Patril medzi reformných pápežov, ktorí sa usilovali oslobodiť Cirkev od svätokupectva a od zasahovania svetských pánov do udeľovania cirkevných hodností. Ale sám na vlastnej skúsenosti mal možnosť si overiť, aké je to ťažké podujatie.

Sv. Lev IX. pochádzal z Elsaska (ter. severových. Francúzsko), kde sa narodil v Egisheime 21. júna 1002. Jeho pôvodné meno bolo Bruno z Egisheimu a Dagsburgu. Základné vzdelanie získal v biskupskej škole v Toule. Tam získal nielen vedomosti, ale aj náklonnosť k duchovnému povolaniu. Bruno bol bystrý žiak. Ale spolu s ním chodil do biskupskej školy jeho starší bratanec Adalberon, neskorší metský (Mety-Metz) biskup, ktorý už v chlapčenskom veku oplýval mimoriadnymi vedomosťami. Ten pomáhal Brunovi v rýchlom postupe pri učení.

Keďže Bruno mal záujem o duchovnú službu, sotva dosiahol 18 rokov, zvolili ho za kanonika v Saint- Étienne. Nato mu udelili nižšie svätenia a ešte pred dosiahnutím 22. roku diakonát.

Po smrti cisára Henricha II. r. 1024 sa stal jeho nástupcom blízky Brunov príbuzný Konrád II. (vládol v rokoch 1024-1039). Rodičia mladého kanonika mu sprostredkovali miesto na cisárskom dvore, kde sa Bruno stal kaplánom. Čoskoro mu pridelili úlohu, s ktorou sotva počítal. Cisár totiž podnikol vojenskú výpravu do severnej Itálie. Toulský biskup ako cisárov vazal sa mal tiež pripojiť k panovníkovmu vojsku so svojím oddielom vojakov. Biskup dal patričných vojakov, ale keďže bol starý a chorý, nešiel s nimi. Velením oddielu poverili mladého Bruna.

Toulský biskup Hermann zomrel 1. apríla 1026. Diecézne duchovenstvo zvolilo 24-ročného Bruna za jeho nástupcu. Panovník pozval Bruna, aby ho sprevádzal na cisársku korunováciu do Ríma a navrhol, aby pri tej istej slávnosti prijal biskupskú vysviacku. Ale Bruno, hoci bol celkove naklonený cisárovi, nechcel, aby sa cirkevné hodnosti príliš spájali so svetskými. Preto odmietol ponuku s odvolaním sa na cirkevné právo, podľa ktorého mal sufragánneho biskupa vysvätiť jeho metropolita. A tak prijal biskupskú vysviacku z rúk trevírskeho arcibiskupa v septembri 1027.

Bruno bol biskupom vyše 20 rokov. Popri celkovej náboženskej obnove venoval osobitnú pozornosť kláštorom, z ktorých mal prúdiť duchovný život medzi kňazov a veriacich. Mnohé kláštory reformoval (Saint-Évre, Saint-Mansuy, Moyenmoutier, St.-Dié a i.), iné pomohol založiť (Bleuville, Deuilly, Relanges, Saint-Blin).

Cisár Konrád 11. zomrel r. 1039. Jeho nástupcom sa stal Henrich III. (vládol do r. 1056). Ten sa s istým znepokojením pozeral na situáciu v Ríme, kde sa v rokoch 1045-1048 za necelé štyri roky vystriedali štyria pápeži. Preto po smrti pápeža Damaza II. na ríšskom sneme vo Wormse (v dec. 1048) rozhodol, že nasledujúcim pápežom bude 46-ročný toulský biskup Bruno.

Bruno sa dostal do nepríjemnej situácie. Sám bojoval proti zasahovaniu svetských pánov do udeľovania cirkevných hodností a teraz mu cisár, ktorý bol jeho bratancom, svojvoľne udeľuje najvyššiu cirkevnú hodnosť. Situáciu ešte zhoršovala skutočnosť, že Rimania vyhlásili za svojho kandidáta Halinarda z Lyonu. Ten sa však zriekol kandidatúry. Aj Bruno chcel dajako uhnúť a poukazoval na svoje nedostatky. Ale to nezmenilo cisárovu mienku. Preto napokon vyhlásil, že prijme pápežskú hodnosť pod podmienkou, že Rimania budú súhlasiť s cisárovým rozhodnutím.

Z cisárskeho dvora sa vrátil do svojho biskupského sídla, kde oslávil so svojím duchovenstvom a veriacimi Vianoce. Po Novom roku sa vydal na cestu do Ríma ako pútnik. Do Večného mesta vkročil bosý. Rimania splnili jeho podmienku. Aklamáciou ho prijali za svojho biskupa. Intronizačná slávnosť sa konala v Lateráne 12. febrára 1049. Bruno prijal meno Lev IX.

