Každý ľudský život má isté dramatické chvíle; jeden ich má menej, iný viac. Niektoré majú vnútorné, osobné príčiny, iné vznikajú vplyvom rozličných vonkajších okolností. Je samozrejmé, že živote svätých bolo zvyčajne takýchto dramatických situácií viac, lebo svätí preciťovali život hlbšie a museli zápasiť o vyššie ideály. No neraz mali na životnej dráme svätcov rozhodujúci podiel vonkajšie okolnosti, zvlášť keď sa týkali Cirkvi, v ktorej a pomocou ktorej svätí slúžili Bohu a ľuďom. Takýto bol prípad i svätého Vincenta Ferrera.

Sv. Vincent Ferrer žil v období, keď Cirkev trpela veľkými vnútornými zmätkami. Narodil sa pravdepodobne roku 1350 v španielskom meste Valencii. Rímski pápeži v tom období nesídlili v Ríme, ale vo francúzskom meste Avignone. Tento stav oslabil autoritu pápežstva a zapríčinil napätia, ktoré sa neskôr prejavili v pápežskom rozkole a v roztrieštení západného kresťanstva.

Keď mal Vincent 17 rokov, vstúpil do dominikánskej rehole. Po štúdiu filozofie a teológie bol asi roku 1374 vysvätený za kňaza. Istý čas vyučoval filozofiu v Barcelone. Roky 1376-78 venoval špeciálnemu štúdiu teológie v Toulouse, v južnom Francúzsku. Od roku 1385 vyučoval teológiu na katedrálnej škole vo Valencii.

Medzitým sa odohrali v Cirkvi vážne udalosti, ktoré hlboko zasiahli do Vincentovho života.

Na naliehanie významných cirkevných osobností a na žiadosť veriaceho ľudu, predovšetkým Rimanov, sa pápež Gregor XI. v januári 1377 vrátil z Avignonu do Ríma. Tým sa skončil 70-ročný pápežský exil. Kresťanský svet sa tomu veľmi tešil. No nie nadlho. Gregor XI. v marci 1378 zomrel. Voľba nového pápeža sa konala v búrlivom ovzduší. Rimania sa zhromažďovali a dožadovali sa "svojho" pápeža. Kardináli sa rozhodli zvoliť na pápežský stolec arcibiskupa Bartolomeja Prignana z Bari, ktorý bol prijateľný pre Rimanov, lebo bol Talian, a mohol vyhovovať i Francúzom, lebo istý čas bol v Avignone. Nový pápež prijal meno Urban VI. Rimania sa s touto voľbou uspokojili a novej hlavo Cirkvi poslali blahoželanie aj kardináli, ktorí ostali v Avignone a nezúčastnili sa na voľbe.

Zdalo sa, že bude konečne všetko v poriadku. Ale aby tak nebolo, o to sa pričinil vo veľkej miere sám novozvolený pápež. Hneď spočiatku si nerozumnosťou a tvrdosťou znepriatelil nielen neapolskú kráľovnú Janu, ale aj kardinálov, vrátane talianskych. Kardináli sa zišli 9. augusta v meste Anagni, kde vyhlásili, že pápežská voľba, ktorá sa uskutočnila pred štyrmi mesiacmi, bola vynútená, a preto neplatná. Keď sa kráľovná Jana a francúzsky kráľ Karol V. postavili na stranu kardinálov, títo vykonali novú voľbu, z ktorej vyšiel kardinál Róbert Ženevský ako protipápež s menom Klement VII. Tak sa začala veľká pápežská schizma, ktorá trvala 39 rokov.

V neprehľadnom víre udalostí bolo ťažké objektívne posúdiť situáciu. Preto nečudo, že sa kresťanská Európa rozdelila. Veľká časť Európy uznávala za pápeža Urbana VI. a jeho nástupcov. Francúzsko a jeho spojenci sa zas pridŕžali ako pápeža Klementa VII. Boli rozdelení aj významní a Cirkvi oddaní svätí. Tak sv. Katarína Sienská bránila zákonitosť Urbana VI., kým sv. Vincent Ferrer uznával za hlavu Cirkvi avignonského protipápeža.

