Prví traja (nazývaní aj synoptickí) evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš hovoria o tom, ako týždeň po Petrovom vyznaní Kristovho božstva Ježiš viditeľne ukázal svoju božskú slávu, ktorá prežarovala cez jeho ľudskú prirodzenosť. Túto udalosť však nezažili všetci apoštoli, lež iba traja: Peter, Jakub a Ján. Sú to tí istí apoštoli, ktorých Ježiš neskôr chcel mať pri sebe v úzkostiach Getsemanskej záhrady.

Tento raz "ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam, kým sa modlil (por. Lk 9,29), premenil sa pred nimi: tvár mu zažiarila ako slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: ,Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.' Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho'. Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No Ježiš k nim pristúpil, dotkol sa ich a povedal im: ,Vstaňte a nebojte sa!´ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša." (Mt 17,1-8; por. Mk 9,1-7; Lk 9,28-36)

Mojžiš a Eliáš boli predstavitelia Starého zákona; Mojžiš reprezentoval Zákon a Eliáš prorokov. Obom týmto mužom sa kedysi na sinajskom vrchu zjavil Boh. Tento raz hovorili na galilejskom vrchu s Božím Synom, ktorý prišiel naplniť Starý zákon ustanovením Novej zmluvy medzi Bohom a človekom, ktorej on je prostredníkom.

Petrove slová: "Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím(e) tu tri stánky..." prezrádzajú blaženosť, ktorú prežívali vyvolení apoštoli pri videní. Bol to pocit radosti a šťastia, aký prežívajú omilostené duše v stave vytrženia. Obyčajne sú také duše nečinné, iba vnímajú oblažujúcu Božiu blízkosť. Ale prudký Peter chce aj tu čosi robiť. Je príznačné, že v šťastlivom povznesení nemyslí na seba, ale na troch vzácnych návštevníkov, ktorých akoby chcel postavením troch stánkov priviesť k tomu, žeby navždy ostali na tom mieste. Hovoril však pod dojmom extatického nadšenia, bez triezveho uváženia, či sa jeho slová dajú uskutočniť. Evanjelista Lukáš jednoducho, ale výstižne poznamenáva: "Nevedel, čo hovorí".

Apoštoli zaraďovali udalosť premenenia medzi dôležité dôkazy Kristovho božstva a poslania. Svedčia o tom slová Druhého Petrovho listu:

"Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ,Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie'. A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie..." (2 Pt 1,16-19)

Cirkev si pripomína Premenenie Pána sviatkom, ktorý sa každoročne slávi 6. augusta. Na kresťanskom Východe sa sviatok Premenenia slávil už od 5. storočia. Na Západ prenikol niekedy v 8.-9. stor. Avšak spočiatku sa svätil iba na niektorých miestach. Na celú Cirkev ho rozšíril pápež Kalixt III. v r. 1457 na pamiatku víťazstva kresťanských vojsk nad Turkami pri Belehrade 22. júla 1456.

Tu si tiež môžeme pripomenúť, že katedrála slovenských gréckokatolíkov pri Toronte v Kanade, ktorej základy posvätil 15. septembra 1984 pápež Ján Pavol II., je zasvätená práve tajomstvu Pánovho premenenia.