V apríli roku 1980 si Cirkev pripomenula šesťsté výročie smrti sv. Kataríny Sienskej. Slovenský katolícky mesačník Slovenské hlasy z Ríma uverejnil vtedy (v júnovom čísle) príležitostnú životopisnú úvahu s názvom Žena, ktorú poslúchali pápeži. Je to trocha smelý titul a pri slabšej znalosti dejín by mohol vyvolať nedorozumenie; nie je však bez základu a aspoň sčasti vystihuje mimoriadnu osobnosť sienskej svätice.

Svätá Katarína Sienská (Benincasová) pochádzala z veľmi početnej rodiny. Narodila sa roku 1347 ako predposledná z 24 detí. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží. Matka Lapa mala viac ako dosť starostí a práce okolo početnej rodiny. Pritom sa zdá, že statoční manželia dobre zvládli situáciu, takže rodina netrpela núdzu. Ba ešte si aj prisvojili jedno osirotené dieťa. Bol to chlapec Tomáš della Fonte, Katarínin o desať rokov starší bratanec, ktorý sa neskôr stal dominikánom a prvým spovedníkom svojej svätej sesternice.

Ako šesťročná zažila Katarína prvé zjavenie, ktoré naznačilo jej životné povolanie. Keď sa raz s bratom Štefanom vracala z mesta domov, nad bazilikou sv. Dominika videla Pána Ježiša oblečeného do kňazského rúcha a obklopeného mnohými bielo odiatymi osobami, medzi ktorými poznala apoštolov sv. Petra, Pavla a Jána. Katarína chápala videnie ako povolanie k bezvýhradnému nasledovaniu Krista. Jemu sa aj bez váhania zasvätila, a to ešte v detskom veku.

Rodičia videli Kataríninu mimoriadnu nábožnosť, ale nepoznali najhlbšie tajomstvo jej srdca. Preto keď dcéra dosiahla 12 rokov, praktická a starostlivá matka sa začala obzerať po ženíchovi. Vtedy bola už Katarína nútená prezradiť svoje veľké ideály. Matka, hoci bola nábožná a úprimne veriaca, nevedela pochopiť dcérine túžby a nechcela o nich ani počuť. Katarína sa rozhodla bojovať všetkými prostriedkami, ktoré nenarušovali jej povinnú lásku voči rodičom. A tak si jedného dňa odstrihla svoje pekné dlhé vlasy.

Matka sa zhrozila, ale neustúpila. Chcela prísnosťou a tvrdou prácou zmeniť dcérino zmýšľanie. Zamestnávala Katarínu tak, aby jej nezvyšoval čas a sily na mimoriadnu modlitbu a na skutky pokánia. Pre mladú Kristovu snúbenicu to bola ťažká skúška, ale poslušne vykonávala všetky určené práce. S pomocou Božej milosti sa jej podarilo vytvoriť aj popri rušnom vonkajšom živote tichú izbičku vnútri svojej duše, kde sa mohla nerušene stretávať so svojím božským Snúbencom. V tom období zatúžila obliecť si rúcho tretieho rádu sv. Dominika.

Katarínina ponížená vytrvalosť napokon predsa zvíťazila. Otec videl, že jej povolanie je vážne; preto prehovoril manželku, aby nechala dcéru ísť za hlasom srdca, ktorý bol v tomto prípade Božím hlasom. Životopisy hovoria, že otca pohli k zmene zmýšľania mimoriadne úkazy, ktoré sprevádzali Kataríninu modlitbu: žiara a zjavovanie sa holubice nad jej hlavou.

Katarína mala konečne vytúžený súhlas rodičov. Keď dosiahla šestnásty rok (r. 1363), požiadala o prijatie medzi členky tretieho rádu sv. Dominika nazývané "mantellate" podľa čierneho plášťa (tal. mantello), ktorý prikrýval ich biele rúcho. Otcovia dominikáni jej sprvoti nechceli vyhovieť pre jej mladý vek, ale napokon ju prijali.

