Narodil sa v Londýne 25. januára 1540. Pochádzal z katolíckej rodiny, ktorá však za vlády kráľovnej Alžbety odpadla od Cirkvi a pridala sa k nanútenému štátnemu náboženstvu.

Edmund sa v skorej mladosti veľmi nezaujímal o náboženské rozpory, ktoré vznikli vyhlásením štátnej cirkvi. Bol živý a pritom veľmi nadaný. S chuťou sa pustil do štúdia a získal v ňom úspechy. Pritom vynikal už od detských rokov ako rečník: roku 1553, teda ako trinásťročný, slávnostnou rečou vítal v Londýne kráľovnú Máriu a neskôr v Oxforde jej nástupkyňu kráľovnú Alžbetu.

Na oxfordskom kolégiu sv. Jána Edmund získal roku 1564 akademický titul "Master of Arts", čo približne zodpovedá stredoeurópskemu doktorátu filozofie. Bola pred ním sľubná akademická kariéra. Ale jeho úspechy mali aj tienistú stránku: čoraz väčšmi ho nútili zapájať sa do štátnej anglikánskej cirkvi. Roku 1564 zložil prísahu, ktorou uznal kráľovnú za hlavu anglickej cirkvi a dal sa vysvätiť za anglikánskeho diakona.

Štúdium cirkevných otcov ho presvedčilo, že pravda je v katolíckej Cirkvi. Edmund prekonal ťažký vnútorný zápas, v ktorom sa rozhodol vrátiť do Cirkvi predkov. 1. augusta 1569 odišiel z Oxfordu do Dublina v Írsku, kde začal otvorene vystupovať ako katolík. Keďže ho stále viac sledovali štátni špehúni, odcestoval do Douai v severnom Francúzsku, kde bol seminár pre Angličanov, ktorí nemohli študovať katolícku teológiu vo svojej krajine. V Douai sa Edmund oficiálne zmieril s katolíckou Cirkvou a prijal subdiakonskú vysviacku.

Po dvoch rokoch štúdia odišiel Edmund roku 1573 do Ríma, kde požiadal o prijatie do jezuitskej rehole. Predstavení mu vyhoveli a poslali ho do rakúskej provincie, ktorá mala veľa domov v Čechách a na Morave. Edmund začal noviciát v Prahe a dokončil ho v Brne. Potom šiel znova do Prahy, kde pracoval medzi študentskou mládežou. On založil prvú Mariánsku kongregáciu pre pražských študentov. Napísal po latinsky viaceré divadelné hry, ktoré sa predvádzali pri slávnostných akadémiách. Roku 1578 bol vysvätený za kňaza. Istý čas ešte pôsobil v Prahe ako vyhľadávaný kazateľ a spovedník. Pritom však myslel na rodnú krajinu a žiadal predstavených, aby mu tam dovolili pôsobiť.

Začiatkom roku 1580 prišlo vytúžené dovolenie. Edmund Campion odišiel ešte s ďalším spoločníkom Robertom Personsom do Ríma a odtiaľ 18. apríla odcestovali do Anglicka. Cestou sa dozvedeli, že špehovia už ohlásili ich odchod do Anglicka a v prístavoch na nich čakajú ozbrojené stráže. Kňazi vystupovali v prestrojení a hneď po vystúpení na breh sa rozišli. Napriek všetkej obozretnosti Edmunda zachytili stráže, ale keď zistili, že si ho pomýlili s inou osobou, prepustili ho. Našťastie neobjavili jeho pravú totožnosť. Konečne 26. júna sa mu podarilo dostať k priateľom do Londýna.

Na sviatok sv. Petra a Pavla mal Edmund pre katolíckych priateľov kázeň na tému "Ty si Peter", v ktorej presvedčivo dokazoval prvenstvo apoštola Petra a jeho nástupcov - rímskych pápežov. Kázeň vyvolala takú odozvu, že sa o nej dozvedela i kráľovná a špicli dostali rozkaz za každú cenu chytiť tohto obrancu katolíckej Cirkvi. Edmund musel utiecť z Londýna a často meniť úkryty, aby unikol prenasledovateľom. No všade, kde sa pohyboval, vyvíjal účinný apoštolát. Členom kráľovninej rady adresoval písomné vyhlásenie, v ktorom im pripomínal, že zástupy mladých apoštolov sa za nich modlia a sú pripravené podstúpiť akékoľvek mučenia i smrť za ich obrátenie na pravú vieru. To isté vyhlásil osobitne o členoch jezuitskej rehole. Sám sa ponúkol na tri verejné dišputy s lordami, s univerzitnými profesormi a s odborníkmi v občianskom i cirkevnom práve.

Úrady odpovedali na Campionovo vyhlásenie zostreným prenasledovaním katolíkov. Bojovný jezuita sa však nedal zastrašiť. Ráno 29. júna 1581 návštevníci oxfordského kostola Panny Márie našli na laviciach 400 exemplárov brožúrky, ktorá bola vytlačená dva dni predtým. Knižočka mala nadpis Desať dôvodov, ktorými Campion hodil predstaviteľom anglikánskej cirkvi rukavicu na súboj vo veci viery a bola majstrovskou obhajobou katolíckej Cirkvi.

O dva týždne neskôr sa našiel zradca, odpadnutý katolík George Eliot, ktorý oznámil polícii, kde bude Edmund Campion slúžiť sv. omšu. Ozbrojenci ho prekvapili pri bohoslužbe v prítomnosti asi šesťdesiatich veriacich. Víťazoslávne ho odviedli do londýnskeho Toweru.

Edmunda držali niekoľko mesiacov vo väzení. Viac ráz ho vyšetrovali, raz dokonca v prítomnosti kráľovnej. No ani sľubmi ani mučením ho nemohli prinútiť k tomu, aby sa zriekol katolíckej viery. Konečne 16. novembra ho odsúdili na smrť obesením, a ešte za živa na vyrezanie vnútorností, a napokon na rozštvrtenie tela. Popravili ho 1. decembra 1581 spolu s ďalšími dvoma kňazmi: Ralphom Shervinom a Alexandrom Briantom.

Edmunda Campiona a jeho spoločníkov vyhlásil za blahoslavených pápež Lev XIII. roku 1886. Za svätého ho vyhlásil spolu s ďalšími 39 anglickými a waleskými mučeníkmi pápež Pavol VI. 25. októbra 1970. Pri tejto príležitosti zdôraznil, že naše časy potrebujú príklad tých, čo vydali najvyššie svedectvo lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi.

