Niektorí historici nazývajú svätého Ľudovíta IX. mníchom, rytierom a kráľom v jednej osobe.

Narodil sa pravdepodobne roku 1214. Po predčasnej smrti svojho otca Ľudovíta VIII. sa už ako 12-ročný stal francúzskym kráľom. No kým dosiahol plnoletosť, vládla namiesto neho jeho energická matka Blanka Kastílska. Roku 1234 sa Ľudovít oženil s Margitou Provensalskou. Z ich manželstva sa narodilo 10 (podľa niektorých 11) detí.

Po prevzatí vlády sa Ľudovít usiloval usporiadať vnútorné pomery vo Francúzsku a vzťahy k susedným krajinám, s ktorými jeho predchodcovia i nástupcovia viedli časté vojny. On sám bol nútený chytiť sa zbrane proti Angličanom, ktorí sa spojili s odbojnými feudálmi. Ľudovít porazil anglické vojská roku 1242. Aby zamedzil ďalšie vojny, roku 1258 uzavrel kompromisnú dohodu s anglickým kráľom Henrichom III. Podobnú zmluvu urobil na juhu s aragónskym kráľom Jakubom.

Víťazstvom nad revolučnými šľachticmi Ľudovít upevnil ústrednú kráľovskú moc. Veľmi mu však záležalo na tom, aby kráľ a všetky kráľovské ustanovizne vládli spravodlivo. Aby zaistil čo najväčšiu nestrannosť súdnictva, vytvoril parížky parlament ako nezávislú súdnu a odvolaciu ustanovizeň. Zakázal súboj ako prostriedok súdneho rozhodovania, súdy mali rozhodovať iba na základe svedectiev. Urobil aj významné peňažné a iné hospodárske reformy. Tieto spolu s administratívnymi úpravami a medzinárodnými dohodami urobili z Francúzska najmocnejšiu európsku krajinu. Ako múdry zákonodarca, priateľ rozvíjajúcich sa miest a žobravých reholí, zakladateľ nemocníc a podporovateľ parížskej univerzity veľmi pozdvihol aj morálnu autoritu francúzskej kráľovskej koruny.

Bohatú vladársku činnosť spájal Ľudovít s hlbokou nábožnosťou a nevšednou askézou. Každý deň sa zúčastňoval na dvoch svätých omšiach a na spievanej liturgii kňazských hodiniek. K týmto oficiálnym cirkevným pobožnostiam pripájal dlhé súkromné modlitby, zvlášť v noci. Spovedal sa každý piatok a po vyznaní hriechov sa dával bičovať svojmu spovedníkovi. K svätému prijímaniu pristupoval podľa vtedajších zvyklostí iba šesť ráz do roka, ale s mimoriadnou úctou a po dlhej dôkladnej príprave. Postieval sa často a prísne. V jedle sa vyhýbal pochúťkam a prvé vzácne plody na začiatku sezóny venoval chudobným.

Vo všeobecnosti prejavoval chudobným a chorým veľkú pozornosť. Denne poskytoval jedlo 120 chudobným, pričom niektorých obsluhoval priamo on sám. Založil viaceré nemocnice. Po otvorení jednej z nich (v Compiégne) pomocou svojho zaťa, navarrského kráľa, priniesol osobne prvého chorého až na lôžko. Významné osobnosti jeho sprievodu sa vtedy nechceli dať zahanbiť a ujali sa ďalších chorých.

Úkony nábožnosti a poníženej služby spájal zvlášť pri návštevách cisterciánskeho opátstva Royaumont, ktoré dal vybudovať a ktoré pokladal za svoj druhý domov. Pri návštevách v tomto kláštore sa nielen zúčastňoval na pobožnostiach, ale aj slúžil mníchom pri stole, navštevoval ich chorých, zvlášť istého malomocného rehoľníka, ktorý býval v chatrči oddelený od ostatných.

Jeho úcta a náklonnosť k rehoľníkom sa vzťahovala najmä na chudobné žobravé rehole františkánov a dominikánov. Sám bol členom Tretieho rádu sv. Františka a túžil po tom, aby si niektoré z jeho detí zvolili rehoľné povolanie. To sa však nestalo.

