Svätý biskup Richard, o ktorom ideme hovoriť, pochádzal zo západného Anglicka, kde sa narodil okolo r. 1197 v mestečku Wych, dnešnom Droitwich v grófstve Worcester. Preto je v anglickej literatúre známy aj pod menom Richard of Wych.

Richard sa od detstva rád a usilovne učil. Avšak ťažko mohol myslieť na vyššie štúdiá. Jeho rodičia boli totiž chudobní zemania zaťažení dlhmi. Preto len čo chlapec odrástol, musel tvrdo pracovať na rodinnom majetku. Po niekoľkých rokoch sa s Richardovou pomocou hospodárska situácia rodiny citeľne zlepšila. Ďalšie zlepšenie sa dalo čakať od výhodného manželstva, ktoré ponúkali Richardovi.

Avšak on ponuku odmietol a rozhodol sa pokračovať v štúdiu, ktoré musel prerušiť v skorej mladosti. Odišiel do Oxfordu, kde sa venoval štúdiu filozofie pod vedením neskorších biskupov Róberta Grosseteste a Edmunda Richa. Tam dosiahol aj akademickú hodnosť "Magister artium", čo zodpovedá približne stredoeurópskemu doktorátu filozofie. No s tým sa neuspokojil. Z Oxfordu prešiel do Paríža a odtiaľ do severotalianskej Bologne, kde na tamojšej slávnej právnickej fakulte študoval niekoľko rokov právo.

Po skončení štúdia sa v r. 1235 vrátil do Oxfordu, kde ho bez meškania vymenovali za kancelára univerzity. Avšak v Oxforde neostal dlho. Jeho bývalý učiteľ Edmund Rich sa totiž v čase jeho zahraničného štúdia stal canterburským arcibiskupom. A keď sa dozvedel o Richardovom návrate do Anglicka, v r. 1237 ho požiadal, aby sa stal jeho spolupracovníkom ako kancelár canterburského arcibiskupstva. Richard súhlasil a po vybavení patričných formalít sa presťahoval z Oxfordu do Canterbury.

Richard nebol kňazom, ba ani len klerikom. Napriek tomu veľmi účinne pomáhal arcibiskupovi Edmundovi pri obnove duchovenstva a pri obrane cirkevných práv proti zásahom kráľa Henricha III. (vládol v r. 1216-1272). Svojho arcibiskupa sprevádzal aj na ceste do Ríma v r. 1240. Ale chorý arcibiskup stačil prísť iba do Francúzska. Tam v meste Soissy verný Richard pri ňom vytrval až do posledného dychu. Zomierajúci arcibiskup mu daroval svoj kalich. To pohlo Richarda k tomu, aby sa rozhodol pre kňazstvo. Dva roky študoval teológiu u dominikánov v Orleáne, kde v r. 1242 prijal kňazskú vysviacku. Vtedy mal už približne 45 rokov.

Po dosiahnutí kňazstva sa Richard vrátil do Anglicka. Napriek tomu, že mal za sebou veľké medzinárodné štúdiá a vysokú funkciu v cirkevnej službe, začal pracovať v pastorácii ako jednoduchý kňaz v kentskom kraji v juhovýchodnom Anglicku. Netrvalo však dlho a nový canterburský arcibiskup Bonifác Savojský si ho povolal za kancelára podobne ako jeho predchodca.

V roku 1244 bolo treba dosadiť nového biskupa na uprázdnený biskupský stolec v meste a diecéze Chichester v južnom Anglicku. Král Henrich mal svojho kandidáta, istého Richarda Passelewe, ktorý bol síce dobrým administratívnym úradníkom, ale slabým teológom a v sporoch panovníka s Cirkvou nadŕžal kráľovi. Cirkvi oddané duchovenstvo na čele s canterburským arcibiskupom postavilo ako kandidáta pre chichesterské biskupstvo arcibiskupského kancelára Richarda of Wych.

Obidve strany sa odvolali k pápežovi Inocentovi IV. Ten potvrdil voľbu kancelára Richarda a r. 1245 ho v Lyone vysvätil za biskupa. Urazený kráľ Henrich odpovedal konfiškáciou majetkov chichesterského biskupstva. Keď ta Richard prišiel, našiel všetko biskupské imanie - vrátane biskupského sídla - zhabané. Preto sa ubytoval u istého farára a peši obchádzal celé biskupstvo. Vo voľnom čase obrábal kus pôdy, aby sa takto obživil a nebol na ťarchu iným. V tom mu poslúžili poznatky a skúsenosti z mladosti, keď pracoval na rodičovskom majetku.

Takýto stav trval dva roky. Napokon pápežova hrozba exkomunikácie prinútila kráľa, aby vrátil biskupstvu zhabané majetky.

Biskup Richard mal veľké porozumenie pre ľudskú krehkosť, a preto bol veľmi uvážlivý v posudzovaní previnilcov. Na druhej strane zase bol pozorný voči chorým a starým a štedro podporoval tých, ktorí potrebovali pomoc. Jeho obetavá veľkodušnosť sa prejavila najmä v čase hladu v r. 1247.

Pozoruhodné boli jeho smernice, ktorými upravoval vo svojom biskupstve náboženský život a osobitne udeľovanie sviatostí. Sviatosti sa mali vysluhovať bezplatne. Sv. omša sa mala vždy slúžiť v dôstojných podmienkach. Duchovní mali zachovávať celibát, mali sa zdržiavať na svojom pôsobisku a mali nosiť kňazský oblek. Laickí veriaci sa mali pravidelne zúčastňovať na sv. omši v nedele a sviatky a mali vedieť naspamäť modlitby Otčenáš, Zdravas´ Mária a vyznanie viery.

Posledným Richardovým väčším podujatím bolo hlásanie križiackej výpravy na oslobodenie Svätej zeme. Bolo to po katastrofálnej porážke francúzskeho kráľa sv. Ľudovíta v r. 1250. Richard bol ďaleko od akýchkoľvek politických ambícií, ale pokladal za správne, aby Sv. zem bola v rukách kresťanov a aby bola slobodne prístupná pútnikom.

Počas tejto kampane Richard ťažko ochorel a napokon aj zomrel 3. apríla 1253. V tom čase bol v Doveri, kde chcel vybudovať kostol na počesť svojho bývalého učiteľa a arcibiskupa Edmunda Richa, ktorý bol vyhlásený za svätého (je známy aj pod menom sv. Edmund z Abingdomu).

Dlho sa neomeškalo ani Richardovo svätorečenie. Vykonal ho pápež Urban IV. v januári 1262, to znamená necelých deväť rokov po jeho smrti. V júni 1276 za účasti kráľa Eduarda I. preniesli ostatky svätého biskupa do chichesterskej katedrály, ktorej kráľ pri tejto príležitosti venoval bohaté dary.

Menej dôstojne sa voči svätému chichesterskému biskupovi zachoval neskorší kráľ Henrich VIIL, ktorý je neslávne známy tým, že vystriedal šesť žien a odtrhol anglickú cirkev od Ríma. Ten dal 20. nov. 1538 zničiť relikviár s ostatkami sv. Richarda.

Napriek tomu úcta sv. Richarda pretrváva tak medzi katolíkmi ako aj medzi anglikánmi. V r. 1933 mu jeho rodáci postavili v meste Droitwich sochu pri známom prameni, kde sa v jeho sviatok uctievala jeho pamiatka ešte dlho po zakázaní katolíckeho kultu.