Ako sme spomenuli, 40 anglických a waleských mučeníkov predstavuje skupinu zloženú z veriacich rozličného stavu a povolania. Sú medzi nimi laickí veriaci, muži aj ženy, diecézni kňazi i rehoľníci. Všetci podali vynikajúce svedectvo hrdinstva a lásky, ktoré je veľmi aktuálne aj v našom období. Preto krátko uvedieme všetkých, a to v časovom poradí, ako podstúpili smrť.

Mená anglických mučeníkov nechávame v pôvodnej podobe, a to jednak preto, lebo v slovenskom prostredí sú menej známi, a jednak preto, aby prípadní záujemci o podrobnejšie údaje o týchto osobách ich ľahšie našli v patričnej odbornej literatúre.

Prvý z uvedených mučeníkov podstúpil smrť.

Bol predstaveným kartuziánskeho kláštora v Londýne. Keď bol v novembri 1534 vydaný "supremačný akt", ktorý vyhlasoval kráľa za hlavu cirkvi v Anglicku a zároveň vyhlasoval za velezradcu každého, kto ho odmietol prijať, 48-ročný prior Houghton zvolal členov svojho kláštora a oboznámil ich s vážnou situáciou. Čaká ich ťažká voľba: odpadnutie od viery alebo mučenícka smrť. Všetci mnísi sa rozhodli zomrieť vo svojej viere. V nasledujúcich dňoch sa modlitbou pripravovali na tvrdú skúšku.

Začiatkom roku 1535 uväznili priora Houghtona spolu s ďalšími dvoma kartuziánskymi predstavenými, ktorí prišli do londýnskeho kláštora s rehoľnými záležitosťami a tam sa dozvedeli o proticirkevnom zákone a jeho dôsledkoch. Boli to:

Kartuziánski predstavení sa rozhodli navštíviť kráľovho splnomocnenca Cromwella a poprosiť ho, aby im vymohol u kráľa oslobodenie od prísahy, ktorú nemohli urobiť. Cromwell s nevôľou prijal ich žiadosť a kázal im, aby si neskôr prišli po odpoveď. Keď sa mnísi znova objavili, dal ich zatvoriť ako zradcov a buričov. 28. apríla ich odsúdili na smrť a 4. mája 1535 popravili. Najprv ich obesili a z ešte položivých vytrhali vnútornosti a rozštvrtili ich telá. So spomenutými kartuziánskymi predstavenými bol odsúdený a usmrtený aj

kňaz z rehole sv. Brigity, ktorý vynikal svätosťou a učenosťou. Keďže bol popravený posledný, musel sa pozerať na katovanie svojich druhov. No to ho neodstrašilo, ale povzbudzoval ich k vytrvalosti. Pred svojou popravou vyzval prítomných, aby sa modlili za kráľa, žeby toho, čo začal vládnuť múdro a zbožne ako Šalamún, nepriviedli napokon ženy do skazy, tak, ako priviedli izraelského kráľa. Bola to jasná narážka na neusporiadaný život Henricha VIII., ktorý kvôli ženám odtrhol Anglicko od katolíckej Cirkvi a dopustil sa ďalších nezákonností.

rehoľník z augustiniánskeho kláštora v Canterbury, bol uväznený 14. decembra 1538, lebo odmietol protikatolícku prísahu vernosti kráľovi. Po jednoročnom väzení bol popravený niekedy pred Vianocami 1539.

bol vychovaný v anglikánskej cirkvi a v nej prijal aj kňazskú vysviacku. Pri styku s niektorými katolíkmi spoznal, že tzv. "anglická cirkev" je na nesprávnej ceste. Odišiel do Európy, kde v anglickom seminári v Douai vstúpil do katolíckej Cirkvi, vyštudoval teológiu a roku 1575 bol vysvätený za kňaza. O rok neskôr sa vrátil do Anglicka, kde bol po viac ako jednoročnom pôsobení uväznený 8. júna 1577. Keď nechcel uznať kráľovnú za hlavu cirkvi, odsúdili ho na smrť obesením a rozštvrtením. Rozsudok vykonali 30. novembra na námestí v meste Launceston.

bol takisto vychovaný v anglikánskom duchu. Ale ako 25-ročný (1575) prijal katolícku vieru. Potom odišiel do Európy, kde v Douai a v novozaloženom Anglickom kolégiu v Ríme vyštudoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal v Douai roku 1577. Na jar 1580 odišiel z Ríma cez Francúzsko do Anglicka. Mohol tam pôsobiť iba krátko. Už v novembri 1580 ho uväznili a po jednoročnom väznení ho popravili 1. decembra 1581 spolu s Edmundom Campionom a Alexandrom Briantom. Vo väzení sa takmer ustavične modlil a rozjímal, takže aj jeho väzniteľ o ňom vyhlásil, že je to Boží muž.

bol Campionovým a Shervinovým spoločníkom v utrpení. Vychovaný po anglikánsky sa ešte ako mladík zmieril s katolíckou Cirkvou. Odišiel do seminára v Douai, kde bol roku 1578 ako 25-ročný vysvätený za kňaza. V auguste nasledujúceho roku sa vrátil do Anglicka. Po necelom roku pôsobenia padol do rúk prenasledovateľov 28. apríla 1581. Vo väzení ho kruto mučili, aby sa okrem iného od neho dozvedeli, kde sa skrýva jezuita Robert Persons. Ale ani šesťdňový hlad a smäd, pichanie ihiel pod nechty a naťahovanie na škripec kňaza nemohli zlomiť. Z väzenia Briant žiadal anglických jezuitov, aby ho prijali do rehole. Tí mu bez meškania vyhoveli. Jeho utrpenie sa skončilo barbarskou popravou 1. decembra 1581.

podobne ako iní anglickí kňazi toho obdobia študoval teológiu v Douai, kde bol vysvätený za kňaza v apríli 1576. Už niekoľko dní po vysviacke odišiel do Anglicka, kde pôsobil v grófstve Essex a v Londýne. Po prvý raz ho uväznili vo februári 1577, ale krátko nato ho prepustili. V novembri toho istého roku navštívil seminár v Douai, odkiaľ sa po niekoľkých mesiacoch znova vrátil do Anglicka. Tam pôsobil ešte tri roky. Uväznili ho v júli 1581 na udanie odpadlíka Georgea Eliota. Odsúdili ho 30. marca 1582 a popravili o tri dni neskôr - 2. apríla.