Kráľ Ľudovít IX. nemal v obľube vojny. Pritom však nebol zbabelcom; keď bolo treba brániť záujmy krajiny, išiel do boja s rytierskou rozhodnosťou. Usiloval sa však podľa možnosti také vojny vylúčiť. Preto uzavieral so susednými vladármi zmluvy a nebál sa urobiť aj isté ústupky, aby zabezpečil dlhotrvajúci mier. Bolo však jedno citlivé miesto, ktoré nemohlo nechať ľahostajným tohto rytierskeho kráľa najmocnejšej kresťanskej krajiny. Týmto citlivým bodom boli osudy krajiny posvätenej životom a utrpením Ježiša Krista.

Ako vieme z dejín, Svätú zem obsadili v 7. stor. moslimskí Arabi. Hoci kresťanov bolela strata týchto miest, spočiatku ju nepociťovali tak silne, lebo Arabi sa správali voči miestnym kresťanom i voči pútnikom dosť znášanlivo. Situácia sa veľmi zhoršila v 11. stor., keď obsadili Palestínu divé turecké kmene. Odpoveďou na ich výčiny boli križiacke výpravy, v ktorých sa kresťanské vojská usilovali oslobodiť Svätú zem. Najúspešnejšia z nich bola prvá (1096-1099), v ktorej kresťania dobyli časť Sýrie a Palestínu vrátane Jeruzalema. No roku 1187 Jeruzalem znova padol do rúk moslimov. Iba roku 1229 sa podarilo nemeckému cisárovi Fridrichovi II. diplomatickým tlakom znova získať toto mesto pre kresťanov. No nie nadlho. Roku 1244 obsadili Jeruzalem znova moslimské vojská a bolo jasné, že už nemienia ustúpiť. Vtedy sa na podnet pápeža Inocenta IV. francúzsky kráľ Ľudovít IX. rozhodol, že zorganizuje proti nim novú križiacku výpravu.

Po štvorročných prípravách vyplávalo roku 1248 francúzske vojsko zo stredomorského prístavu Aigues-Mortes a po prezimovaní na ostrove cypre zamierilo do Egypta. V Egypte vtedy sídlil sultán, ktorý vládol aj nad Palestínou, a Ľudovít ho chcel vojenskou silou prinútiť, aby sa vzdal miest, ktoré sú kresťanom sväté. Francúzske vojská sa vylodili pri Damiette a dobyli tento prístav. Ale pri ďalšom postupe na Káhiru utrpeli drvivú porážku, pri ktorej sa kráľ dostal do moslimského zajatia. Prepustili ho iba za veľké výkupné. So zvyškami vojska odplával Ľudovít do palestínskeho prístavu Akky (Acri), ktorý patril medzi posledné kresťanské bašty vo Svätej zemi. Tam sa usiloval upevniť kresťanské pozície a pokúšal sa nadviazať i diplomatické rokovania s mohamedánmi, ale bez zreteľného úspechu. Roku 1254 sa vrátil do Francúzska.

Neúspech pokoril, ale nezlomil kráľa. Po trinásťročnej prestávke začal roku 1267 pripravovať ďalšiu výpravu. Jeho blízki spolupracovníci však neprejavili veľa ochoty. Napokon sa roku 1270 podarilo kráľovi zostaviť potrebné vojsko. Tentoraz sa rozhodol začať výpravu v blízkom Tunise, o ktorom sa dopočul, že tamojší moslimský vládca mieni prijať kresťanstvo. Pred začiatkom výpravy akoby cítil, že sa už nevráti; určil regentov, ktorí ho mali zastupovať počas neprítomnosti, a napísal testament. 18. júla sa vylodil s vojskom na severnom pobreží Tuniska, v blízkosti niekdajšieho Kartága. Ale v armáde vypukol mor, ktorému podľahol aj kráľ Ľudovít 25. augusta 1270. Jeho smrťou sa prakticky skončilo obdobie križiackych výprav. Keď roku 1291 padla v Palestíne posledná kresťanská pevnosť Akka, už nik neprejavil vážny záujem bojovať o Svätú zem.

Telesné pozostatky Ľudovíta IX. previezli do Francúzska, kde ich pochovali najprv v Saint-Denis a neskôr v Paríži. Jeho srdce uložili v opátstve Monreale pri Palerme na Sicílii, kde bol kráľom Ľudovítov brat Karol z Anjou. Pápež Bonifác VIII. vyhlásil Ľudovíta IX za svätého roku 1297.