu láskou. V roku 1806 ho pápež Pius VII. blahorečil. Striedal apoštolské práce s kontempláciou. Anjel mu zjavil, že jeho pozemská púť sa chýli ku koncu. Zomrel 3. apríla 1271 vo veku 71 rokov.