Skutky apoštolov v 12. kapitole veľmi živo opisujú nečakaný návrat apoštola Petra z väzenia, odkiaľ sa zázračne vyslobodil. Peter napriek nočnej tme ľahko našiel dom, ktorý dobre poznal a v ktorom dobre poznali jeho. Keď zabúchal na bránu, slúžka Rodé podľa hlasu hneď vedela, kto to je, a s radosťou to oznámila veriacim, ktorí boli zhromaždení v dome a modlili sa za Petra. Bol to veľký dom a patril bohatej vdove Márii, ktorá mala syna Jána, nazývaného aj Markom. (Porov. Sk 12,12nn)

Biblickí odborníci predpokladajú, že v tom istom dome slávil Ježiš s učeníkmi poslednú večeru a v tom istom dome očakávali Kristovi učeníci zoslanie Ducha Svätého. Vdove Márii s veľkou pravdepodobnosťou patrila aj Getsemanská záhrada, do ktorej sa uchýlil Ježiš s apoštolmi po poslednej večeri a kde bol zajatý.

Tak sa dá ľahko rozumieť i zvláštna epizódka, ktorú uvádza iba evanjelista Marek. Spomína, že po Ježišovom zajatí v záhrade išiel za ním akýsi mladík, odetý plachtou na holom tele. Keď ho chceli chytiť, pustil plachtu a utiekol im nahý. Mladík akiste spal v záhradnom domci a zobudila ho tlupa ozbrojencov, ktorí prišli zajať Ježiša. Keďže chcel vedieť, čo sa bude ďalej robiť, nezdržiaval sa obliekaním, ale išiel za sprievodom prikrytý iba plachtou. No keď mu hrozilo zajatie, usiloval sa zachrániť, ako sa dalo. Keďže dobre poznal záhradu a okolie, podarilo sa mu uniknúť ozbrojencom. Biblisti vidia v mládencovi syna nábožnej vdovy Márie, Jána-Marka, ktorý neskôr napísal po ňom pomenované evanjelium. Podrobnosť o mládencovi v záhrade je takto akýmsi podpisom evanjelistu a zároveň skromným náznakom jeho účasti na dramatickej histórii Kristovho utrpenia.

Marek bol mladší príbuzný, azda bratanec, apoštola Barnabáša (Kol 4,10), ktorý pochádzal z ostrova Cypru. Po zoslaní Ducha Svätého patril asi medzi prvých, ktorých pokrstil Peter. Preto ho môže apoštol nazývať svojím synom (1 Pt 5,13). Ďalší dôvod pre takýto názov mohla byť skutočnosť, že Marek bol dlhší čas Petrovým pomocníkom.

Do apoštolskej služby sa Ján-Marek zapojil niekedy roku 44, keď ho Pavol a Barnabáš priviedli z Jeruzalema do Antiochie (Sk 12,25). Odtiaľ ho vzali na apoštolskú cestu ako pomocníka (Sk 13,5). Najprv sa zastavili na ostrove Cypre, odkiaľ sa preplavili do Pamfýlie na maloázijskej pevnine. Tam sa od nich Marek oddelil a vrátil sa do Jeruzalema (Sk 13,13). Pravdepodobne ho odstrašili predvídané ťažkosti veľkej misijnej cesty, ktorú chcel uskutočniť energický a neúnavný Pavol. Pavla sa musela Markova nestálosť veľmi dotknúť, lebo neskoršie nesúhlasil s Barnabášovým návrhom, aby vzali Marka na druhú apoštolskú cestu v roku 50. Kvôli Markovi vznikla takto roztržka aj medzi Pavlom a Barnabášom. Barnabáš sa odplavil s bratancom Markom na Cyprus, kým Pavol si vzal Sílasa na cestu do Malej Ázie a Grécka. (Sk 15,36nn)

Nedorozumenie medzi apoštolom Pavlom a Markom nebolo trvalé, ako vidieť z viacerých apoštolových listov, kde ho Pavol spomína a nazýva ho svojím pomocníkom (por. Kol 4,10n; Flm 24; 2 Tim 4,11).

Podľa najstaršej kresťanskej tradície Marek nesprevádzal iba Barnabáša a Pavla, ale bol predovšetkým dôležitým spoločníkom apoštola Petra. V prvom apoštolskom liste Peter pripája k svojmu pozdravu cirkvám i Markov pozdrav: "Pozdravuje vás z Babylonu (t. j. Ríma) vaša spoluvyvolená (t. j. cirkevná obec) a môj syn Marek" (1 Pt 5,13). Starokresťanskí spisovatelia Papias (zomr. okolo roku 130), sv. Irenej (zomr. 202) a Klement Alexandrijský (zomr. okolo 214) označujú Marka nielen za Petrovho žiaka a pomocníka, ale aj za jeho "tlmočníka", ktorý napísal podľa Petrovho kázania evanjelium.

Markovo evanjelium je najstaršie zo štyroch zachovaných kánonických (Cirkvou uznaných) evanjelií. Bolo napísané niekedy okolo roku 60. Je najkratšie spomedzi evanjelií, ale biblickí odborníci si ho osobitne cenia preto, lebo je bez väčších štylistických a redakčných úprav, a tak najvernejšie tlmočí pôvodnú apoštolskú katechézu.

Sv. Marek vystupuje teda v dejinách prvotnej Cirkvi ako apoštolský pomocník a evanjelista. No starokresťanská tradícia spomína aj Markovu samostatnú apoštolskú činnosť (azda po smrti apoštolov Petra a Pavla) a označuje ho za zakladateľa významnej alexandrijskej cirkvi v Egypte.

O jeho pôsobení v Egypte a o založení alexandrijskej cirkevnej obce hovoria viaceré starokresťanské spisy. Podľa nich sv. Marek nielen apoštoloval, ale aj zomrel v blízkosti Alexandrie, a to mučeníckou smrťou za vlády rímskeho cisára Trajána, ktorý panoval v rokoch 98-117. Pochovali ho údajne najprv na mieste mučeníckej smrti v obci Bucoli, východne od Alexandrie, a neskôr v meste Canopo, ktoré ležalo na severozápad od mesta. Na oboch miestach boli vybudované nad jeho hrobom kostoly, o ktorých sa zachovali rozličné historické doklady. Svätyňu v Canope vypálili roku 644 Arabi, keď dobyli Egypt. Koncom toho istého storočia sa podarilo alexandrijským patriarchom kostol obnoviť.

Menej spoľahlivé sú správy o prenesení telesných pozostatkov svätého Marka do Benátok, ktoré sa kladie do roku 828. Azda niekedy v tom období vznikla prvá benátska bazilika sv. Marka, ktorá vyhorela roku 976. Dnešná monumentálna bazilika, ktorou sa pýšia Benátky, bola vybudovaná v rokoch 1063-1094. Vtedy sa už aj naplno rozvinula v tomto meste úcta svätého evanjelistu, ktorý sa stal hlavným patrónom mesta i rovnomennej republiky.

Okrem Benátok si uctievajú sv. Marka evanjelistu ako patróna aj iné mestá a kraje, ako napr. mesto Reichenau pri Bodamskom jazere, Valencia v Španielsku, grécky ostrov Korfu (Kerkyra... Od sv. Marka odvádzal svoj pôvod i niekdajší aquilejský patriarchát v severovýchodnom Taliansku.

V našich krajoch sa spájal sviatok sv. Marka s procesiou do prírody a so svätením mladého (ozimného) obilia.

V symbolickom vyobrazovaní evanjelistov má sv. Marek znak leva, lebo jeho evanjelium sa začína správou o pôsobení sv. Jána Krstiteľa na púšti.