Sv. Emília de Vialar pochádzala z južného Francúzska, kde sa narodila v mestečku Gaillac (čít. gajak) 12. septembra 1797. Jej rodina patrila medzi šľachtické rody ktoré zastávali dôležité úlohy v štátnej správe. Starý otec z matkinej strany barón Portal bol zámožný lekár a vedec.

Matka dala Emílii a jej dvom súrodencom dobrú kresťanskú výchovu. Na jej doplnenie zverila 13-ročnú dcéru rehoľníčkam v ústave Abbaye-au-Bois v Paríži. Bola to jej posledná služba Emílii, lebo náhle zomrela.

Emília bola v ústave dva roky. Keď sa vrátila domov, našla rodinu v neutešenej situácii. Otec smútil za zomretou manželkou a domácnosť bola pod komandom vernej, ale despotickej slúžky Toinon. Dospievajúca deva navyše prežívala ťažké vnútorné boje medzi povolaním k životu zasvätenému Bohu a lákadlami svetského života. Bola pekná a inteligentná, takže sa o ňu zaujímali vážni nápadníci.

Ale pri misiách r. 1816 zvíťazilo Božie volanie. 19-ročná Emília odložila šperky, ktorými sa predtým zdobila a rozhodla sa slúžiť Bohu v rodičovskom dome, kým sa jej nevyjasní konečné povolanie. Predbežne chcela dať svoju mladú energiu a peniaze, ktoré mala k dispozícii, do služby starým, chorým a opusteným. Len čo sa im však začala venovať, títo v stále väčšom počte začali obliehať jej rodičovský dom. Slúžka Toinon robila scény. Otcovi tiež nebolo treba veľa, aby hrubo vystupoval voči dcére a voči nevítaným návštevníkom. Zvlášť ho hnevalo, že Emília sa nechcela vydať. Tá sa však nedala odradiť od služby úbožiakom ani najtvrdším šikanovaním. Pritom vnútorne dozrievala.

Konečne po pätnástich rokoch prišiel rozhodujúci obrat. V r. 1832 zomrel starý otec Portal. Vnukom zanechal veľké bohatstvo. Emília sa mohla osamostatniť.

Kúpila veľký dom a na Vianoce sa doňho nasťahovala aj s niekoľkými spoločníčkami. Otec sa veľmi nahneval a niekoľko rokov nechcel dcéru ani vidieť. Malé vidiecke mesto Gaillac malo o čom klebetiť. Mnohí krútili hlavou nad Emíliiným počínaním. Ona sa však nedala vyrušiť v uskutočňovaní svojich plánov. Vznikajúce spoločenstvo a jeho dielo zasvätila sv. Jozefovi. Biskup mesta Albi, do ktorého diecézy patrilo mestečko Gaillac, vzal pod ochranu novú ustanovizeň. Prichádzali nové kandidátky a dielo rástlo. Postupne zatíchli nežičlivé a pochybovačné reči.

Pri takom priaznivom rozvoji sa "Sestry sv. Jozefa" (plný francúzsky titul: Soeurs de Saint-Joseph de l'Apparition) neuspokojili iba s opatrovaním starých, chorých a opustených detí. Emília de Vialar myslela aj na misie. V tom ju podporil jej brat Augustín, ktorý bol úradníkom v Alžírsku a nevedel ostať ľahostajný voči biede tamojších ľudí. V mene konzula požiadal sestru, aby otvorila nemocnicu v meste Bouffarik. Hneď po príchode sestry účinne zasiahli do epidémie cholery, takže si vyslúžili obdiv a uznanie mohamedánskeho obyvateľstva.

Pri krátkom návrate z Afriky Emília na kolenách pred svätostánkom napísala stanovy svojej rehoľnej spoločnosti. Biskup de Gauly z Albi ich ochotne schválil. Emília sa po splnení tejto vážnej úlohy znovu ponáhľala do Afriky. Vznikol tam noviciát, nemocnice, útulky, školy. Sestry sa usadili v mestách Alžír, Bône, Constantine a prešli aj do susedného Tuniska.

Matka Emília, ako ju vo funkcii predstavenej volali, sa až začala báť úspechu, aký malo jej dielo. Chýbala mu "pečať kríža". Ale ani tá sa dlho neoneskorila. A nezapríčinili ju nepriatelia Cirkvi, lež jej najvyšší predstaviteľ v Alžírsku, biskup hlavného mesta. Bol to dobrý, horlivý prelát, ale nemal veľký zmysel pre univerzálnosť Cirkvi. Chcel mať Emíliu s jej rehoľníčkami len pre Alžírsko. S tým nemohla zakladateľka súhlasiť a aj pápež Gregor XVI. jej dal za pravdu. Nespokojný biskup vyriešil nezhodu tak, že požiadal vládne úrady v Paríži, aby vypovedali rehoľníčky sv. Jozefa z Alžírska. Sestry odišli v januári 1843. Emília tam okrem iného nechala väčšinu zdedeného majetku, ktorý vložila do rehoľných podujatí. Ale pritom utešovala sestry: "Neplačte. To je iba skúška. Ježiš trpel oveľa viac."

Po celý život jej ostala živá spomienka na videnie trpiaceho Krista, ktoré zažila v čase prípravy na svoje životné poslanie: "Neviem, či som to videla duševnými alebo telesnými očami, ale bol tam rozprestretý Kristus s piatimi ranami, z ktorých vytekala krv".

Po opustení Alžírska sa otvoril pre sestry sv. Jozefa širší svet. V Stredomorí založili štyri prekvitajúce strediská: na ostrove Malte, na ostrove Cypre, v lýbijskom hlavnom meste Tripolise a v libanonskom hlavnom meste Bejrúte. Sprevádzala svoje sestry aj cez more do vzdialenej Burmy alebo až do Austrálie. Neraz cestovala iba na biednej nákladnej lodi, kde musela nocovať na hŕbe lodných lán pod biednou prikrývkou.

Hovorievala, že Boh jej dal silné srdce, ktoré nemôže zlomiť nijaká skúška. A skúšky nechýbali. V materskom dome rehole v meste Gaillac sa miestna predstavená dala zavliecť bezcharakterným podnikateľom do ohromných dlhov. A namiesto toho, aby sa ospravedlnila, opustila rehoľu a súdne si vymáhala veno, s ktorým do nej vstúpila. Prenasledovaná potupami a bezohľadnými veriteľmi Matka Emília de Vialar bola nútená opustiť základný dom svojej spoločnosti i rodné mesto, v ktorom už (podľa vlastných slov) nemohla urobiť nič dobré.

Prechodne žila vo veľkej chudobe v meste Toulouse, až sa napokon v r. 1852 usadila v Marseille. Tento prístav, "brána na Východ", sa stal sídlom jej misionárskej spoločnosti. Tu našla veľkého pomocníka v biskupovi bl. Eugenovi de Mazenod, zakladateľovi misijnej rehole Oblátov nepoškvrnenej Panny Márie. S dôverou v Božiu prozreteľnosť Matka Emília cítila, že jej dielo je zabezpečené a že kedykoľvek môže ukončiť svoju životnú úlohu. To sa stalo náhle, takmer nečakane 24. augusta 1856. Mala necelých 59 rokov.

Chudobní a trpiaci, ktorí zakúsili jej dobrotu, bez váhania vyhlásili: "Zomrela svätica". Cirkev potvrdila ich presvedčenie ústami pápeža Pia XII., ktorý 24. júna 1951 vyhlásil Emíliu de Vialar za svätú.