po získaní doktorátu humanitných vied na cambridgeskej univerzite prijal katolícku vieru a odišiel študovať teológiu do Douai. V septembri 1577 bol vysvätený za kňaza a v máji 1578 sa vrátil do Anglicka. No v auguste toho istého roku znova odišiel do Európy, a to do Anglického kolégia v Ríme, kde sa zdokonalil v teológii. V apríli 1580 sa po druhý raz vracal do Anglicka. Hneď po vstupe na anglickú pôdu v doverskom prístave ho zatkli. Bol pomerne dlho vo väzení: najprv vo Westminsteri, potom takmer rok v londýnskom Toweri, kde ho mučili, a po procese v novembri 1581 ešte ďalších šesť mesiacov, až ho napokon popravili 30. mája 1582.

bol Walesan a laický veriaci. Bol otcom šiestich detí, z ktorých tri zomreli v útlom veku. V mladosti študoval v Oxforde a Cambridgei, kde získal veľké vzdelanie. Jeho povolaním bolo vyučovanie. V náboženskom živote sa najprv prispôsobil úradnému náboženstvu, ale stykom s katolíckymi misionármi si obnovil katolícku vieru a vyhýbal sa anglikánskym bohoslužbám. Konečne ho roku 1579 na udanie istého odpadlíka uväznili. Podarilo sa mu ujsť. V júni 1580 ho znova chytili a dali do okov. Násilne v okovách ho vláčili na anglikánske bohoslužby, vo väzení ho mučili, ale on ostal verný katolíckej viere. Po štyroch rokoch väznenia ho v októbri 1584 odsúdili. Keď ho 17. októbra viedli na popravisko, v zástupe zvedavcov bola aj jeho manželka s najmladším dieťaťom. Kľačiačky prijala požehnanie svojho manžela - mučeníka. Ako iných, aj jeho obesili a ešte za živa rozsekali a vytrhali mu vnútornosti. Richard Gwyn-White je prvým waleským mučeníkom, ktorému Cirkev priznala úctu oltára.

nazývaná "perla Yorku" bola dcérou yorkského šerifa. Vyrástla v anglikánskej viere. Asi v osemnástich rokoch sa vydala za bohatého yorkského mäsiara Johna Clitherowa, ktorý pochádzal z katolíckej rodiny, ale pridŕžal sa novej viery. Po dvoch alebo troch rokoch manželstva sa Margaret pomocou istého kňaza stala horlivou katolíčkou. Prechovávala vo svojom dome kňazov, ba zariadila aj akúsi súkromnú školu, v ktorej sa po katolícky vychovávali nielen deti, ale aj deti okolitých katolíkov. Jej muž ostal anglikánom, ale nebránil žene v jej odvážnych katolíckych podujatiach.

Jej počínanie neostalo utajené pred úradmi. Hoci sprvoti jej nemohli dokázať priamy styk s kňazmi, predsa ju niekoľkokrát uväznili. Vo väzení sa jej narodilo aj tretie dieťa. 0 jej konečnom osude rozhodla domová prehliadka 10. marca 1586, pri ktorej jeden chlapec, ktorý sa chodil do rodiny učiť, zo strachu prezradil tajný úkryt pre kňazov. Margaretu odsúdili na smrť. Mali ju vyzlečenú položiť na ostrý kameň a klásť na ňu ďalšie kamene, kým ju nerozmliaždia. Smelá vyznavačka dosiahla aspoň to, že si smela ušiť jednoduchú bielu košeľu, v ktorej mohla zomrieť. Rozsudok smrti vykonali 25. marca. Kameňmi gniavená Margaret zomrela so slovami: "Ježiš, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!"

bola v službách významnej londýnskej dámy pani Whittlovej (Whitall), ktorá pomáhala tajne účinkujúcim kňazom. Keď sa Margaret dozvedela o telesnom a duševnom utrpení uväzneného kňaza Williama Watsona, rozhodla sa mu pomôcť. Získala si dôveru žalárnikov a tak sa jej podarilo prepašovať kňazovi povraz, na ktorom utiekol z väzenia. Prirodzene, hneď padlo podozrenie na ňu. Uväznili ju a odsúdili na smrť obesením. Bola popravená 30. augusta 1588 spolu s ďalšími štyrmi laikmi a jedným kňazom.

vyrástol v anglikánskom prostredí. Ako 16-ročný sa dostal do služby známeho katolíka Sherwooda, ktorý bol veľmi prenasledovaný pre vieru. Edmunda priviedol jeho príklad do katolíckej Cirkvi. Mladík sa s tým však neuspokojil a odišiel študovať katolícku teológiu do Remeša vo Francúzsku. Ako 23-ročný bol vysvätený za kňaza. Krátko po vysviacke sa vrátil do Anglicka, kde však pôsobil iba šesť mesiacov. 7. alebo 8. novembra ho prepadli pri slúžení sv. omše v dome katolíka Swithuna Wellsa. 4. decembra odsúdili Edmunda spolu s ďalšími dvoma kňazmi na obesenie a rozštvrtenie. S nimi boli odsúdení na obesenie laici, ktorí im pomáhali. Genningsova poprava sa konala 10. decembra. Keď mu trhali vnútornosti, bol ešte živý. V posledných chvíľach ho tešil a povzbudzoval laik Wells, ktorého popravili až po ňom. Pod dojmom Edmundovho hrdinstva sa obrátil na katolícku vieru jeho brat John, predtým zaťatý protestant, ktorý potom odišiel do Francúzska, kde sa stal františkánom.

bol ochrancom katolíckych kňazov a napokon aj ich spoločníkom v mučeníctve. Spolu s katolíckou výchovou získal v mladosti veľké vzdelanie. Pritom pestoval obľúbené anglické športy, najmä sokoliarstvo. Bol známy svojím ostrovtipom. Mal súkromnú školu, v ktorej študovali viacerí neskorší kňazi a mučeníci. V čase prenasledovania sa jeho dom stal útočišťom misionárov, ktorí tam pravidelne slúžievali sväté omše. Keď zatkli Edmunda Genningsa spolu s dvoma kňazmi a niekoľkými laikmi, Wells nebol doma. Keď sa vrátil a zistil, že aj jeho žena Alice je vo väzení, šiel k sudcovi. Aj jeho uväznili. Odsúdili ho na smrť obesením. Popravili ho spolu s Edmundom Genningsom 10. decembra pred jeho vlastným domom. Jeho ženu tiež odsúdili na smrť, ale potom zmenili jej rozsudok na doživotné väzenie. Statočná žena zomrela po desiatich rokoch v žalári. Wellsovci mali dcéru Margaret. Tá ostala verná katolíckej viere a vstúpila do kláštora.

