Svätec, ktorého si pripomíname, pochádzal z nábožnej rodiny starej neapolskej šľachty. Otec sa nemohol veľmi venovať rodine, lebo bol vyšším námorným dôstojníkom, ale matka sa usilovala s nevšednou starostlivosťou vštepiť svojim ôsmim deťom (4 chlapcom a 4 dievčatám) základy viery a náboženského života. Preto neprekvapuje, že dvaja Alfonzovi bratia a dve sestry si zvolili duchovné povolanie.

Alfonz bol najstarší z detí a narodil sa 27. septembra 1696 v Marianelle pri Neapole. Ako prvorodený mal byť dedičom otcovského majetku a podľa možností aj otcovho povolania. Otec nechcel, aby bol Alfonz námorníkom a dôstojníkom, ale aby vyštudoval právo a stal sa advokátom prípadne nejakým vyšším úradníkom.

Alfonz bol mimoriadne nadaný. Preto sa už v 12-tich rokoch – o 4 roky skôr ako pri normálnom postupe – dal zapísať na štúdium práva na neapolskej univerzite. Nechodil však pravidelne na prednášky, ale študoval s pomocou rôznych učiteľov doma. Takto sa mohol učiť oveľa viac, ako by mu bolo možné pri navštevovaní riadneho univerzitného kurzu. Okrem občianskeho a cirkevného práva sa pod vedením vyberaných profesorov učil filozofiu ako aj latinskú a taliansku literatúru. Napriek tomu, že študoval súkromne, zápis na univerzite mu umožnil skladať riadne úradné skúšky z občianskeho a cirkevného práva. Takto dosiahol doktorát obidvoch práv vo veku 16 a pol roka 21. januára 1713.

Po dvojročnom zácviku si mladý právnik otvoril vlastnú kanceláriu a stal sa vyhľadávaným advokátom. No roku 1723 utrpel v jednom významnom súdnom procese neúspech. To ním tak otriaslo, že sa rozhodol opustiť právnickú dráhu. Dal sa na štúdium teológie a v decembri 1726, vo veku 30 rokov, prijal kňazskú vysviacku.

Ako kňaz neapolského arcibiskupstva sa Alfonz zapojil do práce diecézneho kňazského združenia „Apoštolských misií“ a čoskoro sa z neho stal horlivý ľudový misionár. Zvlášť sa venoval tzv. „lazarónom“, t.j. hmotne a mravne opusteným ľuďom, ktorých privádzal k morálnemu spoločenskému a náboženskému životu.

Na podnet a pod vedením castellamarského biskupa Tomáša Falcoju sa Alfonz stal roku 1731 spoluzakladateľom ženskej kontemplatívnej rehole Sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristiek). Ale jeho hlavné životné dielo vzniklo o rok neskôr, 9. novembra 1732. Vtedy spolu s prvými spoločníkmi založil mužskú „Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa“, známu u nás pod menom redemptoristi. Cieľom tejto rehoľnej spoločnosti boli ľudové misie, najmä vo vidieckych farnostiach, ďalej duchovné cvičenia a podľa potreby aj iné apoštolské práce. Sám Alfonz dal svojim prvým spoločníkom príklad, ako treba uskutočňovať tento cieľ. Napriek tomu, že mal starosti s vedením, rozširovaním a upevňovaním novej rehole, chodil so svojimi druhmi po vidieckych farnostiach neapolského kraja, kázal pokánie a privádzal ľudí k statočnému kresťanskému životu. Boh požehnával jeho obetavú službu a Alfonz neraz pocítil priam zázračné pôsobenie Božej milosti v dušiach kajúcnikov.

Roku 1762 pápež Klement XIII. vymenoval Alfonza za biskupa za horskej chudobnej diecézy Sant´Agata dei Goti. Zakladateľ redemptoristov ju spravoval 13 rokov s príkladnou pastierskou horlivosťou. Bol v prvom rade otcom chudobných a opustených. No usiloval sa všetkých diecézanov, tak kňazov, ako aj veriacich, privádzať k úprimnej náboženskej obnove.

