Pod nanebovzatím Panny Márie rozumieme jej prechod s telom i s dušou do slávy zmŕtvychvstalého a nanebovstúpeného Krista. Takto sa nepoškvrnená Matka aj telesne podieľa na oslávení svojho Syna. Na nej sa bezodkladne spĺňa to, čo Kristus získal svojím zmŕtvychvstaním pre tých, čo sú spojení s Bohom a čo sa na nich splní pri druhom Kristovom príchode.
Náuka o nanebovzatí Panny Márie je záväzný článok viery (dogma), ktorý na žiadosť takmer všetkých biskupov na svete vyhlásil pápež Pius XII. 1. novembra 1950. Slová vyhlásenia sa nachádzajú v dogmatickej bule "Munificentissimus Deus" a hovoria: "Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy".
Výsada nanebovzatia preblahoslavenej Panny vyplýva z jej bezhriešnosti (milostiplná) a z jej božského materstva. Ako milostiplná a matka Božieho Syna nikdy nepodliehala hriechu, a preto nemala podliehať ani trestu za hriech, ku ktorému patrí utrpenie a smrť. Takto uvažovali aj niektorí starokresťanskí teológovia, ktorí sa pri nedostatku správ o smrti Panny Márie nazdávali, že nezomrela, ale bez smrti prešla z časného do večného života.
Na druhej strane však evanjeliá predstavujú Ježišovu Matku ako solidárnu so svojimi ľudskými bratmi a sestrami a ako najbližšiu spolupracovníčku Ježiša Krista v jeho vykupiteľskom diele. Preto sa podriaďovala ustanoveniam židovského zákona, preto sa stala Kristovou Matkou, preto ho vychovávala, preto ho sprevádzala do chrámu a na verejné účinkovanie, preto stála pri ňom pod krížom, preto očakávala s apoštolmi zoslanie Svätého Ducha. Hoci novozákonné spisy nehovoria nič o jej smrti, dá sa predpokladať, že aj v tom bola solidárna s ostatnými ľuďmi a podobná svojmu Synovi, ktorý dobrovoľne prijal ťažkú smrť a urobil ju nástrojom vykúpenia.
Ako však Kristovo bezhriešne telo po časnej smrti nepodľahlo rozkladu, ale Božou mocou ožilo neporušiteľné a tak vstúpilo do nebeskej slávy, podobne aj o bezhriešnom tele Kristovej Matky, ktoré bolo živým príbytkom Božieho Syna, Cirkev verí, že ho Boh vzkriesil a oslávené prijal k sebe. Takto sa Matkin starostlivý pohľad, ktorým sprevádzala Syna pozemským životom, premenil na oblažujúci pohľad na osláveného Božieho Syna, ktorý neprestal byť jej Synom.
Vieroučná konštitúcia 2. vatikánskeho koncilu o Cirkvi "Lumen gentium" (Svetlo národov) hovorí v ôsmej kapitole: "Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Hospodin ju povýšil za kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou." (LG 59)
Pôvodný názov sviatku nanebovzatia bol po latinsky "dormitio" (usnutie), po grécky "koimézis", po starosloviensky "uspenie". Tak sa nazýva aj svätyňa na Sionskom vrchu v Jeruzaleme. Hoci niektorí starší svedkovia cirkevnej tradície sa nazdávali, že Panna Mária dokončila svoj pozemský život pri sv. Jánovi evanjelistovi v Efeze, celkove prevládalo presvedčenie, že zomrela v Jeruzaleme, a to azda ešte pred konečným rozchodom apoštolov okolo r. 50.
Dátum 15. augusta na slávenie sviatku "Usnutia" určil byzantský cisár Maurikios (Maurícius), ktorý vládol v rokoch 582-602. V siedmom storočí preniesli tento sviatok do Ríma spolu s inými mariánskymi sviatkami východní mnísi. Za pápeža sv. Sergeja I. (687-701) bol už známy a mal slávnostnú podobu (sprievod s litániami). Neskôr názov "Dormitio" zmenili na "Assumptio in caelum" - Nanebovzatie.