pochádzal z nekatolíckej rodiny. Keď sa stal katolíkom, otec ho vyhnal z domu. Eustace sa chcel stať kňazom. Preto podobne ako iní odišiel do Francúzska, kde študoval v Remeši a napokon v Anglickom kolégiu v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v októbri 1588. Krátko nato odišiel do Anglicka, kde pôsobil tri roky. Uväznili ho 1. septembra 1591 na udanie istého advokáta, s ktorým debatoval o náboženstve. Vo väzení ho častejšie mučili, aby prezradil, kde sa skrýval a kto mu pomáhal, ale kňaz sa nedal zlomiť ani najväčším trýznením. Popravili ho 10. decembra 1591.

bol jeden z kňazov, ktorých zatkli v dome Seithuna Wellsa. Teológiu študoval v Remeši a v Ríme, kde bol 7. decembra 1586 vysvätený za kňaza. Istý čas ešte ostal vo Večnom meste, až sa napokon 2. septembra 1588 odobral do nebezpečnej anglickej misie. Pôsobil v Londýne tri roky, kým ho nechytili 7. alebo 8. novembra 1591. Popravili ho spolu s Eustaceom Whitom 10. decembra 1591.

pochádzal z katolíckej rodiny, ale vyrástol v anglikanizme. Pri štúdiách v Oxforde získal akademický titul magistra slobodných umení a zvolil si profesorskú dráhu. Istý čas bol aj anglikánskym kazateľom. No roku 1576 sa zmieril s katolíckou Cirkvou. Zanechal vyučovanie a odišiel do Francúzska, kde po štúdiu teológie v Remeši bol vysvätený za kňaza v marci 1581. V apríli toho istého roku sa vrátil do Anglicka, kde pôsobil úspešne dvanásť rokov. Mnohých priviedol do katolíckej Cirkvi. Na udanie falošného priateľa, odpadnutého katolíka, ho zatkli 5. júla 1593. Pri mučení vo väzení mu ochromili ruky a nohy. Popravili ho obesením a rozštvrtením 24. júla 1593.

sa narodil v katolíckej rodine. Jeho otec sa síce neskôr priklonil k anglikanizmu, ale matka a jej príbuzní ostali pevnými katolíkmi a chceli zaručiť dobrú katolícku výchovu aj mladému Robertovi. Dorastajúci chlapec študoval na jezuitskom kolégiu v Douai a neskôr v Paríži. Tam žiadal roku 1578 o prijatie do jeruzalemskej rehole. Ale keďže nemal ešte ani 17 rokov, neprijali ho. Mladík šiel do Ríma a tam znova žiadal o prijatie do rehole. Tentoraz mu vyhoveli. Po noviciáte a teologickom štúdiu bol vysvätený za kňaza 24-ročný roku 1584. Istý čas pôsobil ako vychovávateľ a duchovný vodca študentov. V máji 1586 mu dovolili odísť do anglickej misie. Pracoval veľmi obozretne, ale napokon po šiestich rokoch sa zradou mladej odpadnutej katolíčky dostal do rúk prenasledovateľov. Uväznili ho 5. júna 1592. Vláčili ho po viacerých väzniciach a všade ho mučili. Dva a pol roka ho držali v úplnej izolácii. Napokon ho odsúdili 20. februára 1595 a nasledujúci deň ho popravili. Robert Southwell bol nielen misionár, ale aj literát. Zachovalo sa asi 60 jeho básní, ktorými sa tento kňaz a mučeník zaradil do anglickej literatúry.

Southwellov súčasník a spoločník z jezuitskej rehole. Silne naňho zapôsobila smrť Edmunda Campiona, ktorej bol svedkom. Stál blízko popraviska, a keď kat hádzal Campionove vyrezané vnútornosti do kotla s vriacou vodou, trocha mučeníckej krvi mu kvaplo na šaty. 23-ročný Henry sa rozhodol ísť v šľapajách zabitého jezuitu. Odišiel do Európy, kde študoval v Remeši a v Ríme, kde bol roku 1584 prijatý do jeruzalemskej rehole. Pre slabé zdravie pokračoval v štúdiách vo Francúzsku, kde bol vysvätený za kňaza v decembri 1588. Za čas bol kaplánom v španielskej armáde v Holandsku, neskôr vyučoval na anglických kolégiách v Seville a Valladolide v Španielsku. Roku 1593 dostal dovolenie odísť do anglickej misie, kam prišiel začiatkom decembra. Ale hneď na druhý deň po pristátí ho chytili a uväznili. Vyše roka ho väznili a mučili, až ho napokon popravili 7. apríla 1595.

ako syn norfolského vojvodu a arundelský gróf patril do najvyšších kruhov anglickej šľachty. Bol vychovaný v anglikanizme podobne ako jeho manželka Anne Dacre. Dlhší čas žil na kráľovskom dvore, kde si ho obľúbila priamo kráľovná pre jeho telesnú krásu a vtipnosť. Tým väčšmi však trpela jeho manželka, ktorá žila šesť rokov sama na arundelskom zámku. Raz roku 1581 šiel Philip zo zvedavosti na teologickú dišputu, ktorú mal v towerskom väzení jezuita Campion s anglikánskymi duchovnými. Campionova neohrozenosť a jasná argumentácia tak zapôsobila na grófa, že sa rozhodol skoncovať s dovtedajším životom. Vzdal sa miesta na kráľovskom dvore a vrátil sa k manželke. Jeho vnútorný zápas o vieru trval tri roky, pričom nič neprezradil svojej manželke. Konečne nadviazal spojenie s jezuitom Williamom Westonom, ktorý ho roku 1584 prijal do katolíckej Cirkvi. Tajne sa stala katolíčkou aj jeho manželka Anne bez toho, že by to muž vedel. Nakoniec sa jeden o druhom dozvedeli plnú pravdu. Začali žiť spoločne hlbokým katolíckym životom a podporovali tajne pôsobiacich kňazov. Aby mohli aj verejne žiť podľa svojej viery, v apríli 1585 sa rozhodli tajne odísť na európsku pevninu. Na lodi ich však spozorovali, Philipa zatkli a uvrhli do towerského väzenia, kde bol jedenásť rokov. Vo väzení čítal nábožné knihy, veľa sa modlil, v dňoch cirkevného pôstu sa prísne postil a robil iné skutky pokánia na zadosťučinenie za to, že v mladosti zanedbával svoju manželku. 1588 ho odsúdili na smrť bez určenia dátumu popravy. Kráľovná očakávala, že gróf predsa len raz povolí. Ale on ostal pevný vo viere. Roku 1595 ťažko ochorel. Vtedy požiadal listom kráľovnú, aby mu dovolila pred smrťou ešte sa stretnúť so ženou a s dvoma deťmi, ktoré mu nedovolili vidieť počas celého väzenia. Kráľovná mu sľúbila splniť žiadosť, ba aj slobodu pod podmienkou, že sa aspoň raz zúčastní na anglikánskej bohoslužbe. Philip však nechcel splnenie svojich oprávnených túžob za takú cenu. Zomrel vo väzení 10. októbra 1595.

