Slávny benediktínsky opát Pascházius (Paschasius Radbertus) mal smutný začiatok života. Nielenže nepoznal rodičov, ale matka ho po narodení odhodila.

Bolo to okolo r. 790. Dostal sa do rúk sestričiek benediktínok v severofrancúzskom meste Soissons, ktoré ho opatrovali, kým trocha nepodrástol. Potom ho dali na výchovu do mužského benediktínskeho kláštora sv. Jozefa v tom istom meste.

Radbert - tak sa volal chlapec - sa dobre učil a bol nábožný. Predstavení kláštora očakávali, že z chlapca bude mních alebo iný duchovný, a preto mu veľmi skoro udelili tonzúru. Bolo to liturgické pristrihnutie alebo vystrihnutie vlasov, ktorým sa mladý muž stával príslušníkom duchovného stavu.

Avšak Radbert sa v mládeneckom veku dostal do krízy a zdalo sa, že sa natrvalo rozišiel s myšlienkou na rehoľné či kňazské povolanie. No po niekoľkých rokoch neusporiadaného svetského života sa akosi znovu našiel a vo veku niečo vyše dvadsiatich rokov sa uvážene a rozhodne hlásil o prijatie do známeho kláštora v Corbie. Tam prijal meno Pascházius. Rehoľnú a vedeckú formáciu dostal od svätého a učeného opáta Adalarda. Pascházius sám sa stal čoskoro uznávaným učiteľom.

V r. 822 ho opát Adalard vzal do Saska, aby tam založili kláštor Korvey. Ale opátstvo Corbie si žiadalo Pascházia naspäť, aby prevzal vedenie kláštornej školy.

Niekedy v r. 844 alebo 845 zvolili Pascházia za opáta kláštora Corbie. V tejto hodnosti sa zúčastnil na synodách v Paríži v rokoch 847 a 849, ako aj na synode v Quierzy-sur-Oise, kde odsúdili náuku jeho teologického odporcu Gottschalka d'Orbais. Predmetom sporu bola náuka o prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii. Pascházius napísal už v r. 831 traktát "De Corpore et Sanguine Domini" (O Pánovom tele a krvi), v ktorom silno zdôrazňoval skutočnú Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Tento spis napadol spomenutý Gottschalk a dvaja iní mníšski teológovia.

Pascházius napísal aj niekoľko spisov o Panne Márii: o jej narodení, o jej ustavičnom panenstve, o jej nanebovzatí.

Niekedy okolo roku 850 vznikla v kláštore Corbie vážna roztržka. Opát predtým vylúčil z kláštora mnícha menom Ivo pre vážne priestupky proti komunitnému poriadku. Avšak Ivo bol kráľov obľúbenec. Preto sa ho panovník zastal a prinútil Pascházia, aby ho znovu prijal do komunity. Tak sa aj stalo. Ivo bol však teraz smelší ako predtým a otvorene organizoval odboj proti opátovi. Pascházius v záujme pokoja vyzval mníchov, aby si zvolili jeho nástupcu. Zvolili istého Oda. Pascházius sa utiahol do St. Riquier, kde sa venoval štúdiu a modlitbe.

Keď sa situácia v Corbie upokojila, volali Pascházia naspäť. Vrátil sa, ale už nechcel byť opátom, lež obyčajným mníchom.

Pascházius Radbert zomrel v Corbie 26. apríla 859 alebo 860. Pochovali ho v kostole sv. Jána medzi chudobných a služobníctvo opátstva, ako si to sám želal. Dňa 13. júla 1058 amienský biskup Guido "v mene autority Apoštolskej stolice" dal slávnostne vyzdvihnúť a preniesť Pascháziove telesné pozostatky do opátskeho kostola, kde si ich ľudia uctievali. Počas Francúzskej revolúcie sa podarilo ostatky zachrániť. Od r. 1820 odpočívajú vo farskom kostole sv. Petra v Corbie.