Láska k národu a vlasti patrí medzi najprirodzenejšie a najušľachtilejšie prejavy lásky v prirodzenom poriadku. No ak sa vyzdvihovanie národa a vlasti nepodriadi všeobecnému zákonu lásky k Bohu a blížnemu, môže sa stať idolom, modlou, ktorej treba prinášať obety. A to i krvavé a neraz mnoho.

Príkladom takého zbožstvenia národa a štátu sa stalo nacistické Nemecko. Treba priznať, že po prvej svetovej vojne víťazné mocnosti uvrhli Nemecko do politicky ponižujúceho a hospodársky neudržateľného stavu. Bola to živná pôda pre radikálne hnutia. Takto sa v Nemecku dostala k moci krajná podoba nacionalizmu - nacizmus. Národ sa stal modlou, ktorá sa dožadovala veľa krvavých obetí.

Medzi prvé obety nacizmu patrili Židia. Nacisti neskúmali, či sa niečím previnili alebo nie. Stačila rodová príslušnosť k izraelskému národu. Tak sa stali terčom novodobého antisemitského pogromu aj ľudia, ktorí už desiatky rokov nežili v židovskom etnickom, kultúrnom alebo náboženskom prostredí. Medzi takéto obete nacizmu patrí nemecká intelektuálka a neskôr rehoľníčka - karmelitánka Edita Steinová.

Edita Steinová pochádzala zo židovskej rodiny, ktorá bola verná náboženskej tradícii svojho národa. Narodila sa 12. októbra 1891 vo Vroclave, v dolnom Sliezsku. Bola najmladšia z jedenástich detí. Keď mala dva roky, zomrel jej otec. Ovdovená matka Augustína úspešne zvládla starosť o rodinu aj o obchod s drevom.

Najmladšia dcéra hneď od malička prejavovala mimoriadnu rozumovú bystrosť, takže matka ju dala študovať. Štúdium jej nerobilo ťažkosti. Horšie to bolo s vierou. Hoci Edita dostala doma dobrú náboženskú výchovu, v škole podľahla móde vtedajšieho osvietenského obdobia: už ako 16-ročná sa vyhlasovala za ateistku. Roku 1911 zmaturovala a dala sa zapísať na filozofickú fakultu vroclavskej univerzity. Na filozofickom ústave bola jedinou ženskou poslucháčkou.

Po dvoch rokoch odišla so svojou priateľkou Rózou Gutmannovou na známu univerzitu do Göttingenu, kde pokračovala v štúdiu filozofie. Hneď sa zapojila do študentských akcií: vstúpila do krúžku študentiek bojujúcich za politické práva žien a živo sa zúčastňovala na diskusiách.

Z profesorov si zvlášť obľúbila filozofa Edmunda Husserla. Bol pôvodom Žid ako ona, a jeho náuka, nazývaná fenomenológia, ju upútala. Husserl sa usiloval zachytiť objektívnu skutočnosť (veci samy osebe) na základe rozboru pozorovaných javov, fenoménov. Do tohto poznania nemali zasahovať ani predsudky, ani vopred pripravené rozumové štruktúry.

V tom čase mal na Editu vplyv aj mníchovský fenomenológ Max Scheler, ktorý mával v Göttingene večerné prednášky o náboženských otázkach, napr. o podstate svätosti. Steinová o ňom napísala: "Bol celkom preniknutý myšlienkami katolicizmu a vedel ich podávať s celou jemnosťou svojho ducha a s plnou eleganciou a silou výrazu. Bol to môj prvý kontakt s doteraz úplne neznámym svetom."

Po vypuknutí prvej svetovej vojny r. 1914 mnohí univerzitní študenti nastúpili do vojenskej služby. 23-ročná Edita sa dobrovoľne prihlásila za ošetrovateľku Červeného kríža. Dali ju do vojenskej poľnej nemocnice, kde ošetrovala vojakov na infekčnom oddelení.