pochádzal z Walesu a bol členom františkánskej rehole. Nevedno, či vstúpil do rehole v anglickom Greemvichi alebo v Pontoise vo Francúzsku a či v Ríme. Roku 1591 bol členom rímskej františkánskej komunity S. Maria in Ara Coeli. Roku 1592 odišiel do Anglicka. Pôsobil najviac v Londýne, kde bol blízkym priateľom jezuitu Henryho Garneta. Po štvorročnom účinkovaní ho uväznili. Napriek mučeniam a útrapám väznenia horlivo apoštoloval medzi väzňami a ich návštevníkmi. Odsúdili ho 3. júla 1598 a o deväť dní neskôr ho popravili.

reprezentuje medzi anglickými mučeníkmi jednoduchých statočných ľudí. Bol sluhom, a to najprv u anglikánskeho pána, s ktorým chodil na nekatolícke bohoslužby. Neskôr to však oľutoval a s pomocou tajných kňazov si našiel službu v katolíckom dome. S Cirkvou ho zmieril františkán J. Jones alebo jezuita J. Gerard. Raz obvinil súd ovdovenú dcéru jeho katolíckeho pána, že nechodí na anglikánske bohoslužby. Pán poslal Johna dosvedčiť, že dcéra je chorá. Vtedy sa jeden zo sudcov začal vypytovať Johna na jeho náboženské presvedčenie. Mladý statočný sluha úprimne priznal, že je katolík. Hneď ho uväznili. Keď sa nechcel zriecť katolíckej viery, odsúdili ho na smrť. Štyri mesiace odkladali vykonanie rozsudku v nádeji, že jednoduchý neučený sluha sa poddá. Ale Johny sa nepoddal. Popravili ho 21. júna 1600. Jeho silné a zdravé telo mu predĺžilo utrpenie. Keď ho po obesení odrezali, vládal ešte stáť na nohách. Museli ho zhodiť, aby ho mohli rozštvrtiť. Pri plnom vedomí mu trhali vnútornosti. Johny sa ešte nahlas modlil: "Nech vám Boh odpustí! Ježišu, prijmi moju dušu!" Vtedy mu rozzúrený kat stúpil na hrdlo, aby takto konečne umlčal zomierajúceho mučeníka.

mala kalvínskych rodičov. Keď sa stala katolíčkou spolu s bratom Williamom, rodičia ich vydedili a vyhnali z domu. Anne sa vydala za Rogera Linea, ktorý podobne ako ona prijal katolícku vieru v neskoršom veku a bol za to vydedený. Roku 1585 uväznili Rogera aj s Williamom za účasť na sv. omši. Rogera najprv odsúdili na doživotný žalár, ale potom zmenili rozsudok na vyhnanstvo. Roger odišiel do Holandska, kde zomrel roku 1594. William odišiel do Španielska, kde sa stal jezuitským rehoľným bratom. Anne ostala opustená manželom i bratom a k tomu ešte chorľavela. Keď ju jezuita John Gerard požiadal, aby viedla dom, ktorý bol akýmsi oporným bodom pre skrývajúcich sa misionárov, rada prijala toto nebezpečné poslanie a venovala mu všetky sily. Po uväznení J. Gerarda si prenajala iný dom, kde pokračovala v službe kňazom i katolíckym laikom. Na Hromnice roku 1601 pozvala väčší počet katolíkov, aby sa zúčastnili na sv. omši, ktorú slúžil istý jezuita. Susedia zbadali nezvyčajný pohyb ľudí a upozornili úrady. Ozbrojenci prepadli dom. Kňazovi sa podarilo ujsť, ale Anne a niekoľkí veriaci sa dostali do väzenia. Anne odsúdili na smrť obesením a popravili ju spolu s benediktínom Markom Barkworthom a jezuitom Rogerom Filcockom, ktorý bol dlhý čas jej spovedníkom.

pre malú postavu nazývaný "Little John" (Janko) bol jezuitským rehoľným bratom. Vynikal nielen nábožnosťou a čistotou života, ale aj mimoriadnou schopnosťou budovať nepoznateľné úkryty pre kňazov. Hoci bol telesne slabý, z bezpečnostných dôvodov robil sám ťažké práce spojené s budovaním úkrytov v hrubých kamenných múroch alebo pod zemou. Jezuita John Gerard o ňom vydal pekné svedectvo, v ktorom okrem iného píše: "Nik iný toľko nepomohol kňazom, ktorí namáhavo pracovali na tej vinici. Naopak zasa, desať ľudí nemohlo narobiť toľko škody, koľko mohol urobiť on, keby bol chcel..." Ale Nicholas nechcel za nijakú cenu zradiť misionárov a ich pomocníkov. Celkove bol tri razy vo väzení. Prvý raz to bolo roku 1582, keď verejne dokazoval nevinu Edmunda Campiona. Ale katolícki známi ho vykúpili z väzenia. Druhý raz ho uväznili roku 1594 so spomenutým J. Gerardom. Aj vtedy sa ho podarilo vykúpiť. Tretíkrát ho zatvorili roku 1606 pri veľkej poľovačke na skrývajúcich sa kňazov v súvislosti s tzv. "prachovým sprisahaním". Nicholasa Owena kruto mučili, aby prezradil kňazov a ich pomocníkov. Keďže mal po niekdajšom páde z koňa prietrž brušnej steny, podľa zákona nemal byť pri vypočúvaní naťahovaný na škripec. Ale vyšetrovatelia nepokladali za potrebné rešpektovať v takýchto prípadoch zákon. Iba mu opásali brucho železným pásom, ktorý však pri naťahovaní ešte zväčšil prietrž, takže mu celkom vyšli vnútornosti. Nicholas zomrel v kŕčoch po niekoľkohodinovej agónii. Bolo to pravdepodobne 22. marca. Úrady chceli zakryť svoj nezákonný postup vyhlásením, že rehoľný brat spáchal samovraždu.

