Sv. Vojtech patrí medzi významné osobnosti českých národných a cirkevných dejín. Keďže veľkú časť svojho pohnutého života strávil mimo rodnej Terajiny, viaceré národy strednej Európy ho uctievajú ako svojho svätého.

Sv. Vojtech pochádzal z popredného českého rodu Slavníkovcov, ktorý mal sídlo na hrade Libice vo východných Čechách. Narodil sa pravdepodobne roku 956. V neslovanských krajinách je známy pod menom Adalbert. Toto meno dostal pri birmovke, ktorú mu udelil magdebursky biskup Adalbert.

Prvé vzdelanie získal Vojtech na rodnom hrade Libici, kde mu bol učiteľom učený kňaz Radla. Roku 972, teda 16-ročný, odišiel na katedrálnu školu do Magdeburgu (v dnešnom Nemecku), kde úspešne skončil vyššie štúdiá. Roku 981 prešiel z Magdeburgu do Prahy. Tam prijal z rúk prvého pražského biskupa Dětmara kňazskú vysviacku.

Vojtech bol nadpriemerne vzdelaný, ale pritom aj hlboko duchovne a ľudsky cítiaci. Preto sa ho veľmi dotýkalo, keď videl, že život v Prahe a Čechách ďaleko zaostáva za kresťanským ideálom. Biskup Dětmar nebol zlý človek, ale mal rád prepych a bol priveľmi zhovievavý voči slabostiam, svojim i druhých. Túto biskupovu slabú stránku zneužívali najmä veľmoži krajiny, ktorí i po prijatí kresťanstva ostávali pri pohanskom spôsobe života. Rodová pýcha, ukrutnosť a nemravnosť ovládali ich život. Svojvôľou mocných trpeli slabí, ktorí žili v krikľavej hmotnej i duchovnej biede. Vojtech sa rozhodol, že urobí všetko, čo je v jeho možnostiach, aby zmenil nežiadúci stav k lepšiemu. Ako jednoduchý kňaz nemal možnosť hovoriť do duše mocným, no zato tým väčšmi sa venoval chudobným a slabým: pomáhal, tešil, poučoval.

Netrvalo dlho a Vojtech mal možnosť stretnúť sa aj s mocnými tohto sveta. Biskup Dětmar zomrel a jeho nástupcom sa stal vo februári 983 27-ročný Vojtech.

Vojtech sa pustil s mladistvým zápalom do náboženskej a sociálnej obnovy jemu zvereného biskupstva. Poučoval nevedomých, odstraňoval mravné neporiadky, pomáhal mierniť hmotnú biedu. S chudobnými sa delil aj o svoj každodenný pokrm. Sám viedol veľmi prísny život: veľa sa modlieval, často sa postil a trýznil svoje telo.

Šesť rokov sa neúnavne usiloval priviesť ku kresťanskejšiemu životu svojich veriacich, ale výsledky jeho práce boli skromné. Najväčšie ťažkosti mu robili práve veľmoži, ktorí neznášali jeho mravokárne pripomienky a poučovania: kde len mohli, znevažovali jeho osobu a prekážali pri uskutočňovaní jeho náboženských a sociálnych reforiem. V tom im pomáhali i niektorí duchovní, ba i sám český vladár Boleslav II., ktorému sa okrem iného nepáčilo Vojtechovo odmietanie násilia pri riešení medzirodových a medzinárodných sporov.

V takejto situácii Vojtech nepokladal za možné ďalej viesť pražské biskupstvo. Spolu s nevlastným bratom Radimom (Gaudenciom) sa odobral do Ríma, kde žiadal pápeža Jána XV. o oslobode-nie od ťarchy biskupského úradu. Pápež súhlasil a Vojtech s Radimom vstúpili roku 989 do rímskeho benediktínskeho kláštora sv. Bonifáca a Alexia na Aventíne. Tam žili ako jednoduchí benediktínski mnísi v modlitbe, práci a konali skutky pokánia.

Medzitým sa náboženská situácia v Prahe veľmi zhoršila. Na žiadosť mohučského arcibiskupa poslal pápež roku 992 Vojtecha do Prahy, aby sa znovu ujal osiroteného biskupstva. Český vladár a veľmoži sľúbili, že sa lepšie zachovajú voči svojmu biskupovi a že budú žiť kresťanskejšie. Vojtech sa teda vrátil. Významným činom jeho druhého pražského pobytu bolo založenie břevnovského benediktínskeho kláštora (roku993), ktorý sa stal známym pestovaním slovanskej liturgie.

Roku 994 sa napätie medzi šľachtou a Vojtechom znovu vyostrilo. Podľa niektorých životopisov napätá situácia vyvrcholila, keď do biskupovho kostola utiekla istá mladá šľachtičná, ktorú chceli zabiť pre cudzoložstvo. Žena údajne pochádzala z Vojtechovho príbuzenstva a bola nútená žiť viac rokov v nerovnom manželstve so starým surovým šľachticom, od ktorého nemohla čakať ani porozumenie, ani dieťa. Keď napokon hľadala východisko v nezákonnom pomere s cudzím mladším mužom, príbuzní starého veľmoža zabili jej milenca a hľadali aj ju. Žena sa chcela zachrániť v kostole. Prenasledovatelia ju tam našli a priamo v chráme ju zabili. Tým sa nielen dopustili vraždy, ale porušili aj právo azylu, ktoré poskytoval kostol, a znesvätili chrám krvavým násilím. Vojtech vyobcoval vrahov z Cirkvi, kým nebudú robiť primerané pokánie. Postihnutí veľmoži odpovedali na biskupovo gesto iba zvýšenou nenávisťou proti nemu a jeho rodu.

