Kristova Cirkev má božský pôvod a živí ju Boží Duch. No vo svojej viditeľnej podobe sa skladá z krehkých ľudí, či sú to jednoduchí veriaci, alebo členovia cirkevnej hierarchie. Slabosti týchto krehkých ľudí zapríčiňujú, že Cirkev v tomto pozemskom putovaní nikdy nie je dokonalá, ba niekedy možno hovoriť priamo o jej úpadku. Ale Božia prozreteľnosť ju sprevádza aj v takýchto slabých chvíľach a posiela jej ľudí, prípadne celé ustanovizne, ktoré sú účinnými nástrojmi Božej milosti tak pre vnútornú obnovu Cirkvi, ako aj pre jej vonkajší rast. V 13. storočí boli takýmito Božími nástrojmi dvaja zakladatelia tzv. žobravých reholí: sv. František Assiský, ktorého sviatok si Cirkev pripomína 4. októbra, a sv. Dominik, ktorého liturgická spomienka pripadá na 8. augusta.

Svätý Dominik pochádzal zo Starej Kastílie, z burgiskej provincie (terajšie severné Španielsko). Narodil sa v dedinke Caleruega niekedy okolo roku 1175. Vyrástol v hlboko nábožnej rodine, z ktorej sa jeho matka Jana a brat Mamés uctievajú ako blahoslavení. Istý čas vychovával Dominika jeho strýko arcikňaz, ktorý mu poskytol aj základné vzdelanie. V ďalších štúdiách pokračoval Dominik na vtedy slávnej škole v Palencii, kde vyštudoval filozofiu a teológiu. Už vtedy sa u neho prejavovala láska k evanjeliovej chudobe a veľký súcit s núdznymi, ktorým sa usiloval pomôcť, ako mohol. Keď raz vyčerpal už všetky svoje prostriedky, predal, čo mal najcennejšie – knihy, aby mohol podporiť chudobných.

Po skončení teológie sa Dominik stal členom katedrálnej kapituly v Osme. V kapitule vládlo dobré cirkevné ovzdušie a duch modlitby, čo veľmi priaznivo vplývalo na Dominikovo duchovné dozrievanie. Starší členovia kapituly si vážili mladého súceho kanonika, takže ho roku 1201 zvolili za podpriora.

Dominika si cenil aj jeho biskup Diego D´Azebes. Preto ho v roku 1203 vzal so sebou na cestu do severnej Európy, odkiaľ mal po patričnom rokovaní priviesť nevestu pre syna kastílskeho kráľa Alfonza VIII. Poslanie sa neskončilo úspešne, lebo nádejná snúbenica náhle zomrela. Ale biskup s Dominikom získali na tejto ceste cenné poznatky, ktoré rozhodujúco ovplyvnili ich ďalší život. V južnom Francúzsku spoznali albigénskych a valdénskych bludárov, kým v severnom Nemecku zasa počuli o divých Kumánoch (ázijský národ, ktorého časť pred Tatármi ustúpila do strednej Európy), ktorí ako spojenci českého kráľa Přemysla Otakara roku 1203 spustošili Durínsko. Po návrate zo severu išiel biskup s Dominikom do Ríma, kde obaja žiadali pápeža Inocenta III. O dovolenie, aby mohli ako misionári privádzať Kumánov ku kresťanskej viere. Pápež nesúhlasil.

Biskup Diego s Dominikom sa vracali do Španielskacez bludárske južné Francúzsko. Tam sa v meste Montpellier stretli s cisterciánskymi mníchmi, ktorých pápež poveril misionárskou prácou medzi bludármi. Keďže ich kázanie nemalo nijaký úspech, chceli opustiť toto tvrdé misijné pole. Biskup s Dominikom sa vážne zamysleli nad príčinami neúspechu. Vieroučne sa dalo dokázať, že sa mýlia tak valdénci, ktorí neuznávali cirkevnú hierarchiu, ako aj albigénci, ktorí pokladali hmotný a zmyslový svet za čosi zlé. Lenže ľudia nepozerali len na vieroučné články, ale aj, ba predovšetkým na život kazateľov.