odišiel už ako šestnásťročný do Francúzska, do kolégia v St. Omer a neskôr na štúdium teológie do Valladolidu v Španielsku. Roku 1599 bol vysvätený za kňaza a vrátil sa do Anglicka. Po šesťročnom pôsobení požiadal svojho strýka Henryho Garneta, provinciála anglických jezuitov, aby ho prijal do rehole. Ten súhlasil a organizoval Thomasov odchod do louvainského noviciátu. (Louvain-Leuven je v terajšom Belgicku.) Medzitým vypukla aféra s tzv. "prachovým sprisahaním" a Thomasa uväznili. Keď mu po deväť mesiacov nevedeli nič dokázať, prepustili ho a vypovedali z Anglicka. V Louvaine bol rok v jezuitskom noviciáte. Potom sa tajne vrátil do Anglicka. Tam ho však už po niekoľkomesačnom pôsobení prezradil odpadnutý kňaz. Thomasa uväznili a odsúdili na smrť. Popravili ho 23. júna 1608. Pred smrťou verejne vymenoval všetkých, čo sa zaslúžili o jeho prezradenie a odsúdenie a všetkým odpustil. Jeho príklad pohol asi 200 odpadlíkov, že sa vrátili do Cirkvi.

pochádzal z protestantskej šľachtickej rodiny. Do katolíckej Cirkvi bol prijatý pri návšteve Paríža roku 1598, a to priamo v parížskej katedrále Notre Dame. Teológiu šiel študovať do Valladolidu, kde už po roku vstúpil do benediktínskeho rádu. Do Anglicka sa vrátil roku 1602 ešte s jedným rehoľným spolubratom. Popri misionárskej práci obetavo pomáhal chorým pri morovej epidémii v Londýne. Mnohých z nich priviedol do Cirkvi. Aspoň štyri razy bol uväznený a vždy prepustený. Dvakrát ho vypovedali z Anglicka, ale vždy sa vrátil. Za exilu spolupracoval na založení benediktínskeho opátstva v Douai vo Francúzsku. Posledný raz ho zatkli v prvú adventnú nedeľu 2. decembra 1610 pri slúžení sv. omše. Už o šesť dní ho odsúdili na smrť a 10. decembra ho popravili.

časť mladosti a štúdií prežil v Írsku. Ako 20-ročný vstúpil do Anglického kolégia v Ríme, kde bol v apríli 1601 vysvätený za kňaza. V septembri 1602 odišiel do Anglicka. Tu pôsobil desať rokov, pričom vynikal schopnosťou jasne vysvetľovať a brániť pravdy viery. Prvý raz bol uväznený roku 1608, ale ušiel, alebo bol prepustený. Druhý raz ho zatkli v marci 1612. Vo väzení sa usilovali hladom podlomiť jeho sily. V takom stave ho navštevovali anglikánski duchovní a neodbytným dotieraním ho chceli odviesť od katolíckej viery. O to isté sa usiloval aj londýnsky anglikánsky biskup. Ale John Almond napriek telesnej slabosti si zachoval ostrovtip na presvedčivé odpovede a duchovnú silu na zachovanie vernosti vo viere. Napokon ho odsúdili na smrť a popravili 5. decembra 1612.

bol jezuitský kňaz. Pochádzal z roľníckej rodiny, ktorá často prechovávala prenasledovaných kňazov. Preto obidvoch jeho rodičov uväznili. Chlapca sa ujal jeden starý kňaz, ktorý ho pripravil aj na duchovnú dráhu. V decembri 1605 Edmund prišiel do anglického seminára v Douai, kde sa pripravoval na kňazstvo. Keďže bol chorľavý, bol vysvätený až roku 1612. V nasledujúcom roku sa vrátil do Anglicka, kde pôsobil pätnásť rokov. Roku 1623 bol prijatý do jezuitskej rehole. Úradom ho udal istý mladý muž, ktorého kňaz napomínal pre nemravný život. Ako väčšinu kňazov, aj jeho odsúdili na smrť obesením a rozštvrtením. Popravili ho 28. augusta 1628. Jeho posledné slová boli: "Bone Jesu!" - Dobrý Ježišu!

sa narodil ako štvrtý zo štrnástich detí a jeho krstné meno bolo Edward. Ambrose bolo jeho rehoľné meno v benediktínskej reholi. Okrem Ambrosa bol benediktínom aj jeho brat William-Rudesind. Najprv (r. 1605) sa stal benediktínom učený Rudesind, ktorý bol od roku 1614 predstaveným kláštora sv. Gregora v Douai. V tom čase prijal do rehole Edwarda-Ambrosa. Ambrose sa stal kňazom roku 1617 a skoro nato odišiel do Anglicka. Tam pracoval 24 rokov. Vynikal ostrovtipom, umiernenosťou a láskou k chudobným, ktorých na veľké sviatky hostil vo svojom dome. Začiatkom roku 1641 utrpel mozgovú porážku, po ktorej ostal čiastočne ochrnutý. Na Veľkú noc toho istého roku ho zatkli. Štyri mesiace, ktoré bol vo väzení, strávil väčšinou v modlitbe. 8. septembra ho odsúdili na smrť a o dva dni neskôr ho popravili.

krstným menom Bertholomew, bol ďalší anglický benediktín umučený v 17. storočí. V mladosti bol horlivým anglikánom. Keď raz navštívil vo väzení istého katolíka, aby ho "obrátil", po rozhovore s ním sám začal pochybovať o správnosti protestantských ideí. Čítaním a rozhovormi s katolíckymi kňazmi nadobudol presvedčenie o správnosti katolíckej viery a požiadal o prijatie do Cirkvi. Roku 1608 bol prijatý do anglického kolégia v Douai, ale roku 1611 ho prepustili pre neposlušnosť. No o krátky čas sa mladý muž vážne rozhodol krotiť svoju ohnivú povahu a požiadal benediktínov, aby ho prijali do rehole. Tak sa aj stalo. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza a o krátky čas odišiel do anglickej misie. Roku 1618 ho chytili a držali vo väzení do roku 1623, keď ho na žiadosť španielskeho veľvyslanca prepustili a poslali do vyhnanstva. Po niekoľko-mesačnom pobyte v kláštore sv. Gregora v Douai Alban sa znova vrátil do Anglicka. Po dvoch rokoch ho opäť chytili. Zásluhou priateľov ho previezli do miernejšieho väzenia Fleet v Londýne. Tam bol pätnásť rokov. Horlivo apoštoloval medzi väzňami, no vedel ich aj zabaviť rozprávaním žartov a hrou v karty. Získal si dokonca aj dozorcov, takže ho niekedy púšťali cez deň do mesta. No v čase zostrených protikatolíckych opatrení ho previezli do prísnejšieho väzenia Newgate, kde ho odsúdili 19. januára 1642 na smrť a o dva dni popravili.