Keď sa Bruno-Lev stal pápežom, hneď sa dal do obnovy tak rímskeho biskupstva ako aj európskeho kresťanstva. Chcel predovšetkým vykoreniť simóniu čiže svätokupectvo, ktorým sa udeľovali alebo získavali cirkevné hodnosti za peniaze; ďalej chcel oslobodiť Cirkev od zasahovania svetských pánov do udeľovania cirkevných hodností (laická investitúra). Tiež chcel zamedziť praktizovanie kňazského konkubinátu.

Aby mohol ľahšie uskutočniť celocirkevnú reformu, vymenoval za kardinálov príkladných a horlivých služobníkov Cirkvi, ako bol kardinál Umberto da Silva, Hugo z Remiremontu a Fridrich z Liége.

Jeho starostlivosť o celú Cirkev vidno z toho, že z piatich rokov pontifikátu strávil v Ríme iba niekoľko mesiacov. Ostatný čas bol na cestách, poriadal oblastné synody, kde spolu s miestnymi biskupmi riešil naliehavé problémy tej-ktorej oblasti. Takto prešiel Itáliu, Švajčiarsko, Francúzsko, Elsasko-Lotrinsko, Nemecko, Švédsko i Uhorsko. Celkove usporiadal dvanásť synod, na ktorých neváhal zosadiť alebo priamo exkomunikovať tých biskupov, ktorí sa vážne previnili proti cirkevnému poriadku. Na dvoch synodách r. 1050, a to v apríli v Ríme a v septembri vo Vercelli pápež s prítomnými biskupmi prerokoval a odmietol náuku francúzskeho teológa Berengára, ktorý popieral skutočnú Kristovu prítomnosť v Eucharistii.

Pápež Lev IX. vykonával na cestách aj rozličné iné úkony, ako napr. v Remeši vyhlásil za svätého sv. Remigia a posvätil jeho baziliku, vo Verdune posvätil svätyňu sv. Magdalény a v Metách sv. Arnolda, v Toule viedol slávnosť prenesenia tela sv. Gerarda a posvätil oltár na jeho počesť. V auguste-septembri 1052 šiel na žiadosť uhorského kráľa Ondreja I. sprostredkovať dorozumenie medzi ním a cisárom. Vyjednávania sa konali pri Bratislave a zdá sa, že neboli celkom úspešné.

Posledné obdobie jeho pontifikátu bolo nešťastné. Sčasti sa o to pričinili Normani a sčasti byzantský patriarcha v Carihrade.

Normani síce prijali kresťanstvo, ale nezriekli sa výbojnosti a drsných nekresťanských spôsobov. Keď sa rozpínali v juhoitalskej Kampánii, mesto Benevento požiadalo pápeža o pomoc. Ten sa obrátil na cisára, lebo mesto patrilo pod cisársku právomoc. Henrich III. odovzdal túto právomoc pápežovi a sľúbil, že pošle vojenské posily na obranu mesta. Pápež sa vybral na juh so skromným vojskom proti Normanom. Sľúbené cisárske vojsko sa neukázalo. Dňa 18. júna 1053 sa odohrala bitka, v ktorej Normani ľahko zvíťazili a zajali pápeža. Držali ho osem mesiacov v okupovanom meste Benevente, kým neodvolal cirkevné tresty a iné opatrenia proti nim. Hoci s ním nezachádzali najhoršie, ba uznali aj jeho právomoc nad Beneventom, odchádzal od nich telesne i duševne zničený 12. marca 1054. Vrátil sa do Ríma, ale už sa nezotavil. Zomrel 19. apríla 1054. Niektorí vtedajší reformátori, ktorí sa usilovali odpútať Cirkev od svetských záležitostí, veľmi zazlievali pápežovi Levovi, že sa dal do vojny s Normanmi.

Ku koncu pontifikátu Leva IX. sa zhoršili vzťahy medzi rímskou a byzantskou cirkvou. Pápež poslal do Carihradu delegáciu na čele s kardinálom Umbertom. Rokovania s patriarchom Michalom Ceruláriom neviedli k cieľu a skončili sa úplným rozkolom byzantskej cirkvi dňa 16. júla 1054. Bolo to tri mesiace po pápežovej smrti.

Napriek takmer tragickému zakončeniu pontifikátu Leva IX. úcta, ktorú požíval za života, neklesla ani po jeho smrti. Ba ešte vzrástla, keď sa pri jeho hrobe vyskytli mimoriadne uzdravenia. Preto pápež Viktor III. dal r. 1087 vyzdvihnúť jeho telesné pozostatky a preniesť ich do chrámu sv. Petra. Slávnostné vyzdvihnutie telesných ostatkov sa v tom období rovnalo neskoršiemu vyhlasovaniu za svätých.

Sv. Leva IX. si uctievajú v Ríme, Benevente a v mnohých francúzskych diecézach.