Hoci sa Alfonz dožil vysokého veku, nebol bez vážnych zdravotných ťažkostí. Roku 1768 ho postihla silná artritída chrbtice, ktorá mu spôsobila také pokrivenie šije, že mu sklonená hlava tlačila na prsia a zapríčiňovala stále sa obnovujúcu ranu. Napriek tomu viedol Alfonz ešte 7 rokov biskupstvo. Napokon sa roku 1775 so súhlasom pápeža Pia VI. utiahol do domu svojej rehole v Pagani pri Salerme, kde strávil posledné roky života.

Boli to ťažké roky. K spomenutej artritíde sa pridalo citeľné slabnutie zraku. Okrem toho protirehoľnícky naladení mocipáni v Neapole sa usilovali obmedziť práva a pôsobenie redemptoristov. Roku 1780 sa im intrigami podarilo priviesť staručkého Alfonza k podpisu zmenených rehoľných stanov, čo poškodzovalo tak redemptoristov, ako aj všeobecné cirkevné záujmy. Išlo prakticky o podvod zo strany úradov, lebo zneužili Alfonzovu slepotu, aby od neho získali podpis na dokumente, ktorý si nemohol čítaním dôkladne overiť. Pápež reagoval tak, že vylúčil štyri redemptoristické kláštory v Neapolsku z rehole. Znovuzjednotenie nastalo až po Alfonzovej smrti roku 1793.

Alfonz znášal toto ťažké navštívenie s poníženou odovzdanosťou do Božej vôle a v úplnej poddanosti pápežovmu rozhodnutiu. Na dovŕšenie všetkého ho prepadli v posledných mesiacoch života ťažké vnútorné boje a úzkosti. No napokon zomrel vyrovnaný a veľmi spokojne 1. augusta 1787 vo veku 91 rokov.

Proces jeho blahorečenia sa začal hneď po smrti a skončil sa vyhlásením za blahoslaveného roku 1815, po návrate pápeža Pia VII. z vyhnanstva. Pápež Gregor XVI. slávnostne vyhlásil Alfonza Máriu za svätého roku 1839. K cirkevným poctám tohto svätca pristúpil roku 1871 titul cirkevného učiteľa a roku 1950 vyhlásenie za patróna moralistov a spovedníkov.

Svätý Alfonz Mária de´Liguori si zaslúžil titul cirkevného učiteľa mnohými spismi, ktorými obohatil cirkevnú náuku a sprístupnil ju ľuďom svojich čias i ďalším pokoleniam. Osobitný význam mali morálne spisy. V nich sa stal obhajcom Božej lásky a Božieho milosrdenstva proti nadmernej prísnosti bludu jansenizmu. Jeho príručka morálky Theologia moralis dosiahla do roku 1933 82 vydaní. Okrem toho zostavil niekoľko príručiek pre spovedníkov a ľudových misionárov.

No sv. Alfonz sa pri písaní neobmedzoval iba na morálno-pastoračné pole. Viaceré diela venoval obrane a vysvetľovaniu vieroučných právd ako aj duchovnému životu, zvlášť modlitbe. Sv. Alfonz bol i veľký mariánsky ctiteľ. Dokazuje to nielen jeho prímenie Mária, ale aj viaceré spisy, z ktorých najznámejší Le glorie di Maria (Máriine vznešenosti) dosiahol desiatky vydaní v rozličných rečiach.

Rehoľné dielo sv. Alfonza Máriu de´Liguori sa po jeho smrti rozšírilo de celého sveta. V strednej Európe patril medzi jeho významných nasledovníkov sv. Klement Mária Hofbauer a v severnej Amerike sv. Ján Nep. Neumann. Rehoľní synovia sv. Alfonza pôsobili úspešne i na Slovensku, a to tak medzi rímskokatolíkmi, ako aj medzi gréckokatolíkmi východného Slovenska.