pochádzal z protestanskej rodiny a pôvodne študoval právo. Počas štúdií prekonal vnútorné obrátenie, výsledkom ktorého bol vstup do katolíckej Cirkvi a odchod do Douai vo Francúzsku. Tam študoval v rokoch 1614-18. Potom sa vrátil do Anglicka, kde ho hneď chytili a po kratšom väznení vypovedali z krajiny. Odišiel do Anglického kolégia v Ríme, kde prijal kňazskú vysviacku. V júni 1624 sa znova vrátil do Anglicka, kde o krátky čas požiadal o prijatie do jezuitskej rehole. Rehoľný noviciát však prežil vo väzení, kam sa dostal roku 1626, a kde bol uväznený aj jeden jezuita. Z väzenia ho po istom čase prepustili a znova vypovedali z Anglicka. Odišiel do Holandska, kde si doplnil rehoľnú formáciu a bol kaplánom anglických vojakov v španielskej armáde. Roku 1633 sa mu podarilo dostať do Anglicka, kde obetavo pomáhal chorým pri epidémii moru. Roku 1637 znova padol do rúk prenasledovateľov, ale po istom čase bol prepustený na zásah kráľovnej Henriety Márie, ktorá sa dozvedela o Henryho mimoriadnej obetavosti počas epidémie. Znova ho však vypovedali. Po kratšom pobyte v Holandsku sa vrátil do Anglicka roku 1643. No po pol druha roku ho znova chytili a tentoraz ho odsúdili na smrť. Nepomohol ani zásah jeho brata, protestantského právnika. Henryho popravili 1. februára 1645. Vo veľkom zástupe ľudí pri poprave boli aj veľvyslanci Španielska, Francúzska a Portugalska, ktorí takto chceli prejaviť svoju úctu mučeníkovi.

sa narodil a bol vychovaný v horlivej katolíckej rodine, ktorá veľa vytrpela v čase prenasledovania. John vstúpil roku 1613 do anglického kolégia v Douai, kde bol po piatich rokoch vysvätený za kňaza. V decembri 1619 odišiel do Anglicka. V marci 1624 sa znova objavil v Douai odkiaľ sa v lete vybral do Bruselu. V júli 1625 sa vrátil do Anglicka, kde ho po dvoch rokoch účinkovania uväznili a odsúdili na smrť, no rozsudok nevykonali. Na zásah kráľovnej Henriety Márie ho spolu s inými kňazmi v apríli 1630 prepustili na slobodu, a zároveň aj vypovedali z krajiny. Nevedno, či John vôbec odišiel, lebo čoskoro znova apoštoloval v Anglicku a roku 1632 bol uväznený. Dali ho však do mierneho väzenia, odkiaľ mohol vychádzať. John to využil najmä v čase londýnskeho moru roku 1636-37, keď obetavo, bez ohľadu na nebezpečenstvo nákazy, pomáhal chorým. Vyvolal tým žiarlivosť istého anglikánskeho duchovného, ktorý sa listovne sťažoval canterburskému arcibiskupovi, že John Southword hovorí chorým o náboženstve a mnohých privádza ku katolíckej Cirkvi. Preto mu zostrili väzenie. V júni 1640 ho však prepustili. Odvtedy o ňom chýbajú správy až do roku 1654, keď' ho raz v noci uväznili, odsúdili na smrť a 28. júna 1654 popravili. Jeho rozsekané telo kúpil od kata španielsky veľvyslanec, dal ho poskladať, pozošívať, zabalzamovať a odovzdal ho anglickému kolégiu v Douai.

Posledných šesť svätých anglických mučeníkov zomrelo v súvislosti s tzv. Oatesovým sprisahaním.

Titus Oates bol anglikánsky duchovný, ktorý predstieral zmierenie s katolíckou Cirkvou. Tak sa roku 1677 dostal na jezuitské kolégiá vo Valladolide a St. Omer, z ktorých bol však prepustený. Po návrate do Londýna pred vysokým vládnym úradníkom E. B. Godfreyom vyhlásil, že sa dozvedel o sprisahaní katolíkov proti kráľovi Karolovi II. Údajne ho chcú zavraždiť a dosadiť na trón jeho brata Jakuba, ktorý bol katolíkom. O sebe Oates tvrdil, že ho katolíci poverili, aby požiadal španielskeho kráľa o pomoc. Ako sa neskôr dokázalo, išlo o výmysel, ktorý však vyvolal veľký rozruch a ostré protikatolícke opatrenia. Padli im za obeť viacerí katolícki kňazi a laici, z ktorých boli v októbri 1970 svätorečení nasledovní:

vyrástol v katolíckej viere a chcel byť kňazom. Najprv chodil do súkromnej jezuitskej školy v Anglicku, potom prešiel do St. Omer vo Francúzsku, až napokon vyštudoval teológiu vo Valladolide. Za kňaza bol vysvätený v Segovii v marci 1662. O rok neskôr sa vrátil do Anglicka, kde pôsobil ako misionár, rodinný kaplán a vychovávateľ. Hoci politické a náboženské ovzdušie bolo napäté, katolícki kňazi mohli pomerne slobodne účinkovať až do "sprisahania", ktoré vymyslel Titus Oates spolu s inými nepriateľmi katolíkov. V zozname údajných sprisahancov, ktorý predložil Oates, bol aj Johrt Plessington. Uväznili ho na konci roku 1678 a odsúdili na smrť. Popravili ho 19. júla 1679. Časti jeho rozštvrteného tela mali byť vystavené na štyroch rohoch domu rodiny, v ktorej bol kňaz kaplánom. Ale rodina nerešpektovala úradné nariadenia a úctivo pochovala mučeníkove telesné pozostatky.

