Sv. Jozef Kalazanský patrí medzi apoštolských vychovávateľov potridentského obdobia, ktorí prácou medzi najmladšou generáciou významne prispeli k vnútornej obnove Cirkvi a spoločnosti.
Narodil sa okolo roku 1557 v Peralte de la Sal v španielskej Aragónii. Bol nadaný a zámožní rodičia mu umožnili dosiahnuť vysoké vzdelanie na dobrých školách. Okrem humanitných predmetov ozef študoval filozofiu, teológiu a právo. Chcel byť kňazom, ale otec mu to nechcel dovoliť; nechcel ho "stratiť". Ale keď nádejný vyštudovaný mladík odrazu smrteľne ochorel, vtedy už otec súhlasil, aby sa stal kňazom, len aby ostal pri živote. A Jozef sa naozaj náhle a nečakane uzdravil a roku 1583 bol vysvätený za kňaza.
Ako kňaz a teológ pôsobil vo viacerých aragónskych diecézach. Roku 1592 odišiel z poverenia biskupov do Ríma. Tam sa popri vybavovaní zverených úloh venoval i kňazskému apoštolátu. Zapájal sa do charitatívnej činnosti náboženských bratstiev a zvlášť sa venoval vyučovaniu katechizmu. Takto chodil z kostola do kostola a navštevoval rozličné mestské štvrte. Všade ho prekvapovalo množstvo detí, ktoré behali opustené po rímskych uliciach a vyrastali tak v hmotnej, ako aj duševnej a mravnej biede. Rozhodol sa niečo pre ne urobiť. Roku 1597 otvoril pri fare sv. Doroty v rímskom Zátiberí (Trastevere) školu pre chudobné deti. Žiaci ani ich rodičia nemuseli za vyučovanie nič platiť. Bola to prvá škola tohto druhu v Európe.
K horlivému kňazovi sa pripojili ochotní spoločníci a tak postupne vznikla rehoľná spoločnosť "nábožných škôl", ľudovo nazývaná piaristi (z latinského názvu Ordo scholarum piarum). Roku 1617 ju schválil pápež Pavol V. ako kongregáciu s jednoduchými rehoľnými sľubmi. O 4 roky neskôr ju Gregor XV. povýšil na rehoľu so slávnostnými sľubmi. Piaristi sa usilovali, aby deti na ich školách dostávali naozaj kresťanskú náuku a výchovu. Preto starostlivo vyberali dborné školské príručky a bezchybnú literatúru na čítanie. Okrem toho viedli svojich chovancov k pravidelnému nábožnému životu spojenému s prijímaním sviatostí. Dobré výsledky tejto výchovy sa čoskoro ukázali a nová rehoľa sa začala šíriť v Taliansku a rýchlo prenikala do krajín strednej Európy.
Nie je nič zvláštne, že sa pri tomto pomerne rýchlom šírení mladej ustanovizne vyskytli aj isté organizačné nedostatky. No niektorí pyšní a nezodpovední členovia rehole ich zneužili na boj proti zakladateľovi a jeho ideálom. Aby dali väčší dôraz svojim obžalobám, poukazovali na priateľstvo Jozefa Kalazanského s Galileom Galileim, proti ktorému sa vtedy viedol cirkevný proces. Výsledkom tejto očierňujúcej kampane bolo vyšetrovanie ctihodného a už vekom pokročilého kňaza rímskou kongregáciou Svätého ofícia (terajšia kongregácia pre vieroučné otázky) a zredukovanie piaristickej rehole (r. 1646) na jednoduché združenie bez sľubov. Takto sa väčšina rehoľníkov rozišla. Iba málo ostalo verných zakladateľovi. Ten prijal všetky tieto ťažké údery s hrdinskou odovzdanosťou do Božej vôle. Povzbudzoval tých, čo ostali, k vytrvalosti a predpovedal nové potvrdenie rehole a jej budúci rozvoj. Takto vo veľkom uponížení, ale aj vo veľkom duchovnom pokoji zomrel 25. augusta 1648. Pochovali ho v kostole sv. Pantaleona v Ríme.
Predpoveď zakladateľa piaristov o obnovení rehole sa splnila skoro po jeho smrti. Roku 1656 boli piaristi znova schválení ako rehoľná kongregácia a roku 1669 ako rád so slávnostnými sľubmi a so všetkými pôvodnými privilégiami.
Pápež Benedikt XIV. vyhlásil roku 1748 Jozefa Kalazanského za blahoslaveného a Klement XIII. roku 1767 za svätého.
Duchovní synovia sv. Jozefa Kalazanského pôsobili aj na Slovensku. Prvý kláštor piaristov vznikol v Podolínci roku 1642, to znamená ešte za života svätého zakladateľa. Postupne vzniklo na Slovensku ešte ďalších 10 domov tejto rehole. Niektoré z nich pretrvali až do hromadnej likvidácie kláštorov roku 1950.