Piemontský kraj v severozápadnom Taliansku dal v 19. storočí Cirkvi viacerých význačných svätých. Môžeme tu spomenúť svätých Jána Boska, Jozefa Cafassa, Leonarda Murialda, Máriu Dominiku Mazzarello. K nim treba priradiť aj sv. Jozefa Cotolenga.

Tento svätec sa plným talianskym menom nazýval (a nazýva) Giuseppe Benedetto Cottolengo (Jozef Benedikt Cotolengo). Narodil sa 3. mája 1786 v mestečku Bra, asi 50 km na juh od Turína. Bol najstarší z dvanástich detí.

V rodine vládol dobrý kresťanský duch. Dvaja Jozefovi bratia sa stali kňazmi: jeden diecéznym a druhý v reholi sv. Dominika. Matka vychovávala deti k dobročinnosti a k spolucíteniu s chudobnými a chorými. Jozef si to vzal tak k srdcu, že už ako päťročný paličkou premeriaval steny rodného domu, aby zistil, koľko chudobných a chorých sa doň vmestí.

Pri štúdiu mal spočiatku ťažkosti s učením, ale keď sa v modlitbe odporúčal do ochrany cirkevného učiteľa sv. Tomáša Aquinského, zvládol štúdiá veľmi dobre. Chcel byť kňazom. Preto ako 16-ročný začal v r. 1802 študovať filozofiu a po nej teológiu. Ale keďže semináre boli v tom období zatvorené, tri roky býval u rodičov. Až v r. 1805 mohol vstúpiť do diecézneho seminára v meste Asti. Za kňaza bol vysvätený 8. júna 1811 v kaplnke turínskeho seminára.

Po vysviacke pôsobil tri roky ako kaplán vo farskej službe. Potom na odporúčanie viacerých kňazov si dvojročným štúdiom zvýšil teologickú odbornosť a získal doktorát z teológie. V r. 1818 sa stal kanonikom kostola Božieho tela v Turíne.

V tomto kostole sa zameral predovšetkým na kázanie a spovedanie. Čoskoro si svojím správaním vyslúžil názov "canonico buono" - dobrý kanonik. Celé jeho imanie i dary, čo dostal od dobrodincov, patrilo chudobným. Podľa vzoru sv. Vincenta de Paul sa chcel celkom venovať chudobným. Jeho konečné rozhodnutie urýchlila smutná udalosť.

V r. 1827 sa zastavila v Turíne päťčlenná francúzska rodina, ktorá chcela ísť ďalej do Talianska, ale pre vážne ochorenie matky musela zostať v Turíne. Do nemocnice ju nechceli prijať, lebo bola tehotná. Na pôrodnici ju zasa odmietali preto, lebo mala tuberkulózu. Uložili ju v miestnosti, ktorú malo mesto k dispozícii pre chorých, ktorých strážnici našli na uliciach. Kanonik Cotolengo bol pri nej, keď zomierala. Usiloval sa potešiť zničeného otca a plačúce deti.

Tento prípad ním otriasol. Keď sa vrátil do fary, kázal kostolníkovi zazvoniť a zažať sviečky pri oltári Milostivej Panny Márie (Madonna delle Grazie). So skupinou ľudí, ktorí sa zbehli na nezvyčajné zvonenie, šiel k mariánskemu oltáru a tam s nimi spieval loretánske litánie. Po skončení im s radosťou oznámil, že Panna Mária mu vnukla prostriedok na riešenie takýchto bolestných prípadov. Má otvoriť dom pre chudobných a chorých, ktorých sa nechce nik zaujať.

Hneď sa dal uskutočňovať túto myšlienku. Oproti kostolu Božieho tela prenajal dve izby. Bol to začiatok neskoršieho grandiózneho diela. On sám však nerobil veľké plány, ale dal sa celkom do služby Božej prozreteľnosti ako jej "nádenník". Hovorieval: "Božia prozreteľnosť môže všetko a ktovie, čo bude chcieť?"

Čoskoro musel prenajať ďalšie miestnosti a aj tie sa rýchlo zapĺňali. Istá mladá vdova, Maria Nasi Pullini, sa ponúkla pomáhať. Dala dokopy skupinu dievčat, ktoré sa stali zárodkom rehoľného spoločenstva na službu chudobným.

Avšak ľudia neradi videli tieto útulky vo svojom susedstve. Ba aj kňazi vyčítali svojmu milosrdnému kolegovi, že si počína nerozumne. Napokon, keď vypukla v Piemonte cholera, úrady nariadili kanonikovi Cotolengovi, aby odsťahoval tých bedárov z mesta.

To nebol žart. Tým sa mohlo skončiť celé také potrebné podujatie. Ale dobrý kanonik to nebral tragicky. Vravel: "Vidno, že nie ste z Bra. V mojom kraji sa kapusta musí presádzať, aby narástla veľká."

Hľadal miesto, odkiaľ by ho nik nevyháňal. A našiel ho na okraji mesta na polopustom priestranstve nazývanom Valdocco. Boli to väčšinou biedne lúky s trávou a kríkmi, niečo chatrčí a jedna-druhá krčma so zlou povesťou. Tam si prenajal jeden domec a na káre, ťahanej somárikom, hneď doň previezol mladého muža postihnutého ťažkou gangrénou. Bolo to v sobotu 27. apríla 1832.