"Mantellate" - mantelátky neboli rehoľníčky v plnom zmysle slova, bolo to skôr akési kajúce bratstvo. Preto nežili v uzavretej kláštornej komunite a mohli voľnejšie usporiadať svoj denný program. Katarínin denný život sa odohrával väčšinou na štyroch miestach: v kostole sv. Dominika, vo svojom dome, v nemocnici "della Scala" a v leprozáriu sv. Lazára, kde ošetrovala tých najznetvorenejších malomocných. Voči sebe bola veľmi prísna: dožičila si iba málo spánku a jedla, a tri razy denne sa bičovala. Boh odmeňoval jej mimoriadne pokánie a hrdinskú lásku voči druhým zvláštnymi milosťami, najmä videniami a extázou.

Je pochopiteľné, že mnohí obdivovali zvláštnu sienskú mantelátku tak pre jej tvrdý život, ako aj pre dobročinnosť a pre mimoriadne prejavy božej priazne. No stretala sa aj s nenávisťou a závisťou. Neraz sa Kataríne odplatili nevďačnosťou a urážkami práve tí, ktorým preukázala najviac dobrodenia. Narazila na nepochopenie i medzi rehoľníkmi. Keď prišla v kostole do extázy, rehoľní spolubratia ju viac ráz bezohľadne vyvliekli von.

Niekedy v období pontifikátu pápeža Urbana V. (1362-70) mala Katarína významné videnie, v ktorom ju Kristus žiadal, aby sa venovala apoštolátu. Tým sa skončil jej skrytý život. Začali sa okolo nej zoskupovať významné osoby so Sieny, Florencie a Pisy a žiadali ju o rozličné rady, prípadne priamo o duchovné vedenie. Mnohí sa na ňu obracali písomne a tak sa začala Katarínina bohatá korešpondencia. Jej listy putovali do všetkých kútov Talianska, ba aj do iných európskych krajín.

Keď si uvedomíme, že svätica začala svoj zvláštny apoštolát vo veku sotva dvadsiatich rokov, nečudujeme sa, že jej pôsobenie vyvolávalo na jednej strane obdiv, ale na druhej nedôveru a podozrenie. Preto sa vedenie dominikánskej rehole rozhodlo, že úradne preskúma náuku a činnosť mimoriadnej sienskej mantelátky. Vmáji 1374 predvolalo Katarínu na generálnu kapitulu do Florencie. Vyšetrovanie sa skončilo plným uznaním Kataríninej pravovernosti. Zvláštnosťou bolo, že rehoľa pri tejto príležitosti určila svätici duchovného vodcu; stal sa ním hlboko duchovný a učený dominikán Raimondo da Capua.

Po návrate z Florencie čakali na Katarínu nové úlohy. Pápež Gregor XI. a dominikánski predstavení ju žiadali, aby použila svoj vplyv na povzbudenie kresťanských veľmožov do boja proti postupujúcim Turkom. Katarína poslúchla. Roku 1375 ju pozvali významní priatelia do Pisy, aby za istý čas pôsobila v tomto meste. Tam dosiahla Katarína ďalší stupeň spojenia s Kristom, a to stigmami, znakmi jeho utrpenia, ktoré však na jej žiadosť ostali navonok neviditeľné. Iba ostrými bolesťami jej pripomínali miesta Ježišových piatich rán.

Medzitým vypukli v Taliansku vážne politické rozbroje. Florencia začala organizovať ozbrojený boj proti cirkevnému štátu. Pápež Gregor XI. vyhlásil proti Florencii a jej spojencom exkomunikáciu a interdikt. Vtedy Florenťania požiadali Katarínu, aby sprostredkovala zmierenie. Katarína prijala túto diplomatickú úlohu a vybrala sa so skupinou svojich duchovných priateľov a učeníkov do Avignonu v južnom Francúzsku, kde vtedy sídlil pápež. Gregor XI. ju prijal s veľkou úctou a vyhovel jej žiadosti o zmierenie s talianskymi mestami. Katarína mohla byť spokojná, hoci nie celkom, lebo ani jedna z rokujúcich stránok neprijala v plnom rozsahu jej návrhy a odporúčania, čo sa nepriaznivo prejavilo v neskoršom vývine udalostí.

