Bol vysokým cisárskym úradníkom v severnej Afrike a priateľom sv. Augustína.

Ako delegát cisára Honória (vládol v r. 395-423) predsedal v r. 411 v Kartágu konferencii, na ktorej sa riešili spory medzi katolíckymi a donatistickými biskupmi. Donatisti sa vyznačovali prehnanou prísnosťou voči hriešnikom, najmä voči tým, ktorí v prenasledovaní odpadli od Cirkvi. Neuznávali trvácu platnosť krstu a kňazstva a popierali moc Cirkvi odpúšťať všetky hriechy. Tiež odmietali spoluprácu Cirkvi so svetskou mocou. Mučeníctvo hlásali ako kresťanský ideál. Táto túžba po násilnej smrti viedla mnohých k samovraždám.

Marcelín sa pričinil o to, že pri spomenutom rokovaní katolícki biskupi zvíťazili nad svojimi protivníkmi. Azda na popud a intrigy znepriatelených donatistov Marcelína obžalovali zo spojenectva s uzurpátorom Herakliánom, teda z velezrady, a odsúdili ho na smrť 13. sept. 413.

Hoci staré kresťanské pramene označujú Marcelína z Kartága ako muža "veľmi známeho povesťou a nábožnosťou", nie sú dôkazy, že by ho v starších storočiach Cirkvi uctievali ako svätého. Iba neskorší cirkevní historici (Caesar Baronius v 16. stor.) ho zaradili do zoznamu svätých na deň 6. apríla.