Vojtech v takejto situácii znovu odišiel z Prahy do Ríma, kde žil - ako predtým - v benediktínskom kláštore sv. Bonifáca a Alexia na Aventíne. V tom čase s ním nadviazal užšie priateľstvo mladý nemecký panovník Otto III., ktorý bol v máji 996 v Ríme korunovaný za cisára. Otto obdivoval Vojtechovu učenosť, úprimnú nábožnosť i prísny život a stal sa jeho trvalým ctiteľom.

V Ríme bol vtedy pápežom Gregor V., príbuzný cisára Otta. Ten rozkázal Vojtechovi znovu sa vrátiť do Prahy. Vojtech poslúchol. Súčasne si však vyžiadal dovolenie odísť hlásať evanjelium pohanom, ak ho Česi neprijmú.

Cestou do Čiech, alebo azda ešte predtým, cestou do Ríma, pôsobil sv. Vojtech kratší čas v Uhorsku, kde sa stretol s mladým synom uhorského panovníka Gejzu, neskorším uhorským kráľom - sv. Štefanom. Je možné, že Vojtech pri tejto príležitosti udelil následníkovi uhorského trónu sviatosť birmovania. Niektoré životopisy uvádzajú, že Vojtech Štefana pokrstil. Podľa historických prameňov sa to nezdá byť možné. Štefanov krst sa kladie do rokov 973-4, ked' Vojtech ešte študoval na katedrálnej škole v Magdeburgu. Štefana pravdepodobne pokrstil nejaký kňaz pasovského biskupa Pilgrima a dal mu meno podľa hlavného patróna pasovskej diecézy - sv. Štefana Prvomučeníka.

Pri treťom príchode do Čiech narazil Vojtech na nezmieriteľné nepriateľstvo. Už predtým, 28. septembra 995, nepriateľskí veľmoži vyvraždili na hrade Libici slavníkovský rod, z ktorého pochádzal Vojtech. Vrahovia mali mocného ochrancu priamo v osobe českého panovníka. Keď to Vojtech videl, uchýlil sa do Poľska, kde bol hosťom panovníka Boleslava Chrabrého. Boleslav poslal do Prahy posolstvo, v ktorom žiadal Čechov, aby prijali svojho biskupa. Česi odmietli

Vtedy sa Vojtech pobral do pohanských krajov severného Poľska, aby tam šíril evanjelium. Na území dnešného Gdaňska dosiahol pekné úspechy. Potom prešiel k susedným Prusom a tí ho 23. apríla 997 zabili. Svedkom jeho mučeníckej smrti bol spolu s ďalším sprievodom jeho nevlastný brat Radim-Gaudencius. Týchto Vojtechových spoločníkov Prusi iba stýrali a potom prinútili odísť.

Poľskému vladárovi Boleslavovi Chrabrému sa podarilo získať Vojtechovo telo, ktoré pochoval v Hnezdne. Tam, pri Vojtechovom hrobe, založil roku 1000 pápež Silvester II. arcibiskupské sídlo, ktorému podliehali biskupstvá v Kolobrzegu, Vratislavi a Krakove. Stalo sa tak na Boleslavovu žiadosť a pod patronátom cisára Ottu III. Prvým hnezdnianskym arcibiskupom sa stal Vojtechov nevlastný brat a verný spoločník Radim-Gaudencius. Roku 1000 putoval k Vojtechovmu hrobu jeho veľký ctiteľ cisár Otto III. Pri tejto príležitosti si vyžiadal časť Vojtechových telesných pozostatkov. Relikviu venoval novému kostolu, ktorý dal postaviť na počesť sv. Vojtecha a Pavlína na tiberskom ostrove v Ríme. Kostol je teraz známy pod menom sv. Bartolomeja apoštola a dodnes sa v ňom zachoval pôvodný kamenný reliéf (na studni), ktorý zobrazuje cisára Otta III. a sv. Vojtecha.

Mnohí si uctievali sv. Vojtecha už za života. Tým väčšmi vzrástla jeho úcta po smrti. Už dva roky po mučeníckej smrti vyhlásil pápež Silvester II. pražského biskupa Vojtecha za svätého. K úcte v Poľsku, Nemecku a Ríme sa napokon pridali aj Čechy, ktoré za života pripravili svojmu rodákovi toľko príkoria a bolestí. Svojským spôsobom prejavil túto úctu český panovník Břetislav, ktorý pri vojenskej výprave proti Poľsku roku 1039 ukoristil telesné pozostatky sv. Vojtecha a preniesol ich do Prahy.

Sv. Vojtecha uctievali aj v Uhorsku, a to v súvislosti s jeho misionárskou návštevou, pri ktorej pravdepodobne pobirmoval sv. Štefana. Táto úcta sa prejavila i na Slovensku. Meno sv. Vojtecha nesie najvýznamnejší slovenský náboženský spolok, Spolok sv. Vojtecha, ktorý bol založený roku 1870 a od tých čias veľa vykonal pre slovenskú náboženskú i nenáboženskú kultúru.