Francúzska revolúcia (1789-1799) spôsobila Cirkvi vo Francúzsku ohromné škody. Azda najmenšou stratou bolo poštátnenie cirkevných škôl a charitatívnych ústavov. Ťažšie dôsledky mala násilná likvidácia kláštorov a reholí. Mnoho kláštorov bolo zničených a celé skupiny rehoľníkov, medzi nimi i rehoľné sestry, skončili na popravisku. Proticirkevné opatrenia postihli najmä cirkevnú diecéznu organizáciu. Revolucionári zrušili väčšinu biskupstiev: zabili troch biskupov a veľa kňazov. Vyše 3 600 duchovných bolo uväznených alebo deportovaných do Guayany v Južnej Amerike, ďalšie tisíce museli hľadať záchranu útekom do zahraničia.

Dalo sa očakávať, že Cirkev vo Francúzsku ostane celkom ochromená. Ale nestalo sa tak. Už v prvej tretine 19. storočia sa znovu rozprúdil náboženský a cirkevný život. Vzrástol počet kňazov, ožili staré rehole, ba vznikli viaceré nové. Medzi ne patrila i Máriina spoločnosť, nazývaná maristi, ktorej členom bol sv. Peter Chanel.

Sv. Peter Chanel sa narodil 12. júla 1803 v Cuet pri Bourg-en-Bresse vo východnom Francúzsku. Zásluhou vzdelaného a horlivého kňaza P. Trompiera Peter prejavil živý záujem o kňazské a misionárske povolanie. Ako 16-ročný vstúpil do malého seminára, kde študoval s veľmi dobrým prospechom. Roku 1824 bol prijatý do veľkého seminára v meste Bourgu. Napokon 15. júla 1827 bol vysvätený za kňaza.

Peter chcel už ako seminarista odísť do misií, ale predstavení mu to nedovolili. Dúfal, že bude môcť splniť svoju túžbu po dosiahnutí kňazstva. No diecéza Belley, kam patril, mala veľký nedostatok kňazov; preto ho biskup ani tentoraz nepustil do zámorských misií. Peter teda pôsobil vo viacerých farnostiach ako kaplán a urobil veľa dobrého svojou zmierlivou povahou.

Roku 1829 pápež povzbudzoval kresťanský svet, aby podporoval misie. Peter i s ďalšími kňazmi chcel využiť túto príležitosť, aby mohol ísť pracovať na vytúžené pole. Tentoraz biskup súhlasil, no Petrove plány prekazila liberálna revolúcia roku 1830. Vtedy sa Peter aj s inými kňazmi pripojil k vznikajúcej rehoľnej spoločnosti maristov (Societas Mariae - Máriina spoločnosť), ktorú založil Jean Claude Colin a ktorú po predbežnom schválení roku 1822 napokon potvrdil pápež Gregor XVI. roku 1836. Maristi mali vo svojom programe úsilie o väčšiu osobnú dokonalosť podľa vzoru a pod ochranou Panny Márie, ďalej výchovu mládeže a ľudové i zámorské misie.

Biskup belleyskej diecézy zveril maristom už od ich vzniku vedenie malého seminára. Ked' sa k nim roku 1831 pripojil Peter Chanel, biskup ho vymenoval za profesora a neskôr za riaditeľa tohto malého seminára.

V tom čase začala Svätá stolica organizovať systematickú misionársku činnosť v Oceánii. Z jej poverenia sa ujala misionárskej práce na viacerých ostrovoch Tichého oceána mladá rehoľná spoločnosť tzv. picpuských misionárov (Kongregácia svätých Sŕdc). Patril k nim známy hrdinský misionár malomocných na Havajských ostrovoch - Damián de Veuster. K picpuským misionárom sa mala pripojiť v južnom Tichomorí práve sa rodiaca rehoľná spoločnosť maristov.

Po pápežskom schválení spoločnosti zložil v septembri 1836 Peter Chanel s devätnástimi spoločníkmi rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti do rúk zakladateľa a zároveň prvého generálneho predstaveného maristov J. C. Colina. 24. decembra toho istého roku sa Peter nalodil so skupinou maristických misionárov v prístave Le Havre na ďalekú cestu do južnej Oceánie. Plávali okolo Južnej Ameriky. Po viacerých zastávkach a po viacerých zmenách pôvodného plánu určil vedúci výpravy Petrovi za pôsobisko ostrov Futuna v súostroví Západnej Samoy. Peter tam pristál 12. novembra 1837 i s jedným rehoľným bratom.

Ostrov Futuna nebol veľký, ale obyvateľstvo bolo rozdelené na dva navzájom nepriateľské kmene, čo veľmi sťažovalo misionárom prácu i život. Už tri mesiace po príchode zažili domorodú vojnu, ktorá sa častejšie opakovala. Okrem toho sa museli francúzski maristi boriť s ťažkosťami neznámej reči, kultúry a podnebia.

Peter Chanel sa nedal znechutiť mnohorakými ťažkosťami. Hneď od počiatku sa usiloval priblížiť domorodcom evanjelium príkladom svojho života a obetavou službou. Pritom sa usilovne učil ich zvláštnu reč, aby im mohol čo najskôr ohlasovať evanjeliové posolstvo aj slovami. No napriek veľkej osobnej svätosti a obetavostí dosiahol iba malé úspechy. Úspešnejší bol jeho rehoľný spolubrat Bataillon, ktorý pôsobil na susednom ostrove Wallise.

Po čase sa však predsa len začali objavovať plody Petrovej misionárskej činnosti. Niektorí mladí domorodci sa začali vážne zaujímať o kresťanstvo. To pobúrilo starších, ktorí sa nežičlivo pozerali na prácu misionárov. Keď sa stal Petrovým žiakom aj syn jedného kmeňového náčelníka, náčelníkova rodina sa rozhodla horlivého misionára zabiť. Vhodná príležitosť sa naskytla 28. apríla 1841, keď rehoľný brat, ktorý pomáhal Petrovi, odišiel na inú časť ostrova. Vtedy prepadli misionára, kyjakmi ho zrazili na zem a náčelník mu sekerou rozťal hlavu. Peter Chanel mal vtedy necelých 38 rokov.

Krv tohto prvého mučeníka Oceánie zúrodnila tvrdé misijné pole. Krátko po jeho smrti celý ostrov Futuna aj so susedným Vallisom prijali kresťanstvo. Obidva ostrovy sa stali vzorným kresťanským spoločenstvom, ktoré napriek malému počtu obyvateľov (niečo vyše 9000 r. 1977) bolo povýšené na samostatné biskupstvo. Od roku 1972 ho vedie domorodý biskup.

Pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1889 maristického misionára a mučeníka Petra Chanela za blahoslaveného. V júni 1954 ho pápež Pius XII. vyhlásil za svätého a súčasne i za patróna Oceánie.