Svätý Pius V. žil vo veľmi ťažkom a zložitom období. Západné kresťanstvo vtedy prežívalo najväčšiu drámu svojich dejín. Vnútorne ho trhala protestantská reformácia tak, že celé krajiny odpadli od Cirkvi: zvonku ho gniavili tureckí obyvatelia, ktorí sa nezadržateľne tlačili do strednej Európy.

Sv. Pius V. sa pôvodne volal Michele (Michal) Ghislieri. Narodil sa 17. januára 1504 v mestečku Bosco pri Alessandrii v severozápadnom Taliansku. Michal už od malička túžil po väčšom vzdelaní, ale chudobní rodičia mu ho nemohli dožičiť. Až keď mal 14 rokov, mohol s pomocou istého dobrého známeho nastúpiť do dominikánskej školy vo Voghere. Tam si obľúbil nielen knihy, ale aj rehoľné povolanie svojich učiteľov.

Ako 16-ročný požiadal o prijatie do dominikánskej rehole. Predstavení mu vyhoveli. Michal nazývaný v reholi Michele Alessandrino, si vykonal noviciát a kňazské štúdiá v dominikánskych kláštoroch vo Figevane, Bologni a Janove. V Janove bol aj vysvätený za kňaza roku 1528. Krátko potom dokončil štúdium teológie a dosiahol titul lektora. Ako lektor vyučoval 16 rokov teológiu, pričom bol viac ráz aj predstaveným kláštora.

Od roku 1542 sa začala nepríjemná etapa Michalovho života a jeho cirkevnej služby: stal sa členom inkvizície. Inkvizícia bola zvláštna cirkevná súdna ustanovizeň na zisťovanie a potláčanie bludárstva. V honbe za bludármi zachádzala inkvizícia niekedy priveľmi ďaleko, takže sa zle zapísala do dejín. Zlé meno získala najmä v tých krajinách (napr. v Španielsku), kde ju panovníci zneužívali na politické ciele.

Dominikánsky lektor teológie Michele Alessandrino bol najprv vymenovaný za pomocného inkvizítora v Pavii, roku 1546 sa stal inkvizítorom v diecéze Como, roku 1557 generálnym komisárom rímskej inkvizície a roku 1558 hlavným inkvizítorom. Medzitým ho pápež vymenoval za biskupa (1556) a za kardinála (1557).

Michele Ghislieri-Alessandrino bol nekompromisným odporcom bludárstva, no pritom rešpektoval pravdu a spravodlivosť. Preto sa usiloval pri inkvizičných procesoch postupovať nezaujato a ohľaduplne. To sa však niektorým nepáčilo. Ba aj sám pápež Pavol IV. sa pozeral na hlavného inkvizítora podozrievavo a niekoľko ráz proti nemu ostro vystúpil.

Nástupca Pavla IV., pápež Pius IV. (1559-1565), potvrdil síce kardinála Ghislieriho-Alessandrina vo funkcii hlavného inkvizítora, ale obmedzil jeho právomoc. Roku 1560 ho ustanovil za diecézneho biskupa v Mondoví v severozápadnom Taliansku. Pritom mu však ponechal aj úrad hlavného inkvizítora. Kardinál navštívil svoju diecézu v lete 1561 a vykonal v nej pastoračnú vizitáciu. Usiloval sa odstrániť zistené nedostatky, a pri tom narazil na neporozumenie piemontských vladárov.

Po návrate do Ríma kardinál Alessandrino pokračoval vo svojom úrade pri pápežskej kúrii, ale pre niektoré kritické náhľady na cirkevnú politiku upadol do pápežovej nemilosti. Preto sa chcel roku 1564 vrátiť do svojej diecézy, v čom mu zabránila ťažká choroba.

9. decembra 1565 zomrel pápež Pius IV. Po niekoľkých dňoch bezvýslednej voľby na podnet kardinála Karola Boromejského zvolili kardináli 7. januára 1556 za pápeža kardinála Ghislieriho-Alessandrina. Nový pápež z úcty k svojmu predchodcovi prijal meno Pius V.

Predchodcovia Pia V. neboli zlí pápeži. Mali svoje chyby, ale celkove v popredí ich záujmu bolo dobro Cirkvi a veriacich. No v osobe Pia V. nastúpil na Petrov stolec horlivý kňaz, rehoľník a askéta, ktorý takým ostal aj v hodnosti najvyššieho pastiera Cirkvi. Jeho prvoradým cieľom bolo uviesť do života reformné dekréty Tridentského koncilu, ktorý sa skončil roku 1563.

Koncil okrem iného zveril pápežovi reformu rímskej kúrie. Pius V. začal od svojej osoby. Viedol prísny rehoľnícky život a nepripustil nijaké rodinkárstvo (nepotizmus), ktoré zaťažovalo väčšinu jeho predchodcov a spôsobilo veľa zlého. Pápež žiadal i kardinálov, aby zreformovali seba samých a svojich spolupracovníkov. Tých, čo neboli potrební v Ríme, poslal do ich diecéz. Pri vymenovaní nových kardinálov nepripustil nijaký zásah zvonka; pri ich voľbe zavážili iba ich schopnosti. Neľahká úloha ho čakala pri reformovaní ústredných cirkevných úradov, kde sa zahniezdilo veľa neporiadkov. Pápež vydal osobitné dekréty, ktorými sa reorganizovali v novom duchu hlavné cirkevné ustanovizne.

