"Muž dvanásteho storočia!" Tak nazývajú niektorí historici sv. Bernarda z Clairvaux. Jednak preto, lebo na jeho osobe a počínaní sa výrazne odzrkadľujú problémy a spôsoby vtedajšej doby, jednak preto, lebo on svojou silnou osobnosťou ovplyvnil vývoj myslenia a udalostí v dobe, v ktorej žil. Stačí uviesť niektoré jeho činnosti: bol reformátorom mníšskeho života, chýrnym kazateľom, duchovným spisovateľom, vášnivým obrancom pravovernosti a cirekvnej jednoty, poradcom biskupov a pápežov.

Narodil sa pravdepodobne roku 1090, a to v obci Fonaines-lés-Dijon pri meste Dijone vo východnom Francúzsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ktorá mala 7 detí: 6 chlapcov a 1 dievča. Bernard sa narodil ako tretí a bol veľmi nadaný. Otec mu umožnil študovať na známej škole regulárnych kanonikov v St. Vorles.

Povahove bol Bernard dosť uzavretý a citlivý. Tým sa dá ľahšie vysvetliť osobitný citový vzťah medzi chlapcom a jeho matkou. Niektoré životopisy hovoria, že matka mala pred Bernardovým narodením prorocký sen o jeho budúcej veľkosti, čo tiež mohlo vplývať na to, že treťorodený syn sa stal jej miláčikom. Tým väčšmi pociťoval citlivý mládenec predčasnú stratu matky, ktorá zomrela v septembri 1107. Bernard upadol do bolestnej krízy, ktorá ho však nezlomila, ale pomohla mu citovo dozrieť a upresniť si životné ideály. V tom období sa v ňom prehĺbila i láska k Panne Márii, ktorá mu v istom zmysle nahradila pozemskú matku.

Po štyroch rokoch od smrti matky sa Bernard rozhodol opustiť svet. Priťahoval ho mníšsky ideál sv. Benedikta, ale v prísnejšej podobe, akú vtedy predstavovali cisterciáni. Najprv sa však utiahol na otcovský majetok v Chatillon, kam ho po krátkom čase nasledovali štyria (podľa niektorých životopisov všetci piati) bratia a 30 šľachtických mladíkov. Roku 1112 Bernard s nimi odišiel do Citeaux, kde všetci vstúpili do materského kláštora cisterciánskej rehole. Neskôr vstúpil do kláštora v Citeaux i Bernardov otec a zomrel tam roku 1119.

Už pri voľbe povolania a pri vstupe do kláštora sa prejavila sila Bernardovej osobnosti, ktorá vplývala na iných počas celého jeho života. V reholi sa mladý mních hneď od počiatku vyznačoval cnostným životom a príkladnou mníšskou disciplínou. Preto ho už po troch rokoch, roku 1115, zvolili za opáta novej rehoľnej komunity, ktorá sa mala založiť na území grófa z Troyes. Bernanrd a dvanásti spoločníci zvolili za miesto nového kláštora tiché, ale jasné údolie, po latinsky "Clara Vallis", z čoho vzniklo francúzske pomenovanie Clairvaux. 25-ročný Bernard prijal opátske svätenie a pravdepodobne i kňazskú vysviacku z rúk učeného biskupa Guillauma de Champeaux, s ktorým ostal v úzkom priateľstve po celý život.

Pod Bernardovým vedením sa rehoľné spoločenstvo v Clairvaux stalo vzorom mníšskeho života a priťahovalo veľkodušných mladíkov, ktorí túžili po živote evanjeliovej dokonalosti. Nových povolaní bolo toľko, že už o tri roky musel Bernard rozdeliť komunitu a založiť prvý filiálny kláštor. A neostalo iba ri ňom. Do konca svojho života založil 68 takýchto nových kláštorov.

Bernardova činnosť sa však neobmedzovala iba na mníšsky život a zakladanie kláštorov. Viac ráz zasahoval do udalostí, ktoré sa odohrávali i ďaleko od Clairvaux.

Jednou takouto udalosťou bol pápežský rozkol, ktorý vznikol v Ríme roku 1130. Po smrti pápeža Honoria II. sa voliči novej hlavy Cirkvi rozdelili na dve skupiny a každá si zvolila svojho kandidáta. Vznikla tak pápežská dvojica: Inocent II. a Anklét II. Bernard sa jednoznačne postavil za Inocenta, ktorého uznával za legitimného pápeža i zakladateľ premonštrátov sv. Norbert a iné významné cirkevné osobnosti. Opát z Clairvaux si uvedomoval veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z rozkolu. Preto použil všetok svoj osobný vplyv a výrečnosť na to, aby dosiahol všeobecné uznanie Inocenta II. S tým cieľom cestoval po Francúzsku, ba šiel i do Anglicka, dva razy do Itálie, do Nemecka a k sicílskemu kráľovi Ruggerovi. Jeho kampaň bola úspešná. Podarilo sa mu získať pre Inocenta panovníkov i vyššie duchovenstvo. Hoci v Ríme rozkol pokračoval, predsa sa podarilo zamedziť jeho škodlivému vplyvu na Cirkev. ozkol sa celkom skončil až na Anaklétovho nástupcu Viktora , ktorý sa po zvolení (r. 1138) zriekol nároku na pápežstvo, a tým odstránil poslednú prekážku pre úplnéa všeobecné uznanie Inocenta II.