bol waleský rodák a vychovávaný v Anglickom kolégiu v St. Omer. V septembri 1665 vstúpil do jezuitskej rehole. O desať rokov neskôr bol v Liége vysvätený za kňaza a poslaný do Anglicka. Pôsobil v južnom Walese, a to tak horlivo, že po vypuknutí Oatesovej aféry vypísali za jeho chytenie mimoriadnu odmenu. Uväznili ho v decembri 1678. Odsúdili ho 3. mája nasledujúceho roku. Philip bol vo väzení veselý, a keď mu po vynesení rozsudku poskytli určité uvoľnenie, hrával na harfe, spieval ďakovné piesne a športoval. Keď mu 21. júla oznámili, že bude na druhý deň popravený, hral tenis. Nedal sa vyrušiť a dokončil hru. Keď ho vyviedli na popravisko, zvolal: "Toto je iste najkrajšia kazateľňa, z ktorej kto môže kázať!" Potom vyjadril svoje šťastie, že zomiera za Boha a za katolícku vieru.

takisto Walesan, bol popravený spolu s Philipom Evansom 22. júla 1679. Teológiu vyštudoval vo Valladolide. Za kňaza bol vysvätený v júni 1653. V apríli 1654 odišiel do Anglicka, kde pôsobil v rodnom Walese. Uväznili ho v novembri 1678. Podobne ako proti Evansovi ani proti nemu nemohli nájsť svedkov, hoci mnohých na to nútili. Napokon sa úradom podarilo podplatiť istú ženu s dcérou a na základe ich svedectva odsúdili Johna Lloyda. Pred svojou popravou sa musel pozerať na barbarské katovanie Philipa Evansa. To však neotriaslo jeho vnútorným pokojom. Na okolostojacich sa obrátil so slovami: "Môj spoločník v mučeníctve vám povedal, prečo zomierame. Nemusím to teda opakovať. Napokon, nikdy som nebol vynikajúci rečník, Chcem iba dodať, že zomieram v pravej katolíckej apoštolskej viere s vierou, nádejou a láskou a podľa slov kréda verím vo svätú katolícku Cirkev. Odpúšťam všetkým, čo mi ublížili, a ak som ja niekomu ublížil, ľutujem to a prosím o odpustenie."

študoval už od trinástich rokov v Douai a neskôr v Anglickom kolégiu v Ríme, kde bol vysvätený za kňaza v decembri 1645. Po vysviacke pokračoval ešte tri roky v teologickom štúdiu, až napokon odišiel do Anglicka. Už po roku sa vrátil do Douai, kde 1. januára 1651 vstúpil do františkánskej rehole. Jeho rehoľné meno bolo Joachim od sv. Anny. Roku 1656 ho predstavení poslali do Anglicka, kde pôsobil vyše 22 rokov. Uväznili ho v decembri 1678. Najprv ho väznili a súdili vo Worcesteri, neskôr v Londýne. Popravili ho vo Worcesteri 22. augusta 1679. V poslednom príhovore okrem iného povedal: "Život obetujem na zmierenie za svoje hriechy a za úspech katolíckej veci. Prosím Boha, aby požehnal všetkých mojich dobrodincov, priateľov a všetkých, o ktorých som sa ako kňaz akýmkoľvek spôsobom staral alebo mal starať."

sa dožil najvyššieho veku spomedzi kanonizovaných anglických mučeníkov. Bol umučený 80-ročný po 54 rokoch misionárskeho účinkovania. Teológiu vyštudoval v Douai, kde bol vo februári 1625 vysvätený za kňaza. V júni toho istého roku odišiel do Anglicka, kde pôsobil v rodnom kraji na juhozápade krajiny. S pomocou jezuitov si vybudoval niekoľko misionárskych stredísk a dlho mohol pracovať v pomernom pokoji. No protikatolíckym kruhom sa nepáčili jeho úspechy a čakali len na vhodnú príležitosť, aby sa ho mohli zbaviť. Touto príležitosťou bola Oatesova aféra. Johna Kembla uväznili v novembri 1678. V apríli 1679 ho odsúdili na smrť. Poprava sa konala 22. augusta. Keď ho išli odviesť na smrť, starý kňaz žiadal zodpovedného úradníka, aby mu ešte dovolil dokončiť modlitbu, vyfajčiť fajku a vypiť si pohárik vína. Úradník mu to dovolil. Pri poprave kat prejavil ohľaduplnosť voči šedivému starcovi tým, že ho nechal celkom zomrieť na šibenici a až potom rozštvrtil jeho telo.

pochádzal z nábožensky miešanej rodiny; otec bol protestant, matka katolíčka. Z deviatich detí osem bolo vychovaných po katolícky, iba práve David vyrástol ako protestant. Pri jednej ceste do Francúzska sa stal katolíkom a v novembri 1638 vstúpil do Anglického kolégia v Ríme, kde bol o štyri roky neskôr vysvätený za kňaza. Po ďalších dvoch rokoch sa stal jezuitom. Roku 1646 ho predstavení poslali do Anglicka, ale o krátky čas ho povolali naspäť do Ríma, kde ho určili za spovedníka v Anglickom kolégiu. David však žiadal dovolenie pracovať v anglickej misii. Roku 1648 sa mu žiadosť splnila. David odišiel do južného Walesu, kde pôsobil ako misionár a učiteľ na súkromnej jezuitskej škole. Veľa urobil pre chudobných, ktorí ho pokladali za svojho otca. Z miesta na miesto prechádzal pešo a v noci. V Oatesovom prenasledovaní ho udala úradom žena istého odpadlíka. Uväznili ho v januári 1679, v marci ho odsúdili a napokon 27. augusta popravili. Pred smrťou David povzbudzoval katolíkov, aby si ctili kráľa, ale aby zároveň ostali verní svojej viere. Prítomný zástup spolucítil s kňazom a vyrútil sa na kata, takže ten ešte pred vykonaním popravy utiekol. Úrady sľúbili istému trestancovi peniaze a slobodu, ak zastúpi kata, ale aj ten ušiel pred hrozbou zhromaždených ľudí. Napokon uskutočnili barbarskú popravu pomocou istého kováča.

Anglickí a waleskí mučeníci, ktorých vyhlásil pápež Pavol VI. roku 1970 za svätých, majú v miestnych liturgických kalendároch sviatky v rozličné dni, väčšinou vo výročný deň ich smrti. V našej zbierke životopisov sme ich z historických a praktických dôvodov uviedli pospolu, a to v deň, na ktorý pripadá sviatok najznámejšieho z nich - sv. Edmunda Campiona. Okrem neho si v ten deň jezuitská rehoľa uctieva aj ďalších deviatich zo spomenutých mučeníkov, ktorí boli jej členmi.