Pius V. sa súčasne s reformou pápežskej kúrie dal aj do obnovy rímskej diecézy. Sčasti osobne, sčasti pomocou svojich delegátov vykonal pastoračnú vizitáciu rímskeho biskupstva. Usiloval sa oživiť farskú službu, vyučovanie katechizmu, duchovnú starostlivosť o chorých, dobročinné ústavy, výchovu duchovenstva. . . Viaceré reformy sa začali uskutočňovať už za jeho predchodcov pomocou nových rehoľných spoločností (barnabiti, jezuiti, oratórium sv. Filipa Neri), no on sa ich usiloval presadiť vo všetkých vrstvách a na všetkých miestach svojej diecézy. To isté žiadal aj od biskupov a kňazov mimo Ríma. Biskupi sa mali zdržiavať vo svojich diecézach, mali vykonávať pastoračné vizitácie a pravidelné synody, mali sa starať o výchovu duchovenstva. Kňazi a rehoľníci mali svietiť veriacim príkladom nezištnej služby a života zasväteného Bohu.

Aby pomohol kňazom pri vyučovaní náboženstva, Pius V. dal roku 1566 vytlačiť Rímsky katechizmus a podporoval jeho preklady do iných rečí. Na vypracovanie čo najlepšieho prekladu Sv. písma ustanovil osobitnú biblickú komisiu. V záujme obnovenia a zjednotenia liturgie vydal roku 1568 breviár (liturgické modlitby kňazských hodiniek) a roku 1570 misál. Reforma Pia V. usmerňovala katolícku liturgiu po 400 rokoch až do 2. vatikánskeho koncilu.

Menej sympatická stránka jeho pontifikátu bolo prísne dodržiavanie inkvizičných nariadení z čias pápeža Pavla IV. Je síce pravda, že mnohí boli pri inkvizičných procesoch oslobodení (podarilo sa mu vyslobodiť z rúk španielskej inkvizície nevinne väzneného toledského arcibiskupa B. Carranzu), ale viacerí odsúdenci skončili na popravisku.

Azda menej možno zazlievať Piovi V. jeho chyby v medzinárodnej politike. Pius V. bol teológ, kňaz a rehoľník, bol dobrý duchovný pastier, no nebol politik. Okrem toho vtedajšia medzinárodná situácia bola taká zložitá a plná nečakaných zvratov, že aj mnohí politici z povolania strácali prehľad a uchyľovali sa k provizórnym riešeniam, ktoré neboli vždy šťastné.

Historici kritizujú zvlášť nekompromisný boj Pia V. proti štátnemu cirkevníctvu v krajinách, ktoré boli Cirkvi najvernejšie (Španielsko, Neapol-Sicília) a oficiálnu exkomunikáciu anglickej kráľovnej Alžbety. V jednom i druhom prípade postupoval pápež podľa zásad kánonického práva, ale danej situácii neprimerane, čím nechtiac poškodil Cirkev a v Anglicku sťažil postavenie Rímu verných veriacich. Pravda, nemožno vidieť chyby iba na pápežovej strane, lebo panovníci často nemali záujem o dorozumenie, ale nasilu presadzovali svoje záujmy pomocou mocenských prostriedkov, ktoré mali k dispozícii. Pia V. zvlášť roztrpčoval postoj francúzskych panovníkov, ktorí sa vyhlasovali za katolíckych, a pritom sa spájali s protestantmi a Turkami proti katolíckym krajinám.

Pomerne uspokojivé správy dostával pápež z Nemecka a Poľska. V Nemecku sa podarilo zastaviť postup protestantizmu a pre Cirkev sa zachránili niektoré dôležité oblasti (Porýnie, Bavorsko). V prospech Cirkvi sa vyvinula aj situácia v Poľsku, ktoré bolo na pokraji náboženského rozvratu. Dobré zvesti prichádzali i zo Strednej a Južnej Ameriky, kde sa Cirkev sľubne rozvíjala.

Cenný úspech dosiahol Pius V. v boji proti Turkom. Podarilo sa mu utvoriť protitureckú námornú ligu, ktorej členmi bolo Španielsko, Benátky a pápežský štát. Liga zhromaždila spoločné loďstvo, ktoré malo zastaviť turecké výboje v Stredozemnom mori. Po počiatočných neúspechoch dosiahlo loďstvo ligy 7. októbra 1571 vynikajúce víťazstvo pri gréckom prístave Lepante (Naupaktos). Tým bola zlomená námorná moc Turkov a vytvoril sa i jeden z predpokladov víťazstva na pevnine, ktoré prišlo o sto rokov neskôr.

Na začiatku roku 1572 sa prudko zhoršil zdravotný stav Pia V. Pápež chorľavel už viac rokov, ale tentoraz bolo vidieť, že sa nič nedá robiť. Napriek veľkým bolestiam sa pápež usiloval vykonávať aspoň niektoré funkcie. Na Veľkú noc 6. apríla ešte udelil Rimanom veľkonočné požehnanie a 21. apríla vykonal návštevu siedmich rímskych kostolov, 30. apríla už cítil blízku smrť. Dal sa obliecť do dominikánskeho rehoľného rúcha a prijal sviatosti zomierajúcich. Vo veľkej bolesti sa modlil: "Pane, zväčši moje bolesti, ale aj moju trpezlivosť!" Zomrel večer 1. mája 1572.

Pochovali ho najprv vo svätopeterskej bazilike. Pápež Sixtus V. dal roku 1588 preniesť jeho telesné pozostatky do rímskej baziliky Santa Maria Maggiore, kde dal predtým vybudovať v kaplnke Najsvätejšej sviatosti pekné mauzóleum. Pápež Klement X. vyhlásil roku 1672 Pia V. za blahoslaveného a Klement XI. roku 1712 za svätého.

Svätý Pius V. sa oprávnene zaraďuje medzi veľkých reformným pápežov novovekých dejín Cirkvi.