Roku 1916 prof. Husserl prešiel na univerzitu vo Freiburgu. Edita prišla za ním dokončiť svoju doktorskú prácu. Dosiahla doktorát filozofie s najvyšším ocenením "Summa cum laude". Po promócii sa na žiadosť profesora Husserla stala jeho asistentkou.

O rok neskôr navštívila v Göttingene vdovu Annu Reinachovú. Kedysi jej muž dal študentom k dispozícii dom na diskusie fenomenologického krúžku. Tento priateľský muž však zahynul na fronte. Edita chcela potešiť jeho manželku. Len nevedela ako. Reinachovci boli protestanti. Edita sa začudovala, keď našla pani Reinachovú duševne vyrovnanú. Niesla svoju stratu a bolesť ako účasť na Kristovom kríži. Krátko pred smrťou o tom Edita napísala: "Bolo to moje prvé stretnutie s krížom a s Božím darom vnútornej sily tých, čo ho nesú. Po prvý raz v živote som hmatateľnejšie postrehla zmysel Cirkvi zrodenej z Kristovho utrpenia a víťaziacej nad ostňom smrti. Bola to zároveň chvíľa, v ktorej sa rozsypala moja nevera, židovské náboženstvo vybledlo a zažiaril Kristus v tajomstve kríža."

Nasledovať Krista sa rozhodla s konečnou platnosťou cez prázdniny 1921, keď navštívila priateľku Hedvigu Konrad-Martiusovú v Bergzaberne. Medzi priateľkinými knihami videla životopis sv. Terézie Avilskej. Prečítala ho na jeden dúšok. Nato si kúpila katechizmus a omšový misálik a študovala ich. Čoskoro šla v Bergzaberne do farského kostola a zúčastnila sa na sv. omši. Tento kostol bol tiež svedkom jej krstu na Nový rok 1922.

Azda najťažšie pri jej konverzii bolo stretnutie s matkou. Keď ju navštívila vo Vroclave a povedala jej, že sa stala katolíčkou, matka nič nevravela, iba plakala. O pol roka Edita znovu navštívila matku a za istý čas ostala pri nej. Často ju sprevádzala do synagógy a spolu s ňou sa postila v židovský Deň zmierenia.

Už v tom čase ju priťahovalo rehoľné povolanie. Pútala ju najmä osobnosť sv. Terézie Avilskej. Ale z ohľadu na matku sa neodvážila vstúpiť do kláštora. Napísala o tom: "Tento druhý úder by moja matka asi neprežila".

Chcela však pracovať v katolíckom prostredí. Pomocou bergzabeniského farára a jeho priateľa dr. Jozefa Schwinda nastúpila v učiteľskom ústave dominikánok v Speyeri ako profesorka nemčiny a dejepisu. Bývala osem rokov v kláštore a zúčastňovala sa na dennom poriadku sestier. Tie si skromnú, jednoducho oblečenú "slečnu doktorku" veľmi vážili. Obdivovali jej dlhé modlitby pred svätostánkom, ako aj to, že pomáhala pri rozdeľovaní jedla chudobným a pri umývaní riadu.

Spomenutý dr. Schwind bol v Speyeri dómskym farárom a neskôr generálnym vikárom. Edita si ho zvolila za duchovného vodcu. Jeho prostredníctvom sa zoznámila s učeným jezuitom Erichom Przywarom, ktorý ju priviedol na myšlienku preložiť dielo sv. Tomáša Aquinského o pravde Quaestiones disputatae de veritate. Preklad vyšiel v dvoch zväzkoch r. 1930. V nasledujúcom roku začala pracovať na habilitačnej práci Endliches und ewiges Sein (Konečné a večné bytie). Kriticky v nej rozoberala modernú filozofiu od Descarta až po Heideggera. Avšak pre zostrujúcu sa politickú situáciu nemohla už predložiť túto študijnú prácu na posúdenie. Jej habilitačný spis vyšiel až v r. 1950.

Na radu pátra Przywaru v r. 1928 Edita Steinová strávila veľkonočné sviatky v benediktínskom liturgickom stredisku, v opátstve Beuron. Bol to silný zážitok pre ňu, ale aj pre mníchov, keď poznali túto mimoriadnu osobu.

