Východná Cirkev si uctieva našich prarodičov ako svätých. Na prvú adventnú nedeľu si v liturgii pripomína Kristových predkov a spravodlivých Starého zákona, medzi ktorými na prvom mieste je Adam.

Západná Cirkev je zdržanlivejšia, ale zato v jej kalendári má pevné miesto spomienka na prvých rodičov, od ktorých sa odvodzuje nielen život, lež aj dramatická situácia ľudského pokolenia. Pripomína si ich v predvečer sviatku narodenia Spasiteľa, ktorého potrebovali oni a po nich všetci ich potomci.

Kedy a kde žili naši prví rodičia?

Na túto otázku nevieme odpoveď. Nepomáhajú nám ani učené hádky antropológov a paleontológov o pôvode ľudstva. Doteraz najprijateľnejšie informácie nám poskytuje Biblia. Nie síce v striktne historickom zmysle (jej rozpravy o pôvode človeka zaraďujeme do predhistórie), ale pomáha nám lepšie chápať pôvod človeka, jeho veľkosť i krehkosť, pôvod a zmysel jeho utrpenia, zmysel a cieľ jeho života.

Biblia označuje prvých ľudí menami Adam a Eva. V rozprávaní o ich osudoch používa ich mená ako osobné, ale biblisti dávajú menu Adam aj kolektívny, generický význam - človek.

Biblická Kniha pôvodu - Genesis zaraďuje človeka medzi Božie stvorenia a ako súčasť hmotnozmyslového sveta. Zo správy však vidno privilegované miesto človeka v tomto svete a jeho osobitný vzťah k Stvoriteľovi. Na jednej strane je človek zo zeme (Gn 2,7), má zem obrábať (Gn 2,15; 3,17) a do zeme sa vracia (Gn 3,19). Preto niektorí biblisti spájajú Adamovo meno s hebrejským názvom zeme - adámáh.

Avšak na druhej strane v biblickej rozprave o stvorení vidno veľký rozdiel medzi človekom a ostatnými stvoreniami. Boh najprv vytvára vesmír a Zem s neživou a živou prírodou. Až keď je všetko v základnej podobe hotové, tvorí človeka a dáva mu ostatné stvorenstvo k dispozícii (Gn 1, 26. 27-29; 2, 19-20). Základom privilegovaného postavenia je jeho "podobnosť" s Bohom, ktorá mu umožňuje účasť na Božom, nadprirodzenom poriadku a zároveň ho robí Božím reprezentantom vo svete, akýmsi správcom prirodzeného poriadku. Biblia hovorí: "Nato Boh povedal: ,Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby. Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom...' A Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte...'" (Gn 1,26-28)

Tým, že Boh dáva človekovi príkaz vládnuť nad prírodou a obrábať raj Edenu (porov. Gn 2,15), robí ho účastníkom a pokračovateľom svojho stvoriteľského diela.

Druhá biblická správa o stvorení človeka (Gn 2,5-25) silno názorným a obrazným štýlom dopĺňa prvú. Svätopisec namiesto chronologického modelu, aký je v prvej správe, používa hierarchický model. Boh akoby sa pri stvorení na prvom mieste zameriaval na pána či správcu sveta - človeka. Jeho tvorí zo zeme a "do jeho nozdier vdychuje dych života" (Gn 2,7). Tento dych Božieho života je čosi osobitné, čo nemajú iné živé tvory. Stvorenému človekovi potom Boh zariaďuje a odovzdáva rajskú záhradu, jemu odovzdáva "všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver" (Gn 2, 8. 19).

Boh dal človekovi celé bohatstvo raja s jedinou výnimkou: nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla; keby z neho jedol, prepadne smrti (porov. Gn 2,17). Akokoľvek sa tento text vysvetľuje, v zásade ide o to, aby človek uznal, že nie je neobmedzeným pánom sveta, ale má rešpektovať Bohom určenú hranicu.

Druhá správa o stvorení hovorí o utvorení ženy "z Adamovho rebra". Symbolicky sa tu naznačuje nielen mužovo prvenstvo, ale aj spoločné východisko ľudského pokolenia a úzky vzťah medzi mužom a ženou: "Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa... Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke..." (Gn 2,21-24) Žena tu nevystupuje len ako sexuálna partnerka na zabezpečenie potomstva, ale predovšetkým ako "pomocníčka", to znamená ako spoločníčka, ktorá stojí po boku mužovi a dopĺňa ho v prirodzenom poriadku.