Počas pobytu v Avignone udelil pápež Kataríne niektoré ojedinelé výsady, ako napr. privilégium mať prenosný oltár alebo dovolenie mať na cestách k dispozícii troch spovedníkov na rozhrešovanie kajúcnikov, ktorých svätica obrátila.

Katarína však chcela od pápeža ešte čosi, Čo jej zvlášť ležalo na srdci, a to bol pápežov návrat do Ríma. Rozličné okolnosti spôsobili, že pápež sa od roku 1305 zdržiaval v Avignone. To malo nepriaznivý vplyv nielen na pápežstvo, ale na celý kresťanský svet. Preto viacerí úprimne zmýšľajúci predstavitelia kresťanstva žiadali pápeža, aby sa vrátil do mesta, ktoré posvätil svojím apoštolátom a krvou svätý apoštol Peter a kde sídlili jeho nástupcovia. O to prosila aj Katarína. Konečne sa pápež rozhodol: 16. septembra 1376 opustil Avignon a v januári nasledujúceho roku vstúpil do Večného mesta za jasotu Rimanov a všetkých, ktorým ležalo na srdci dobro Cirkvi.

Bohužiaľ, táto radosť netrvala dlho. V marci 1378 zomrel Gregor XI. Za jeho nástupcu bol zvolený arcibiskup Bartolomeo del Prignano, ktorý prijal meno Urban VI. Nový pápež si prehnanou tvrdosťou znepriatelil väčšinu kardinálov pochádzajúcich z predchádzajúceho pontifikátu, takže ho opustili. Vyhlásili jeho voľbu za neplatnú s poukazom na búrlivé ovzdušie v Ríme počas pápežskej voľby. Nespokojní kardináli si zvolili protipápeža Klementa VII., ktorý sa usadil v Avignone. Vznikol tak smutný pápežský rozkol, ktorý sa skončil až Kostnickým cirkevným snemom roku 1417.

Po vypuknutí rozkolu nastal v kresťanskom svete zmätok. V neprehľadnej situácii sa dostali do rozkolu i niektorí svätí, ako napr. sv. Vincent Ferrer, ktorý po dlhý čas podporoval avignonských protipápežov. Tu treba obdivovať sv. Katarínu Sienskú, ktorá vedela jasne posúdiť situáciu a jednoznačne zastávala pravého rímskeho pápeža. Pravda, nesúhlasila s jeho nesprávnymi krokmi a viac ráz mu úprimne a dôrazne dohovárala. Urban VI. si vážil Katarínu a povolal ju do Ríma, aby mu pomáhala v ťažkej situácii.

Katarína išla a za pol druha roka, ktoré jej ešte zvyšovali zo života, poskytla nešťastnému pápežovi veľa cenných služieb.

V tom čase ju však trápila aj iná veľká starosť, a to vážne chyby, ktoré sa zjavovali v dominikánskej reholi. Sväticu tieto nedostatky veľmi boleli a vrúcne sa modlila, aby sa rehoľa obnovila v pôvodnom duchu sv. Dominika. K tomu povzbudzovala a pripravovala viacerých členov rádu a s tým cieľom i pred smrťou žiadala, aby na pripravovanej generálnej kapitule v Bologni zvolili za generálneho predstaveného jej duchovného vodcu, Raimonda da Capua, ktorý bol preniknutý duchom rehoľnej obnovy. Kapitula splnila jej želanie 12. mája 1380. Nový nástupca sv. Dominika nesklamal očakávanie a hneď po zvolení sa dal do reformy rehole podľa ducha svätého zakladateľa a podľa vrúcneho želania jeho i svojej duchovnej dcéry zo Sieny.