V r. 1932 Edita prijala zamestnanie v Nemeckom ústave pre odbornú pedagogiku v Münsteri. Odtiaľ ju pozývali prednášať do rozličných miest. Ale keď sa v r. 1933 Hitler stal nemeckým kancelárom, musela sa vzdať pedagogickej kariéry.

V tom istom roku sa po modlitbe o Božie svetlo a o Božiu pomoc rozhodla vstúpiť do karmelitánskej rehole. Dňa 15. okt. 1933, na sviatok sv. Terézie Avilskej, prekročila bránu ženského karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom. O šesť mesiacov, 15. apríla 1934, prijala rehoľné rúcho v prítomnosti mnohých známych a priateľov.

Po skončení noviciátu a po trojročnom období časných sľubov Edita zložila v apríli 1938 večné sľuby a prijala rehoľné meno (Terézia) Benedikta z Kríža. Medzitým, v septembri 1936, zomrela jej matka. Dcérin vstup do rehole niesla veľmi ťažko. Neodpovedala na jej listy a iba krátko pred smrťou ju dala pozdraviť prostredníctvom jej staršej sestry Rózy. Róza prijala na Vianoce 1936 v Aachene krst a napokon prišla bývať do kolínskeho kláštora ako členka Tretieho karmelitánskeho rádu.

Holandské sestry prijali príšelkyne s porozumením. Edita-Benedikta sa usilovala čo najviac zapojiť do prác v novej komunite. Ale bolo badať, že jej chýba zručnosť pre ručné práce. Preto jej predstavená kázala pokračovať v intelektuálnej práci. Sr. Benedikta najprv dokončila rozpracované dielo Wege der Gotteserkemitnis (Cesty k poznaniu Boha) . Potom sa dala písať knihu Kreuzeswissenschaft (Veda kríža), v ktorej objasňuje náuku a život sv. Jána z Kríža. Posledné stránky napísala práve v deň svojho odvlečenia z kláštora 2. augusta 1942. Rozpracovala aj ďalšie dielo Nachfolge des Kreuzes (Nasledovanie kríža), ale to mohla dokončiť už iba prakticky, obetou svojho života.

Sestra Benedikta z Kríža i jej predstavené vedeli, že v holandskom kláštore nie je celkom bezpečná. Preto jej vybavovali vycestovanie do Švajčiarska. Ale z nemeckej strany nebolo vidno ochotu dovoliť vycestovanie. Všetko sa skončilo dňa 2. augusta 1942 o piatej hodine popoludní, keď gestapo odvlieklo sestry Steinové do koncentračného tábora. Mali iba desať minút na zbalenie; mohli si vziať prikrývky, šálky zásobu jedla na tri dni.

Najprv ich dali do koncentračného tábora do Westerborku, kde už bolo vyše 1200 Židov, medzi nimi desať rehoľných osôb a do tristo ďalších, ktorí boli pokrstení a prijatí do katolíckej Cirkvi. Z tohto zberného tábora sa podarilo Edite poslať dva krátke listy. V prvom píše predstavenej:

V druhom liste napísala:

Istý židovský obchodník z Kolína, ktorý prežil pobyt v tábore, svedčil o tom, ako Sestra Benedikta bola anjelom pokoja v tábore. Tešila zúfalcov a starala sa o deti, ktorých matky ostali ako nepríčetné: len tupo hľadeli do prázdna.

Americkí karmelitáni poslali v júni 1981 Sv. otcovi žiadosť o blahorečenie Edity Steinovej - Sr. Terézie Benedikty z Kríža, pričom uviedli nasledovné dôvody:

Svätý otec Ján Pavol II. vyhlásil Editu Steinovú, rehoľným menom Sr. Teréziu Benediktu od Kríža za blahoslavenú dňa 1. mája 1987 na športovom štadióne Kolín Müngersdorf v prítomnosti asi 70 000 ľudí. Omšové rúcho mu sestry karmelitánky ušili z bielych šiat, ktoré mala Edita Steinová oblečené pred prijatím rehoľného rúcha.