A v tomto smere katolícki hlásatelia evanjelia zaostávali za bludármi. Bludárski kazatelia vo všeobecnosti pestovali evanjeliovú jednoduchosť, ba jadro albigénskej sekty, tzv. „dokonalí“, žili podľa veľmi prísnych mravných zásad, čo vzbudzovalo medzi ľuďmi úctu. Oproti tomu mnohí katolícki duchovní nerobili česť evanjeliu, ktoré hlásali. Často toto evanjelium ani dobre nepoznali a ešte menej podľa neho žili. Jediné riešenie v takejto situácii bolo – neprestať hlásať pravovernú náuku, ale popri hlásaní sa usilovať podľa nej aj dôsledne žiť. Citlivým miestom bola zvlášť evanjeliom odporúčaná jednoduchosť a chudoba. V pohodlnom živote a prepychu katolíckych kazateľov ľud videl krikľavé protirečenie evanjeliu a pokrytectvo, ktoré kedysi ostro odsudzoval i Ježiš Kristus.

Preto biskup Diego a Dominik povzbudzovali pápežských kazateľov, aby len pokračovali v kázaní, ale aby sa pritom riadili príkladom Ježiša Krista a apoštolov: aby ako oni v chudobe a jednoduchosti putovali z miesta na miesto a tak ohlasovali Kristovu blahozvesť. Cisterciáni súhlasili s podmienkou, že im sám biskup dá príklad. Biskup Diego s Dominikom pristali na túto podmienku. Poslali celú kráľovskú delegáciu, ktorú viedli, do Kastílie a začali život chudobných kazateľov. Chodili iba peši, kázali, dišputovali s bludármi a posilňovali katolíkov vo viere. To isté začali robiť aj pápežskí kazatelia a čoskoro sa začali ukazovať dobré výsledky. Na ich základe pápež Inocent III. Schválil v novembri 1206 túto formu apoštolátu.

Približne v tom istom čase založil Dominik v Prouille pri Toulouse ženský kláštor, ktorý mal dopĺňať pôsobenie kazateľov. Rehoľníčky mali dávať príklad evanjeliovej dokonalosti a zároveň mali modlitbou a obetami podporovať prácu misionárov. Tento kláštor sa stal základom ženskej vetvy rehole kazateľov, ktorá vznikla neskôr.

Koncom roku 1207 biskup Diego odišiel do svojej diecézy, aby získal hmotnú podporu pre začatú misiu, ale tam náhle zomrel. Dominik medzitým pokračoval v apoštolskej práci. Začiatkom roku 1208 albigénci zabili pápežského legáta Petra de Castelnau. Vtedy pápež vyhlásil križiacku vojnu proti nim a proti barónom, ktorí ich ochraňovali. To veľmi ohrozilo Dominikovu misiu. Ale on s dôverou v Božiu prozreteľnosť pokračoval aj v ťažkých podmienkach. Keď najväčšmi zúrila vojna, utiahol sa do kláštora v Prouille, odkiaľ podnikal apoštolské cesty do najbližšieho okolia.

Po skončení bojov, v ktorých nakoniec zvíťazili katolícke vojská, Dominik odišiel roku 1214 do Toulouse, aby tam uskutočnil plán, s ktorým sa zapodieval už dlhší čas. Uvedomil si totiž, že na trvalé upevnenie viery nestačí iba prechodné kázanie. Treba založiť pevné strediská, kde by sa pestoval život evanjeliovej dokonalosti a odkiaľ by sa zároveň šírila hlboká náboženská kultúra. Tak vznikla idea rehole kazateľov, v ktorej by sa spájala teologická učenosť s ideálom apoštolských mníchov. Kláštory nemali mať pevné príjmy, ale rehoľníci sa mali živiť almužnou. Preto nové spoločenstvo, podobne ako františkáni, vošlo do dejín Cirkvi pod názvom žobravá rehoľa. Zakladajúci členovia zložili prvé sľuby do Dominikových rúk v apríli 1215.