Katarína sa už nedožila bolonskej kapituly a jej výsledkov. Vyčerpaná prácou a vášnivým zanietením v službe Božej a v službe Cirkvi zomrela v Ríme 29. apríla 1380. Dožila sa iba 33 rokov. Bol to krátky, ale veľmi bohatý život.

Katarínu pochovali s veľkými poctami na cintoríne dominikánskeho kláštora "alla Minerva" v Ríme. Neskôr uložili jej telesné pozostatky pod hlavným oltárom kostola S. Maria sopra Minerva. Veriaci ľud zo všetkých vrstiev ju hneď uctieval ako sväticu. Pri jej hrobe a na iných miestach spojených s jej pamiatkou sa diali početné zázraky. Neusporiadané pomery v Cirkvi oddialili jej úradné svätorečenie až na rok 1461, keď ju vyhlásil za svätú pápež Pius II. Jej úcta, zvlášť v Ríme a v Taliansku, ostala aj po stáročiach stále živá. Preto jej pápež Pius IX. dal roku 1866 titul spolupatrónky Ríma a Pius XII. ju roku 1939 vyhlásil za hlavnú patrónku Talianska spolu so sv. Františkom Assiským.

Okrem mimoriadnej pamiatky svojho života zanechala sv. Katarína Sienská aj pomerne bohaté literárne dielo. Tvoria ho jej listy, kniha Dialóg a modlitby.

Z korešpondencie sv. Kataríny sa zachovalo 382 listov. Boli adresované ľuďom zo všetkých spoločenských vrstiev. Deväť listov bolo určených blízkym príbuzným, z toho tri matke, dvadsaťtri ráz písala pápežom Gregorovi XI. a Urbanovi VI., jedenásť jej listov išlo hlavám štátov, z toho tri uhorskému a poľskému kráľovi Ľudovítovi Veľkému a takisto jedenásť listov bolo určených kardinálom. Veľa ráz písala biskupom, veľmožom, rehoľníkom a rozličným iným osobám.

Tak ako ostatné zachované písomnosti ani listy nepísala priamo ona, ale diktovala ich pisárom. Boli to väčšinou jej duchovní priatelia a žiaci. Katarína bola schopná diktovať súčasne viacerým pisárom listy určené rozličným osobám. Diktovala po taliansky (úradná reč bola latinčina) a literárni kritici si cenia jej pekný štýl a vyspelý jazyk.

Knihu Dialóg nazývala svätica jednoducho knihou. Jej žiaci dávali spisu názov Dialóg Božej náuky alebo Dialóg (Kniha) Božej prozreteľnosti. Katarína diktovala túto knihu niekedy po uzavretí mieru medzi pápežom a talianskymi mestami, najneskôr v októbri 1378. Dielo je zostavené v podobe otázok nebeskému Otcovi a jeho odpovedí. Otázky a odpovede hovoria o Božom milosrdenstve voči Kataríne, voči svetu a voči Cirkvi. Kniha vyjadruje mystickú cestu lásky, ktorou ide duša v ústrety spojeniu s Najsvätejšou Trojicou. Toto dielo zaraďuje sv. Katarínu medzi majstrov a učiteľov kresťanskej dokonalosti.

Z modlitbového pokladu sv. Kataríny sa písomne zachovalo 26 modlitieb. Pisári ich zachytili pri rozličných príležitostiach, keď sa ich svätá modlila v extáze. Podobne ako ostatné spisy aj modlitby prezrádzajú úprimnú lásku sv. Kataríny k Cirkvi.

K mnohým prejavom uznania a úcty, ktoré dostala v minulosti sienská svätica, pripojila Cirkev 4. októbra 1970 významný titul cirkevnej učiteľky. Predtým bol názov cirkevného učiteľa rezervovaný iba veľkým teológom, ktorí sa vyznačili svätosťou a učenosťou. No pápež Pavol VI. po zrelom uvážení a poradách usúdil, že takýto titul možno oprávnene udeliť aj ženám, ktoré obohatili Cirkev mimoriadnou svätosťou a múdrosťou. A medzi ne patrí i svätá Katarína Sienská.