Kráľ Dávid predstavuje azda najpopulárnejšiu postavu Starého zákona a židovských dejín: sympatický pastierik a mocný kráľ, dvorný spevák a vodca zbojníkov, zvodca žien a kajúci ctiteľ Jahveho.

O Dávidovom živote a jeho činoch hovoria pomerne obšírne viaceré biblické spisy: Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá kniha kráľov, Prvá kniha kroník. Tu si môžeme pripomenúť aspoň základné údaje o tomto významnom mužovi starozákonných dejín.

Izraelský kráľ Dávid pochádzal z Júdovho kmeňa a žil okolo r. 1000 pr. Kr. Bol najmladší z ôsmich synov Izaiho (Jesseho) z Betlehema. Ešte ako chlapca ho prorok - sudca Samuel pomazal za kráľa a za nástupcu prvého židovského kráľa Šaula.

Dávid sa dostal na Šaulov dvor ako citarista a spevák, ktorý hrou na citare pomáhal kráľovi prekonávať obdobia chmúrnej nálady. Šaul si ho obľúbil a urobil ho svojím zbrojnošom. S mladým zbrojnošom sa spriatelil aj kráľov syn Jonatán.

Keď Dávid začal vystupovať navonok, mal úspechy. Medzi ľuďmi si získal obľubu najmä ohromujúcim víťazstvom nad filištínskym obrom Goliášom. V kráľovi to vyvolalo žiarlivosť, ktorá sa postupne zmenila na nezmieriteľnú nenávisť. Viackrát sa usiloval zbaviť tohto nežiadúceho mladíka tým, že ho vystavil smrteľnému nebezpečenstvu. Tak mu napr. ponúkol svoju dcéru Michol za ženu, ak prinesie sto predkožiek filipínskych bojovníkov. Dávid však úspešne zvládol nebezpečné úlohy a po viacerých víťazstvách nad Filištíncami silno vzrástla jeho povesť. Šaul sa ho rozhodol zabiť. Darmo sa zaňho prihováral ušľachtilý Jonatán, ktorý videl, že otec krivdí jeho priateľovi.

Napokon si Dávid musel zachraňovať život útekom. Keď sa o tom dozvedeli jeho príbuzní a viacerí nespokojenci, pridali sa k nemu. A tak sa Dávid stal vodcom štyristo- až šesťstočlennej skupiny ozbrojencov, ktorá viedla polozbojnícky život a pohybovala sa po pustých krajoch. Šaul prenasledoval vyhnanca s troma tisícami vojakov. Dvakrát sa však stalo, že Dávid mohol zabiť Šaula, ale z úcty k "Pánovmu pomazanému" sa ho nedotkol a nedovolil to ani svojim spoločníkom. Aby sa zachránil pred Šaulom, Dávid sa šestnásť mesiacov aj so svojou skupinou zdržoval na filištínskom území ako spojenec filištínskeho kráľa Achisa.

Asi v r. 1004 vo vojne proti Filištíncom padol Šaul a jeho traja synovia vrátane Jonatána. Ostal nažive iba syn Isboset. Dávid úprimne oplakával Šaula a jeho synov, najmä Jonatána. Potom sa usadil v juhopalestínskom Hebrone, kde sa ako 31-ročný stal kráľom nad Júdovým kmeňom. Nad severným Izraelom vládol Šaulov syn Isboset s pomocou vojvodcu Abnera. Po siedmich rokoch sa Dávid stal kráľom aj nad severnými kmeňmi. Od kanánskych Jebuzejcov dobyl mesto Jeruzalem, z ktorého urobil hlavné mesto židovského štátu. Postupne ovládol rozsiahle územie Palestíny od Červeného mora až po pohorie Libanon. Celkove bol kráľom 40 rokov.

Väčšina Dávidovho života od príchodu na Šaulov dvor až po prevzatie vlády jeho mladuškým synom Šalamúnom bola veľmi rušná. Zažil veľa sympatií, ale aj nespravodlivosti, bol nedobrovoľným zbojníkom a vyhnancom. Vybojoval veľa vojen, v ktorých vedel byť obdivovaným hrdinom, ale aj krutým víťazom. Vo vzťahu k ženám vedel byť ušľachtilý, ale niekedy aj bezohľadne žiadostivý; najmä po dosiahnutí kráľovskej moci si v tomto smere počínal ako iný orientálny šejk. Jeho osobné hriechy dramaticky poznačili jeho potomstvo a priviedli nejedno nešťastie na celý národ.

Avšak celkove Dávid prejavil priamy otvorený charakter s veľkým zmyslom pre spravodlivosť a vernosť. Keď pod nárazom vášní alebo vonkajších okolností zhrešil, vedel si priznať hriech, uponížil sa pred Bohom i pred ľuďmi a robil pokánie. Po celý život, v dobrom i zlom údele, ostal verný Bohu, jeho odprosoval a oslavoval žalmami, spevmi, ktoré sám zložil a ktoré patria k trvalým hodnotám Svätého písma až po naše časy. Chcel postaviť aj dôstojný Boží chrám a neurobil to iba preto, lebo Boh si to neželal. Prijal Dávidovu dobrú vôľu, ale nechcel, aby mu postavil dom obety a modlitby muž, ktorý prelial toľko krvi. Dávid to uznal, no zato pripravil všetok potrebný materiál, aby stavbu chrámu mohol uskutočniť jeho syn a nástupca Šalamún.

Pre svoju vernosť Bohu Dávid dostal prisľúbenie: "Tvoj trón bude upevnený naveky" (2 Sam 7,16). Bolo to mesiánske prisľúbenie. Preto sa Mesiáš, Ježiš Kristus, narodil z Dávidovho rodu a v Dávidovom meste Betleheme, preto ho aj nazývali Dávidovým synom.

Dávid zomrel 71-ročný a pochovali ho v Jeruzaleme. Jeho hrob sa zachoval až do r. 133 po Kr., keď za vlády cisára Hadriána pri potláčaní židovskej vzbury bol zničený spolu s Jeruzalemom.