Toulouský biskup hneď dovolil Dominikovi a jeho druhom pôsobiť vo svojej diecéze. Ale keď zakladateľ žiadal o celocirkevné schválenie pápeža, ten v zmysle pripravovaného 4. lateránskeho koncilu chcel, aby si Dominik vybral stanovy niektorej už jestvujúcej rehole. Ten si vybral regulu sv. Augustína, ktorou sa riadili augustiáni a premonštráti, ale prispôsobil ju cieľom svojej rehoľnej spoločnosti. Rehoľu schválil v decembri 1216 pápež Honorius III. Nová rehoľa sa nazývala „Bratia kazatelia“ alebo rád kazateľov, po latinsky „Ordo praedicatorum“. Ľudovo sa však „bratia kazatelia“ nazývali podľa svojho zakladateľa dominikáni a pod týmto menom sú všeobecne známi doteraz.

V auguste 1217 prekročili prvé skupiny dominikánov hranice toulouskej diecézy a začali tak svetové poslanie rádu. Jedna skupina išla do Španielska, druhá do talianskej Bologne a tretia do Paríža. Styky dominikánskej rehole s parížskou univerzitou mali veľký význam tak pre tento rád, ako aj pre celú Cirkev. Na parížskej pôde vyrastali veľkí dominikánski učenci, ktorí silne prispeli k rozvoju filozofie a teológie.

Rehoľa kazateľov sa hneď od začiatku sľubne rozvíjala. Je prirodzené, že Dominika naplno zamestnávali jej organizačné a zákonodarné problémy. No pritom sa zapájali i do apoštolských práv a do zvláštnych úloh, ktoré mu určil pápež. Jednou z nich bolo reformovanie rímskych rehoľníčok. Bola to neľahká úloha, ale Dominik ju zvládol za spolupráce svojich rehoľných sestier z Prouille. Roku 1220 sa podujal na veľkú misiu medzi bludármi v severnom Taliansku. Pri tejto príležitosti založil kláštory svojej rehole vo viacerých mestách.

Roku 1221 sa konala v Bologni druhá generálna kapitula rehole. Zúčastnili sa na nej zástupcovia už vyše 20 kláštorov z Francúzska, Španielska, Talianska a Nemecka. Po kapitule sa rozišli bratia kazatelia i do ďalších krajín: do Uhorska, Poľska, Dánska a Anglicka.

Dominik odišiel z kapituly na misijnú cestu po severovýchodnom Taliansku. Ale tu ho už začali opúšťať sily. Stačil sa ešte dotiahnuť do Bologne, aby mohol dokončiť život medzi spolubratmi. Zomrel večer 6. augusta 1221. Až do poslednej chvíle mal jasné vedomie a odriekal spolu s ostatnými modlitbu za umierajúcich. Pochovali ho podľa jeho želania „pod nohy spolubratov“, t.j. pod dlažbu kostola sv. Mikuláša v Bologni.

Ľud prejavoval Dominikovi po smrti veľkú úctu, a to jednak pre jeho svätý život a jednak pre početné zázraky, ktoré sa diali už za jeho života a pokračovali aj po jeho smrti. V mene Cirkvi schválil túto úctu pápež Gregor IX. A 3. júla 1234 vyhlásil Dominika za svätého.

* * * * * * *

Rehoľní synovia sv. Dominika pôsobili aj na Slovensku. Ich prvé kláštory u nás vznikli už v 13. storočí, a to v Košiciach, Trnave a v Banskej Štiavnici. V čase najväčšieho rozkvetu bolo na Slovensku až 16 dominikánskych kláštorov. No takmer všetky zanikli v období protestantskej reformácie, tureckých vojen a osvietenského jozefinizmu. Všetky búrky pretrval iba košický kláštor, a to až do likvidácie rehoľných domov roku 1950.