Blahoslavená Mária od Vtelenia Guyartová (po franc. Marie de l´Incarnation Guyart) z rehole uršulínok pochádzala z mesta Toursu v stredozápadnom Francúzsku. Tam sa narodila v remeselníckej rodine 28. okt. 1599. Už od detského veku bola obdarená schopnosťou preciťovať Božiu blízkosť a v modlitbe sa spájať s Bohom.

Ako 14-ročná pocítila rehoľné povolanie, ale otec chcel, aby sa vydala. Mária sa podvolila a ako 17-ročná sa vydala za Claude Martina, obchodníka s hodvábom. Začiatkom apríla 1619 sa mladým manželom narodil syn Claude - Klaudius. Deň pred jeho narodením Mária putovala do opátstva Marmoutier, kde zasvätila Bohu svojho ešte nenarodeného syna. Klaudius sa neskôr stal nábožným a učeným benediktínom a nadpísal životopis svojej matky.

Otec Claude sa dlho netešil zo svojho syna. Zomrel v októbri 1619, keď mal chlapec šesť mesiacov. Máriu nútili, aby sa znovu vydala. Tento raz však rozhodne odmietala a urobila sľub večnej čistoty.

V r. 1621 sa presťahovala k svojej sestre, ktorej muž Paul Boisson viedol veľkú dopravnú spoločnosť. Mária najprv pracovala v domácnosti, ale od r. 1625 vypomáhala pri vedení podniku. Pritom sa, prirodzene, starala aj o malého Klaudia. Sotva kto tušil, že táto naplno zamestnaná mladá žena žije hlbokým vnútorným životom.

Niekedy v r. 1624-25 pripojila k sľubu čistoty aj sľub chudoby a poslušnosti. V máji 1625 mala videnie Najsvätejšej Trojice, po ktorom jasnejšie pochopila tajomstvo Vtelenia. Pri iných videniach ju celkom prenikla prítomnosť vteleného Božieho Slova - Ježiša Krista, ktorý vložil jej srdce do svojho a spojil sa s ňou v nebeskom zasnúbení. Tieto mimoriadne duchovné skúsenosti Mária opísala na príkaz svojich duchovných vodcov.

Spájanie činného života s vysokým stupňom kontemplácie sa stalo charakteristickou črtou jej spirituality. Neskôr napísala svojmu synovi o tomto období svojho života: "Teraz jasne vidím, že rozličné životné stavy, ktorými som prešla, skúšky a práce, ktoré som v nich našla, mali ma pripraviť na misiu v Kanade. To bol môj noviciát."

Jej úradný cirkevný noviciát sa začal v januári 1631, keď vstúpila do kláštora sestier uršulínok v Tourse. Vtedy mala 31 rokov. Dvanásťročný Klaudius ju sprevádzal až po kláštornú bránu. Potom sa vrátil k príbuzným, ktorí sa starali o jeho ďalšiu výchovu. Študoval u jezuitov a ako 22-ročný vstúpil k benediktínom.

V marci 1631 Mária Guyartová prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno Mária od Vtelenia. Rehoľné sľuby skladala v januári 1633.

Tourský kláštor nemal byť jej konečným pôsobiskom. Už v r. 1634 mala videnie, v ktorom jej Pán ukázal neznámu krajinu a povedal jej: "Zem, ktorú som ti ukázal, je Kanada. Choď ta a vystav tam dom Ježišovi a Márii!"

Prirodzene, rozhodujúce slovo musela povedať jej predstavená. Možnosť praktického uskutočnenia priekopníckeho poslania sa začala rysovať, keď jej prichodili listy od francúzskeho jezuitu P. Ponceta a od bohatej pani Madeleine de la Peltrie, ktorá sa chcela venovať aj so svojím majetkom výchove indiánskych dievčat v Kanade. Predstavená videla v tejto zhode okolností riadenie Božej prozreteľnosti a vo februári 1639 dovolila sestre Márii od Vtelenia odísť do Kanady. Sprevádzala ju mladá sestra Mária Bernarda a v prístave Dieppe sa k nim pripojila tretia uršulínka sestra Mária Cecília.

Dňa 4. mája 1639 nastupovala v Dieppe na loď Saint-Joseph väčšia misionárska výprava. Okrem troch spomenutých uršulínok tam bolo niekoľko milosrdných sestier a osem jezuitov: piati kňazi a traja rehoľní bratia. Po takmer dvojmesačnej plavbe pristáli 1. augusta v Quebecu, z ktorého sa vyvíjalo hlavné mesto Nového Francúzska, ako vtedy nazývali Kanadu.