Po úspešnom odstránení pápežskej schizmy sa Bernard dlho netešil kláštornému tichu. Roku 1140 sa zúčastnil na vieroučnom spore so známym teológom Petrom Abélardom a mal rozhodujúci vplyv na odsúdenie niektorých jeho pochybných náhľadov.

V rokoch 1144-1145 znova vystupoval na obranu pápežov, a to proti búriacim sa Rimanom. Kým radikálni reformátori, ako bol mních Arnold z Brescie, v mene evanjeliovej chudoby podnecovali náladových Rimanov proti cirkevnej hierarchii, chudobný mních Bernard ich zasa v mene evanjelia pobádal k poslušnosti najvyšším cirkevným predstaviteľom.

Roku 1145 sa stal pápežom Bernardov žiak, cisterciánsky mníchBernard z Pisy, ktorý prijal meno Eugen III. Za jeho pontifikátu mal Bernard najsilnejší vplyv na život Cirkvi. Niektorí historici hovoria v tejto súvislosti o tzv. "bernardovskom období Cirkvi", ktoré sa vzťahuje na pontifikáty Inocenta II., Celestína II., Lúcia II. a Eugena III. Boli to roky 1130-1153. Okrem osobných rád a listov Bernard venoval pápežovi Eugenovi 5-dielny spis De consideratione libri quinque ad Eugenium III., v ktorom rozoberá pápežove povinnosti a predkladá mu zásady hlbokého duchovného života.

Keď nastupoval Eugen na pápežský stolec, z Blízkeho východu prichádzali zlé správy. Moslimské vojská dobyli sýrske mesto Edessu a ohrozovali Svätú zem, ktorú oslobodili kresťanské vojská spod moslimskej nadvlády v prvej križiackej výprave. Pápež sa rozhodolzorganizovať druhú križiacku výpravu. Jej ohlasovanie zveril vplyvnému a výrečnému opátovi z Clairvaux. Bernardovi sa podarilo získať Francúzov i Nemcov. No veľmi ho zronilo, keď sa napokon sľubná výprava skončila neúspešne.

Roku 1148 sa Bernard zúčastnil na Remešskej synode, kde energicky bránil tradičnú cirkevnú náuku i Najsvätejšej Trojici proti niektorým náhľadom poitierskeho biskupa Gilberta. Synoda však v tomto prípade neodsúdila Bernardovho protivníka.

Tu treba poznamenať, že Bernard nebol teológ v klasickom zmysle slova. Zvlášť cudzia mu bola dialektika, ktorá sa rozvíjala v jeho období a stala sa neoddeliteľnou súčasťou scholastickej teológie. Preto pri teologických dišputách Bernardovou silnou stránkou nebolo logické dôvodenie, ale úprimný zápal a výrečnosť, s ktorými obhajoval tradičnú cirkevnú náuku.

No Bernard iba zriedka zasahoval do teologických dišpút. Viac sa dotýkal teologických otázok iba nepriamo, vo svojich početných spisoch, kázňach a listoch. Hlavným poľom jeho záujmu bola mníšska dokonalosť a duchovný život. Tento duchovný život - od najjednoduchšej askézy až po mystické zážitky - praktizoval on sám a odporúčal ho aj iným. Otázkam duchovného života venoval aj väčšinu svojich písomných diel. Sem patrí sčasti dogmatický spis O milosti a slobodnom rozhodovaní, ďalej O stupňoch poníženosti a pýchy, O láske k Bohu, Chvála nového vojska (venovaná rytierskemu rádu templárov) a 86 kázní na slová biblickej Veľpiesne. Najmä tieto posledné patria medzi najcennejšie diela kresťanskej mystickej literatúry. Otázkami kresťanskej dokonalosti a duchovného života sa zaoberal aj vo väčšine svojich početných kázní, z ktorých mnohé venoval osobe a výsadám Panny Márie. Preto ho nazývali i mariánskym učiteľom.

Bernardovi viac ráz ponúkali biskupskú hodnosť a vedenie významných diecéz, ako boli Miláno alebo Janov, ale on vždy odmietol. Chcel byť až do konca života mníchom. A tak ako mních aj zomrel predpoludním 20. augusta 1153.

Pochovali ho v Clairvaux, kde bol 38 rokov opátom. Za svätého ho vyhlásil pápež Alexander II v januári 1174. Pápež Pius VIII. mu roku 1830 priznal titul cirkevného učiteľa. No už od 13., ale zvlášť od 15. storočia sa používal pre sv. Bernarda z Clairvaux čestný názov "Doctor mellifluus" (doslovne - Medom oplývajúci učiteľ), ktorý sa zachoval až po naše čase.