Tento sv. Ľudovít pochádzal z kráľovského rodu Anjouovcov. Jeho otcom bol neapolský kráľ Karol II. z Anjou (čít. anžu) a matkou Mária, dcéra uhorského kráľa Štefana IV. Narodil sa im ako druhorodený vo februári 1274, a to pravdepodobne v Brignoles v Provensalsku (juhovýchodné Francúzsko). V r. 1288 ho dali spolu s dvoma bratmi ako rukojemníka aragonskému kráľovi Alfonzovi III.

V Katalánsku bol so svojimi bratmi sedem rokov. V tom čase bývali spolu s dvoma františkánmi (jeden z nich bol spovedník kráľovnej) a dopisovali si s veľkým františkánskym askétom tých čias - Petrom Jánom Olivi, od ktorého žiadali duchovnú útechu. Tieto styky s františkánmi mali rozhodujúci vplyv na ďalší Ľudovítov život. Rozhodol sa stať kňazom, a to podľa možnosti vo františkánskej reholi.

Ešte v katalánskom zajatí mu v r. 1294 pápež Celestín V. dovolil prijať nižšie svätenia a vymenoval ho za správcu lyonského arcibiskupstva. Dal mu aj patričný dišpenz od požadovaného veku, lebo Ľudovít mal vtedy ešte len 20 rokov. Ale keď sa po odstúpení Celestína stal pápežom Bonifác VIII., ten zrušil menovania svojho predchodcu.

V r. 1295 zomrel Ľudovítov starší brat Karol Martel; preto právo nástupníctva prešlo na neho. Ale on, len čo ho v októbri 1295 prepustili zo zajatia, usiloval sa vstúpiť do františkánskej rehole v mieste Montpellier. Avšak generálny predstavený to nedovolil z obavy pred jeho otcom kráľom Karolom II. z Anjou. Vtedy sa Ľudovít vybral do Ríma, kde mu na Vianoce 1295 pápež Bonifác udelil subdiakonskú vysviacku. Z Ríma šiel do Neapola, kde sa v januári alebo februári 1296 zriekol nástupníckych práv v prospech mladšieho brata Róberta. Dňa 19. mája 1296 ho neapolský arcibiskup vysvätil za kňaza.

Ľudovít sa už predtým vyznačoval veľkou nábožnosťou a chudobou, čo ešte viac vyniklo po jeho zrieknutí sa nástupníctva a po kňazskej vysviacke. Teraz sa už bez odkladania chcel stať františkánom. Priťahovala ho najmä prísnosť a chudoba vtedajšieho reformného hnutia vo františkánskej reholi. Nasledovníkov tohto hnutia nazývali "spirituales" (duchovní) oproti ostatným, ktorých volali "fratres communes" (obyčajní, normálni bratia).

Avšak pápež Bonifác chcel vymenovať Ľudovíta za biskupa juhofrancúzskeho mesta Toulouse. Keď nemohol prekaziť toto menovanie, Ľudovít prosil, aby mohol najprv zložiť sľuby vo františkánskej reholi. S pápežovým dovolením tak urobil tajne 24. decembra 1296. O štyri dni neskôr ho pápež vymenoval za biskupa. Ľudovít slúžil slávnostnú biskupskú sv. omšu 5. februára 1297 v rímskom kostole Aracoeli. Po bohoslužbe odložil biskupské rúcho a verejne si obliekol františkánsky habit. Jeho otec, neapolský kráľ, sa až pri tejto príležitosti dozvedel, že syn je rehoľníkom, a veľmi sa nahneval.

V máji 1297 Ľudovít prišiel do svojho biskupského sídla v Toulouse. Už o mesiac odišiel do Katalánska, aby sprostredkoval mier medzi aragónskym kráľom Jakubom II., ktorý bol jeho príbuzný, a francúzskym šľachticom grófom de Foix. Pri ceste naspäť si zašiel do rodného mestečka Brignoles. Tam náhle ochorel a zomrel 19. augusta 1297. Mal niečo vyše 23 rokov. Pochovali ho vo františkánskom kostole v meste Marseille. Odtiaľ v r. 1423 aragónsky kráľ Alfonz V. dal previezť jeho relikvie do katedrály mesta Valencie.

Františkána a biskupa Ľudovíta z Anjou vyhlásil za svätého pápež Ján XXII. v apríli 1317. Jeho ctitelia ho obdivovali predovšetkým pre jeho chudobu (hoci bol z kráľovského rodu), mimoriadnu poníženosť a dobročinnosť.