Sestry dlho nerozmýšľali a hneď sa ujali niekoľkých pokrstených indiánskych dievčat. Aby však mohli úspešne vyučovať a vychovávať domorodé dievčatá, museli sa naučiť ich reč. Sestra Mária od Vtelenia to robila tak horlivo, že čoskoro mohla zostavovať učebnice a slovníky v reči Irokézov, Algonkínov a Hurónov. Popri ostatnej práci udržiavala aj mimoriadne veľkú korešpondenciu. Okrem osobných listov adresovaných synovi a sestrám vo Francúzsku to boli obšírne správy o misiách v Kanade so žiadosťou o pomoc.

Z Európy prišli ďalšie sestry. Horlivé uršulínky spolu s obdivuhodne obetavou Mme de la Peltrie vybudovali trojposchodový dom, ktorý slúžil im aj vychovávaným dievčatám. Ale diví Irokézi, podnecovaní a podporovaní protikatolíckymi Európanmi, sa pustili do boja proti pokojnejším Hurónom, ktorí prijali misionárov a postupne prijímali aj kresťanstvo. V bojoch boli zabití viacerí jezuitskí misionári, ktorých poznáme pod menom severoamerickí alebo kanadskí mučeníci a utrpeli aj sestry. V decembri 1650 im divosi zapálili dom. Sestry a dievčatá si horko-ťažko zachránili život. A iba s najväčšími obetami mohli postaviť nový kláštor.

Podobne ako vo Francúzsku aj v Kanade sestra Mária od Vtelenia spájala činný život s mystickými zážitkami. Starala sa o indiánske dievčatá ako matka, sledovala apoštolskú činnosť jezuitov, úzkostlivo sa zaujímala o sociálne a politické udalosti a pritom bola ustavične ponorená v Bohu, či už v radostných extázach alebo v bolestných vnútorných skúškach. Zážitok ustavičnej prítomnosti vteleného Božieho Slova sa od r. 1651 spájal s prežívaním prítomnosti nebeskej Matky, ktorej bola oddaná od skorej mladosti. Horlivo pestovala úctu k Ježišovmu Srdcu. K nemu sa obracala osobitnou modlitbou, ktorú zložila a ktorá sa rozšírila v uršulínskej reholi.

Sestra Mária od Vtelenia odpovedala veľkodušne na mimoriadne Božie milosti. Podobne ako sv. Terézia urobila sľub, že bude vždy robiť len to, čo bude pokladať za najdokonalejšie. S modlitbou spájala skutky pokánia a obety, ktoré s nadmerným pracovným zaťažením napokon podlomili jej zdravie. Od r. 1654 až do konca života bola vážne chorá s veľkými bolesťami. Ale navonok takmer nedala na sebe nič znať a usilovala sa stále naplno pracovať. Jej najväčšia radosť bola, keď videla, že ľudia okolo nej sa obracajú k Bohu. Podobne ju tešilo, že jej syn Klaudius je horlivým mníchom a neskôr i vzorným predstaveným.

V apríli 1672 bolo vidno, že sestra - alebo ako ju volali - Matka Mária od Vtelenia končí životnú púť. Pýtali sa jej, čo odkáže svojmu synovi. Zomierajúca šeptala: "Napíšte mu, že si ho v srdci vezmem do neba, kde sa budem vrúcnejšie modliť za jeho dokonalé posvätenie." Niektoré spolusestry ju prosili, aby im venovala niečo zo svojich zásluh. S úsmevom odvetila: "Moje milé sestry, všetko patrí divochom, už nemám nič". Pred smrťou chcela vidieť ešte svoje malé zverenkyne. Požehnala ich a povzbudzovala ku kresťanských čnostiam. Zomrela 30. apríla 1672 s odbleskom nadzemského šťastia na tvári. Uršulínky v Quebecu odvtedy spievajú v tento deň slávnostné Te Deum na pamiatku svätej smrti svojej zakladateľky.

Dňa 22. júna 1980 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Matku Máriu od Vtelenia za blahoslavenú.

Kanadská únia uršulínok, ktorej zakladateľkou bola blah. Mária od Vtelenia, mala v poslednej štvrtine 20. storočia 60 komunít s vyše 700 sestrami v Kanade, Peru a Japonsku.