Vincenta priviedli k tomuto omylu rozličné okolností, najmä postoj generálneho predstaveného dominikánskeho rádu, ďalej priateľstvo s aragónskym kardinálom Petrom de Luna a vplyv významného dominikána Mikuláša Eymericha, ktorý ako kaplán zomretého pápeža Gregora XI. bol svedkom voľby Urbana VI. a pokladal ju za neplatnú. Tragédia Vincentovho omylu spočívala predovšetkým v tom, že v úsilí poslúžiť Cirkvi sa celou váhou svojej osobnosti zasadil za avignonského protipápeža, a tým veľmi posilnil jeho prestíž.

Po smrti Klementa VII. sa v septembri 1394 stal jeho nástupcom Vincentov priaznivec kardinál de Luna. Dal si meno Benedikt XIII. Vincenta povolal do Avignonu, ustanovil ho za svojho kaplána a spovedníka a za apoštolského penitenciára. Ale Vincent sa v avignonskej kúrii necítil dobre a roku 1398 sa utiahol do avignonského dominikánskeho kláštora. Tam veľmi ťažko ochorel, takže spolubratia očakávali jeho skorú smrť. Vo zvláštnom videní 3. októbra 1398 ho sám Spasiteľ uzdravil a kázal mu ohlasovať evanjelium.

Vincent to oznámil Benediktovi XIII. a v novembri 1399 sa vydal na veľkú apoštolskú cestu. Ako putujúci kazateľ prešiel v rokoch 1399-1412 Francúzsko, Švajčiarsko, severné Taliansko a Španielsko. Vo všeobecnosti mal veľký úspech. Miestami ho sprevádzali tisíce veriacich, ktorí sa na znak pokánia verejne bičovali (flagelanti). Neraz spôsobili títo horlivci Vincentovi vážne starosti, ale on sa ich usiloval usmerňovať v duchu zdravej kresťanskej askézy.

Medzitým zosilnelo hnutie za odstránenie pápežského rozkolu. Mnohí významní cirkevní predstavitelia sa na jar 1409 zišli do talianskeho mesta Pisy. Na spôsob cirkevného snemu usporiadali zhromaždenie, ktoré malo odstrániť dovtedajšie dvojpápežstvo a malo zvoliť nového pápeža. Zhromaždenie síce zvolilo nového pápeža, ale starých sa nepodarilo odstrániť. A tak sa zmätok iba zväčšil.

Na Vincenta pôsobila táto situácia zdrvujúco. Podliehal predstave, že sa blíži koniec sveta. Keď cisár Žigmund zorganizoval roku 1414 usporiadanie cirkevného snemu v Kostnici, Vincent sa zasadil všetkými silami za to, aby sa jeho priateľ - avignonský protipápež Benedikt XIII. - vzdal a umožnil tak obnoviť v Cirkvi pokoj a poriadok. Keď Benedikt odmietal, Vincent pohol španielskeho krála Ferdinanda k tomu, aby prestal uznávať neústupčivého protipápeža a sám prečítal v perpignanskej katedrále vyhlásenie, podľa ktorého sú všetci oslobodení od poslušnosti Benediktovi XIII.

Vincent sa konečne dožil usporiadania cirkevných pomerov. Pisanský protipápež Ján XXIII. a rímsky pápež Gregor XII. sa vzdali svojej funkcie, pričom rímsky Gregor pred odstúpením schválil i konanie Kostnického snemu, ktorý sa tak stal plnoprávnym všeobecným cirkevným snemom. Na sneme roku 1417 zvolili nového pápeža Martina V., ktorého uznalo celé katolícke kresťanstvo.

Vincent sa priamo nezúčastnil na cirkevnom sneme, hoci ho niektorí vplyvní činitelia pozývali. So súhlasom a s rozličnými privilégiami nového pápeža sa napriek pokročilému veku vydal na novú kazateľskú cestu po Francúzsku. Skončil ju v Bretónsku, kde vysilený a ťažko chorý zomrel v meste Vannes 5. apríla 1419. Pochovali ho v tamojšej katedrále.

Necelých 40 rokov po smrti bol Vincent Ferrer vyhlásený za svätého. Cirkev si v ňom uctieva veľkého hlásateľa evanjelia a úprimného bojovníka za jednotu Cirkvi.