Posledný verš druhej kapitoly poznamenáva, že "Adam i jeho žena boli nahí a nehanbili sa..." Boli v ideálnom stave bytostnej rovnováhy, do ktorej nezasahovala rušivo zmyselná žiadostivosť.

Žiaľ, tento stav nebol trvalý.

Tretia kapitola Knihy pôvodu nám veľmi názorne predstavuje hriech prvých rodičov. Pokušiteľ zneužíva pôvab zakázaného ovocia a dráždi ctižiadosť prvých ľudí: "Naozaj povedal Boh, že nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?" Eva dobromyseľne opravuje diablovu nehoráznu lož, ale jej pokračovanie v debate je osudné. Lákavosť plodov a prísľub "Budete ako Boh!" vedú našu pramatku k tomu, že trhá zo zakázaného stromu, okúša jeho ovocie a dáva jesť aj svojmu mužovi. Vidíme tu prototyp hriechu. Diabol nemôže človekovi nanútiť hriech, potrebuje jeho spoluprácu. Prirodzene, tým vzniká aj zodpovednosť človeka za tento čin.

Následky porušenia Božieho zákazu boli osudné pre našich prarodičov i pre ich potomstvo. Adam a Eva s prekvapením objavili svoju nahotu. Porušila sa rovnováha medzi jednotlivými schopnosťami človeka; najmä zmyselná žiadostivosť sa vymkla spod kontroly duchovnej zložky. Človek nechcel uznať Božiu vládu a stratil vládu sám nad sebou. Tu nepomohlo smiešne a zbabelé Adamovo vyhováranie sa na svoju spoločníčku a Evino vyhováranie sa na diabla.

Dostavili sa aj ďalšie tresty: námaha, bolesť a predovšetkým smrť. No azda najväčší trest bol strata Božej priazne, osobitného Božieho priateľstva. No už v tejto tragickej zmene ľudského postavenia sa objavuje záblesk nádeje do budúcností. Boh hovorí pokušiteľovi: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." (Gn 3,15) V "plnosti času" (porov. Gal 4,4) prišla nová Eva, Panna Mária, aby svojou poslušnosťou napravila Evinu neposlušnosť; prišiel aj nový Adam, Ježiš Kristus, aby svojím vykupiteľským dielom znovu získal človekovi adoptívne Božie synovstvo, ktoré prvý Adam stratil.

Po vyhnaní z raja naši prarodičia žili v tvrdých podmienkach sveta, ktorý stratil prvotný súlad. Biblia hovorí, že Adam žil 930 rokov a narodili sa mu synovia a dcéry (Gn 5,4-5). Biblickí odborníci nepokladajú za možné zodpovedne sa vyjadriť k dĺžke Adamovho života, lebo k prvým jedenástim kapitolám Knihy pôvodu chýba porovnávací materiál alebo spoľahlivý kľúč na hodnotenie vysokých čísel, označujúcich vek Adama a iných praotcov ľudstva.

Z Adamových a Eviných detí Biblia spomína výslovne iba troch synov: Kaina, Ábela a Seta. V nich sa už prejavil ďalší dejinný vývoj ľudstva. Kain bol roľník a jeho potomkovia sa špecializovali na rôzne druhy ľudskej činnosti. Ábel zas bol pastier. Na týchto bratoch sa prejavili aj charakterové rozdiely ľudí vo svete, ktorý stratil pôvodný poriadok. Kým Ábel bol pokojný a ušľachtilý, Kaina zmietali vášne, ktoré ho dohnali až k bratovražde. Evou otriasla táto tragédia a ona sa uspokojila iba keď sa jej narodil Set, ktorý nahradil Ábela.

O priebehu a konci života našich prarodičov Biblia nehovorí nič bližšie. Mimobiblická židovská tradícia bola preniknutá presvedčením, že Adam a Eva robili pokánie, ctili si Boha, svojho Stvoriteľa, a dúfali v príchod Vykupiteľa, ktorý vyslobodí ľud z hriechu.

V Novom zákone apoštol Pavol a starí cirkevní otcovia venovali našim prarodičom pozornosť z hľadiska dejín spásy. Často sa u nich stretáme s porovnaním Adam-Kristus, Eva-Mária. Popri vážnych úvahách o páde našich prarodičov jestvujú aj priaznivejšie ozveny, ktoré azda najzreteľnejšie vyjadruje veľkonočná liturgia v speve "Exultet": "Veru, potrebný bol hriech Adamov, ktorý zotrela smrť Kristova. Ó, šťastná vina, pre ktorú musel prísť taký vznešený a veľký Vykupiteľ!"