Chorých pribúdalo. Zakrátko kúpil druhý domec. Tak sa začalo dielo, ktoré obetavý kňaz nazval "Malý dom Božej prozretelnosti". Za patróna zvolil sv. Vincenta de Paul a za programové heslo slová sv. Pavla: "Kristova láska nás pobáda..." (2 Kor 5,14)

Keď sa počet chorých neustále zväčšoval, kanonik Cotolengo začal budovať osobitné oddelenia pre rozličné druhy postihnutých: pre nevládnych starcov, pre hluchonemých, pre epileptikov, pre skrofulóznych (s tuberkulózou miazgových uzlín), pre duševne zaostalých. Týchto volal "dobré deti", navštevoval ich vo voľnom čase a prihováral sa im s úprimnou dobrosrdečnosťou.

Okrem chorých v "Malom dome Božej prozreteľnosti" našli útulok aj invalidi, siroty, dievčatá vystavené mravnému nebezpečenstvu... Vznikalo tak mesto, v ktorom okrem chorých a prichýlených jestvovali "rodiny" (tak nazývali jednotlivé skupiny), kde sa vychovávali mladí alebo kde sa zaúčali do vhodnej práce telesne postihnutí.

Je pochopiteľné, že na udržiavanie a rozvoj takejto ustanovizne boli okrem odbornosti a obetavosti vedúcich potrebné aj peniaze. A nie málo. V tomto smere nemal zakladateľ nijaký plán, nijaký program na systematické získavanie peňazí. To ponechal na Božiu prozreteľnosť.

A v skutočnosti by sa dal ťažko predstaviť program, ktorý by mohol zabezpečiť hmotné udržiavanie takého veľkého a zložitého charitatívneho strediska. Cotolengov spovedník hovorieval: "Kanonik Cotolengo má sám viac viery ako všetci ostatní Turínčania dokopy". Nechýbali ťažké chvíle, keď už nebolo ani kúska chleba, keď pokladnice boli prázdne a veritelia sa dožadovali platenia dlhov... Avšak ani v takých situáciách obdivuhodný kňaz nestrácal dôveru v Božiu prozreteľnosť. Modlil sa a kázal sa modliť. A diali sa nevysvetliteľné veci: prišla netušená pomoc, peniaze od neznámych dobrodincov a neraz aj nevysvetliteľným spôsobom. Cotolengo často pripomínal svojim Božiu starostlivosť a nabádal ich, aby za všetko prejavovali vďačnosť slovami "Deo gratias" - "Bohu vďaky!"

Kanonik Cotolengo pomohol vytvoriť v celom živote "Malého domu" nadprirodzené ovzdušie, ktoré viedlo pracovníkov strediska k hrdinstvu dobročinnosti a trpiacich k povedomiu mravnej a nadprirodzenej hodnoty utrpenia. Tí, čo predtým blúdili v živote, tu našli pokoj a radosť z odpustenia, mladí pomocníci tu mohli pochopiť krásu služby poskytovanej nešťastným bratom a sestrám.

Medzi pracovníkmi strediska a ich pomocníkmi vznikli časom organizácie podobné rehoľným spoločnostiam. Tak to boli "Kňazi Najsvätejšej Trojice", "Bratia sv. Vincenta" a niekoľko rehoľných združení sestier. Vzájomne sa dopĺňali v uskutočňovaní ideálu Jozefa Benedikta Cotolenga, v ktorom sa spájal apoštol, askéta, kajúcnik, mystik.

Takto sa vytvorili predpoklady pre úprimnú a hlbokú nábožnosť v "Malom dome". Stredobodom všetkého bol Boží dom, svätyňa. Sv. omša a iné pobožnosti sa vykonávali slávnostne. Veľmi mnohí pristupovali k sviatostiam. Cotolengo odporúčal denné sv. prijímanie, hoci vtedy to nebolo zvykom. Modlitby sa konali nepretržite. Sestry a tí chovanci, ktorí mohli, sa v modlitbe striedali vo dne i v noci, aby sa takto Bohu vzdávala ustavičná chvála. Kanonik hovorieval: "Modlitba je naša prvá a najdôležitejšia práca. Modlitba umožňuje život Malému domu." Pannu Máriu si ctili ako paniu domu. Jej socha stála pri vstupe do Cotolengovho ústavu.

Nečudo, že nepochopiteľný rozvoj Cotolengovho strediska vyvolával obdiv a úctu k jeho zakladateľovi. Sardínsky a piemontský kráľ Karol Albert (vládol v r. 1832-1849) mu udelil rytierske vyznamenanie svätých Maurícia a Lazára; on tiež vymohol ústavu právne uznanie. Ale prejavy úcty nevyviedli dobrého kanonika z duševnej rovnováhy. Ostal ponížený a láskavý. Obliekal sa a jedol veľmi jednoducho. Životosprávou sa nechcel líšiť od svojich chudobných.

Počiatkom roku 1842 dobrý kanonik cítil, že jeho životné sily sú vyčerpané. Začiatkom mája mal dosiahnuť 56 rokov. Ale v apríli bolo vidno, že sa ich sotva dožije. Chcel však zomrieť skromne, v ústraní. Preto sa niekoľko dní pred smrťou, ktorú predvídal, rozlúčil so svojimi spolupracovníkmi a s chovancami ústavu, a dal sa previezť k svojmu bratovi do Chieri. Tam pokojne zomrel v sobotu 30. apríla 1842. Jeho posledné slová boli vzývanie Panny Márie ako Matky a slová žalmu 122: "Zaradoval som sa, keď mi povedali: ,Pôjdeme do Pánovho domu'." Pochovali ho pod mariánskym oltárom v hlavnom kostole ústavu.

Pápež Benedikt XV. vyhlásil v apríli 1917 Jozefa Benedikta Cotolenga za blahoslaveného a pápež Pius XI. v marci 1933 za svätého. Pritom ho označil za génia dobroty.

Sv. Jozef Cotolengo sa uctieva ako hrdina lásky, otec chudobných, ako aj príklad a učiteľ tých, čo chcú uľahčiť ľudské utrpenie.