Svätá cisárovná Adela (Adelaida, nem. Adelheid, čít. adelhajd) mala veľmi pohnutý život.

Bola dcérou burgundského kráľa Rudolfa a Berty Švábskej. Narodila sa v r. 931. Keď mala šesť rokov, zomrel jej otec. Keď mala 16 rokov, vydali ju za lombardského kráľa. Žila s ním šťastne, ale iba tri roky. Sotva sa im v r. 950 narodila dcérka Ema, vojvoda Berengár II. Friulský dal zavraždiť jej muža a zmocnil sa jeho kráľovstva. Mladú vdovu nútil, aby sa vydala za jeho syna. Keď odmietla, väznil ju aj s malou dcérkou. S pomocou hradného kaplána sa jej podarilo ujsť z väzenia. Avšak Berengár ju prenasledoval a chcel sa jej znova zmocniť.

Konečnú záchranu jej poskytol nemecký kráľ Oto I. (936-973). Ten sa v r. 951 vypravil do severnej Itálie, obsadil Lombardsko a Adelu si vzal za manželku. V r. 952 ju dal v Pávii korunovať za kráľovnú a o desať rokov neskôr spolu s ňou prijal v Ríme cisársku korunu z rúk pápeža Jána XII.

Adela mala s Otom tri deti, medzi nimi aj neskoršieho cisára Ota II. Prejavila sa nielen ako dobrá matka, ale aj súcitná pomocníčka chudobných a inteligentná spolupracovníčka svojho manžela v štátnických veciach. Podporovala cirkevnú reformu, ktorá vychádzala z francúzskeho benediktínskeho kláštora Cluny (čít. klúny). Udržiavala styky s významnými clunskými opátmi Maiolom a Odilom, ktorý neskôr napísal jej životopis.

Jej ušľachtilá povaha a odovzdanosť do Božej vôle jej pomáhali znášať ťažké životné údery. Ešte v útlom veku jej zomreli dvaja synovia: Henrich v r. 954 a Bruno v r. 957. Jej syn Oto II., ktorý sa po otcovej smrti stal cisárom (973-983), mal za manželku grécku princeznú Teofanu. Táto nemala rada svoju svokru a popudzovala proti nej aj svojho manžela. Adela tým veľmi trpela. Keď Oto predčasne zomrel, jeho nástupcom na nemeckom tróne sa stal jeho syn Oto III. (983-1002), Adelin vnuk. Keďže bol maloletý, vládla namiesto neho jeho matka Teofana spolu s Adelou. Medzitým zomrel zať jej dcéry z prvého manželstva, Emy. Akoby to nestačilo, Emin syn vyhnal z domu ovdovenú matku. Tá hľadala a našla pomoc u svojej starnúcej matky Adely.

V r. 991 zomrela nevesta Teofana. Adela ešte tri roky spravovala ríšu s pomocou mohučského arcibiskupa Willigisa. Keď napokon štrnásťročný Oto III. r. 994 prevzal vládu, Adela sa utiahla do kláštora Selz, ktorý predtým založila. Tam zomrela v povesti svätosti 16. alebo 17. decembra 999. V Alsasku ju hneď uctievali ako sväticu. Oficiálne ju vyhlásil za svätú pápež Urban II. r. 1097.